Na veľkosti knižnice záleží. U vás doma v obývačke, aj v celej krajine.

Prvá pásová výroba; Kde je kniha, tam príde gramotnosť; Čo tvrdia historici dnes.

Schopnosť písať nám umožnila zakonzervovať prchavú reč do stabilnej formy textu. A tým zmenila človeka aj spoločnosť. Po dlhé miléniá bola najlepšou konzervou na reč kniha. Proces konzervovania – výroby knihy - bol však historicky veľmi zdĺhavý a nákladný. Jeden skúsený prepisovač kníh dokázal za jeden deň v kláštore napísať 3 000 slov. To je približne dĺžka dvoch mojich newsletterov. Prepísať jednu Bibliu tak trvalo 126 človeko-dní. Aj preto Biblia stála v ranom stredoveku priemernú ročnú mzdu pracujúceho človeka.

Kvôli takto vysokej cene konzerv na reč nemalo pre väčšinu ľudí príliš zmysel učiť sa čítať a písať. A skutočne, až do príchodu reformácie v 15. storočí bol podiel gramotných ľudí na úrovni 5-10 %. Jedinou výnimkou boli židia, ktorí od začiatku nášho letopočtu učili svoje deti čítať z Tóry a ďalších posvätných kníh len preto, lebo si to žiadal Boh. Zvyšok ľudí, ak niečo potrebovali napísať a mali na to finančné zdroje, prenajali si písanie-ako-službu. Dodnes sa zachoval 2000 rokov starý list mladého egyptského vojaka menom Apion, ktorý si nechal napísať a poslať otcovi, keď sa doplavil do Talianska.

V tomto kontexte treba preto chápať nízke úrovne gramotnosti a zaškolenosti od začiatku letopočtu. Nešlo o „zlyhanie trhu“ a „problém“, ktorý by čakal na vyriešenie štátom. Vysoká miera negramotnosti bol optimálny stav vzhľadom na vtedajšie podmienky. Jednoducho nebolo čo čítať a na čo písať. A navyše väčšina ľudí aj tak pracovala v poľnohospodárstve. Antropologický výskum prichádza s príkladmi nasilu zaškolených detí rôznych kmeňov a farmárov, ktoré následkom toho nenasali lokálne zručnosti a gramotnosť im v domácich podmienkach bola na nič, alebo až príťažou.

Prvá pásová výroba

Toto všetko sa zmenilo v roku 1454. Guttenbergov vynález kníhtlače navždy zmenil náklady a výnosy gramotnosti. Je ťažké preceniť skok, ktorý nastal. V druhej polovici 15. storočia sa vytlačilo toľko kníh, koľko sa spolu prepísalo za predchádzajúcich 1 000 rokov. Počas 7. storočia bolo v celej Európe za jeden rok napísaných 120 nových titulov. V 18. storočí sa už tlačilo približne 20 miliónov kusov kníh ročne. Ak produkciu kníh prepočítate na milión obyvateľov a položíte na logaritmickú mieru, dostanete nasledujúci graf:

Zdroj

Tento nárast produkcie viedol k dramatickému poklesu ceny kníh. Len počas 15. storočia o 85 - 90 %. Zatiaľ čo v ranom stredoveku stála Biblia ročnú mzdu, v 18. storočí stačilo pracovníkovi s priemernou mzdou pracovať na knihu už len 12 dní.

Zdroj

Túto záplavu spoločnosti knihami, novinami a publikáciami vám neukazujem len tak. Ona je totižto ďalším nepriamym dôkazom toho, že dopyt po vzdelávaní aj jeho ponuka sa začala výrazne rozširovať už celé storočia predtým, ako v krajinách začali vznikať ministerstvá a verejné školy. Lebo čo by inak ľudia robili s koľkými popísanými stranami? 

Kde je kniha, tam príde gramotnosť alebo naopak?

Dnes sa rôzne výskumy venujú hľadaniu súvislosti medzi počtom kníh a všetkým možným. V novinách sú populárne štúdie, ktoré ukazujú súvis medzi počtom kníh v obývačke a vzdelávacími výsledkami detí. Jedna takáto nedávno prišla s presným počtom kníh, ktoré by ste mali mať doma (80) a od akého počtu už dodatočná kniha deťom nepomáha (350). Pri takomto výskume by som bol opatrný.  Ide o korelačné štúdie na makrodátach, pričom vieme, že knihy sa v domácnostiach neobjavujú náhodou (aj keď sa o tom niekedy snažím presvedčiť manželku). Ale ľudia s určitými predispozíciami si kupujú knihy viac ako iní. No a tieto predispozície sú silno dedičné. Je absolútne šokujúce, že autori spomínanej štúdie nespomenú ani slovkom štúdie behaviorálnej genetiky a dedičnosť.   

Podobné štúdie existujú aj na úrovni celých štátov. Nachádzajú silnú koreláciu (r=0,9) medzi počtom kníh v krajine a veľkosťou HDP na obyvateľa. A skutočne, keď sa pozriete na vývoj počtu kníh od vynájdenia kníhtlače, tak uvidíte, že medzi lídrami sú dnes bohaté krajiny a naopak.

No a dostupnosť kníh  nie je len výborný ukazovateľ ekonomickej prosperity, ale aj spoločenských zručností. Konkrétne autori Buringh a Van Zaden odhadli na základe zvyšovania počtu kníh a vývoja ich cien, že v predvečer vynájdenia kníhtlače bola miera gramotnosti v krajinách Európy na úrovniach od 5 do 15 %. A v nasledujúcich dvoch storočiach vzrástla na úrovne v rozmedzí 20 až 50 %. Pripomínam, že hovoríme o 17. storočí. Teda o verejnom školstve ešte nie je ani chýru ani slychu.

A táto exponenciálna záplava popísaným papierom pokračovala aj počas 19. storočia. Len vo Veľkej Británii bolo v roku 1831 vytlačených mesačne 3,2 milióna výtlačkov novín, čo vtedy predstavovalo 137 výtlačkov na 1 000 obyvateľov. O 50 rokov už vychádzalo mesačne 135 miliónov kusov novín. Teda 3 700 výtlačkov na 1 000 obyvateľov. Hovoríme o roku zavedenia povinnej školskej dochádzky vo Veľkej Británii, kedy medzi ľuďmi kolovali mesačne štyri novinové výtlačky na jeden pár očí. To by v tom bol čert, keby tie oči nevedeli čítať.

Ale nešlo iba o noviny. Priamočiarym dôkazom toho, že so záplavou kníh išla ruka v ruke aj pandémia gramotnosti bola výborná predajnosť učebníc čítania. V roku 1707 vydal Thomas Dyche, riaditeľ školy v Londýne učebnicu Guide to the English Tongue. Táto učebnica dokázala pre mnohých ľudí nahradiť školu a učiteľa. Bola dobre organizovaná, jasne napísaná a hlavne lacná. Učebnica sa dočkala stoviek edícii a poslednú z roku 2018 si môžete kúpiť na Amazone. Okrem nej existovalo množstvo ďalších. Autor William Markham napísal učebnicu:  An Introduction to Spelling and Reading English. Being the Most Plain and Easy Method of Teaching Young Children to Read. Iba v Londýne v 30. a 40. rokoch 18. storočia dokázal predať jeden vydavateľ viac ako štvrť milióna kusov učebníc čítania. V tom čase mal Londýn okolo 700-tisíc obyvateľov. To sú ohromujúce čísla.

Buringh a Van Zanden zhrnuli vplyv kníh na gramotnosť nasledovne: „Obyvatelia Európy v roku 1800 nemuseli mať lepší prístup k jedlu ako mali v roku 600, ale ich prístup ku knihám a ich schopnosť čítať sa zmenili fundamentálne.“

Čo tvrdia historici dnes

Naposledy som písal o Westovom výskume zo 70. rokov. Odvtedy pretieklo tlačiarňami množstvo atramentu a dnes sa historici zhodujú, že pred vznikom školstva tu skutočne existovalo vzdelávanie. Vyberám dva citáty.

Robert A. Houston, historik gramotnosti, autor knihy Literacy in Early Modern Europe (2002), napísal pre European History Online (2011):   

„Posledné dve storočia sme boli svedkami obrovského boja medzi svetskou a cirkevnou mocou o kontrolu nad vzdelávaním. Štát nakoniec zvíťazil a v súčasnosti je hlavným organizátorom vzdelávania, aj keď pôvodne nebol zodpovedný za prechod od obmedzenej k masovej gramotnosti. ... Mnohé pokroky v rozširovaní gramotnosti boli stimulované alebo uľahčené štátom, ale väčšina západnej Európy dosiahla masovú gramotnosť dlho pred zavedením povinného, všeobecného a bezplatného vzdelávania, pretože rodičia, miestne komunity, cirkev a vplyvné osobnosti riadili väčšinu vývoja vzdelávania. Iba v tých "osvietených absolutistických" štátoch s agresívnou centralistickou politikou a naliehavou potrebou byrokratov a vojakov existovalo niečo ako verejné poskytovanie vzdelávania.“

Ďalším je profesor David Vincent, autor knihy The Rise of Mass Literacy. Reading and Writing in Modern Europe (2000) napísal kapitolu na tému gramotnosti v The Oxford Handbook of the History of Education (2019), v ktorej uzatvoril svoj prehľad slovami:

„...Väčšina detí v rozvinutých krajinách navštevovala školu pred tým, ako sa štát odvážil začať trestať tých niekoľko rodičov, ktorí sa stále bránili vyučovaciemu procesu. Povinná školská dochádzka bola možná vďaka súhlasu, nie naopak.“

Nejde len o Veľkú Britániu

Najviac dát, reportov a štúdií o vývoji vzdelávania je z Veľkej Británie. Ale podobný príbeh sa odohrával aj v iných krajinách západnej a severnej Európy, resp. v USA a v Austrálii. Spomeniem len dva príklady – Švédsko a Holandsko.   

Švédske folkbildningsrörelsen

V roku 1631 napísal Anders Bure, že „obyvatelia celého Nortlandu (riedko obývaná severná časť, ktorá tvorí 2/3 Švédska) majú takú záľubu v písme, že hoci je verejných škôl veľmi málo, gramotní vyučujú ostatných s takým nadšením, že najväčšia časť pospolitého ľudu a dokonca aj roľníci sú gramotní.“

Vo Švédsku už od 16. a 17. storočia existoval veľmi silný spoločenský a náboženský tlak na to, že každý človek bez ohľadu na jeho povolanie a ekonomickú situáciu by mal vedieť čítať. To neznamenalo navštevovať školu. Čo sa ani nedalo, vzhľadom na relatívnu chudobu a nízku hustotu osídlenia. Každopádne výsledky sa dostavili. A keďže každá farnosť mala za úlohu pravidelne kontrolovať, či veriaci aj skutočne vedia čítať, máme dnes o tomto dostatok pôvodných dát. Výskumy na nich založené dnes ukazujú, že už na začiatku 18. storočia, vedeli prakticky všetci Švédi čítať.

Navyše kultúra prikladania dôležitosti vzdelávaniu tam existuje dodnes. Najlepším príkladom sú tzv. folkbildningsrörelsen. Je to hnutie samo-organizovaných vzdelávacích skupín, centier, komunít, študijných krúžkov a klubov pre osobný rozvoj ľudí. Takéto niečo pravdepodobne nájdete aj u nás, ale určite nie vo švédskych rozmeroch. V súčasnosti sa aktívne a pravidelne zapája do folkbildningsrörelsen 7,5 % populácie. To by v slovenských podmienkach znamenalo 400-tisíc ľudí. Toľko dospelých ľudí by sa samo-vzdelávalo, koľko detí chodí na základné školy. História tohto hnutia siaha práve ešte do 17. storočia, kedy ľudia (vtedy často sedliaci) zakladali podobné spolky s názvom Čitatelia.

Holandský kapitalizmus

Pri Anglicku som riešil, že všeobecné vzdelanie predbehlo verejné školstvo o niekoľko dekád. Pri Holandsku môžeme kľudne hovoriť o storočiach. Povinná školská dochádzka tu bola zavedená v roku 1900. Ale gramotnosť a vzdelanie sa tu rýchlo šírili už od začiatku 16. storočia. Približne v tomto období sa nechal počuť učenec Desiderius Erasmus (áno, ten Erasmus, po ktorom je pomenovaný obľúbený výmenný program vysokoškolákov), že „Nikde inde človek nenájde väčšie počty ľudí s priemerným vzdelaním“. A podobne jeden španielsky návštevník si v roku 1549 pri svojom pobyte v Holandsku zapísal do denníka, že „skoro každý tu vedel čítať a písať, dokonca aj ženy“.

A tieto citáty potvrdzuje aj výskum. Na konci 16. storočia tu vedelo čítať a písať 55 % mužov. V polovici 18. storočia to už bolo nad 80 % a od prvej polovice 19. storočia môžeme hovoriť o plnej gramotnosti. Zo začiatku ženy zaostávali približne o 17 percentuálnych bodov, ale postupne sa tento rozdiel vytratil. Tabuľka nižšie musí vyraziť dych každému pochybovačovi.

Zdroj.

O historických dôvodoch tohto vývoja gramotnosti v Holandsku sa dá písať veľa. A ja si to užívam, ja sa cítim dobre, otázka znie, či aj vy.

Rekapitulácia seriálu: Schopnosť čítať a písať fyzicky mení mozog a zlepšuje analytické a pamäťové schopnosti. Dopyt po vzdelávaní tu bol ešte pred štátom a priniesol ho protestantizmus. Podobne aj ponuka vzdelávania existovala pred štátom, minimálne o tom písal West vo Veľkej Británii. Dnes to bolo o ďalších dôkazoch, historikoch a krajinách. Nabudúce sa pozrieme na príklad z dnešného sveta, kde a prečo si ľudia platia za vzdelanie. A nepôjde o bohatých ľudí zo západného sveta, ale o chudobných ľudí z rozvojového sveta.

Róbert Chovanculiak, INESS

Pre plný zážitok z tohto newslettera sa pridajte k podporovateľom. Podporíte tým moju prácu a získate prístup do súkromnej skupiny. Ďakujem.

Ak nechcete zmeškať žiadnu novinku zo sveta pokroku bez povolenia, môžete ma sledovať na sociálnych sieťach:

Facebook / Instagram / Twitter / LinkedIn