Štát vykopol otvorené dvere: vzdelávanie tu bolo pred ministerstvom školstva #51

Nekalá konkurencia; Zlatý vek súkromného vzdelávania; Dlhé a chudobné 19. storočie; Ako to dopadlo s Westom.

Počas vianočných sviatkov v roku 1965 sa v časopise New Statesman objavila recenzia od profesora Alberta Halseyho z Oxfordu, vtedy váženého britského sociológa. Halsey recenzoval novú knihu Education and the State od Edwina Westa. A pekne sa nechal uniesť. Recenziu začal slovami: „Zo všetkého toho mentálneho odpadu, ktorý produkuje Institute of economic affairs (IEA), je táto kniha zďaleka najškodlivejšia“. Knihu prirovnal k drzej imitácii kníh Miltona Friedmana, ktorého tiež označil za spiatočníka s predpokladmi z 19. storočia. A samotný Edwin West sa o sebe dozvedel, že je v podstate fašista.

Čo také hrozné napísal Edwin West vo svojej knihe, že to vyvolalo takú prudkú reakciu? Spáchal jeden z najväčších intelektuálnych hriechov - kriticky sa pozrel na argumenty ospravedlňujúce existenciu verejného školstva. Najvýbušnejšou časťou knihy bol originálny výskum, ktorý vrhol nové svetlo na rozširovanie gramotnosti a zaškolenosti vo Veľkej Británii. A to pred vznikom verejných škôl, povinnej školskej dochádzky a bezplatného vzdelania.

Dlhé a chudobné 19. storočie

Keď sa človeka z ulice spýtate, čo vie o živote vo viktoriánskom Anglicku, nebude toho veľa. Ak niečo, tak si spomenie na diela Charlesa Dickensa o chudobe a utrpení. A skutočne, väčšina ľudí vtedy žila v podmienkach, ktoré by sme dnes považovali za neakceptovateľné aj pre tých najchudobnejších z nás. Ľudia pracovali dlho, ťažko a za to dostávali nízke mzdy, za ktoré si toho veľa nekúpili. Rovnako chudobný bol vtedy aj štát. Tvoril pár percent z výkonu ekonomiky a poskytoval zlomok služieb oproti dnešku. Kde nič nie je, ani štát nezdaňuje. V tom období sa vo Veľkej Británii stavali súkromne cesty, železnice a majáky, fungovala súkromná polícia a prokuratúra, sociálne a zdravotné služby a aj hasiči a urbanistické plánovanie bolo v rukách súkromného sektora.

A to isté platilo aj pre školstvo. Vo Veľkej Británii do roku 1833 neexistovali žiadne štátne dotácie pre školy. Prvý zákon, ktorý položil základy verejných škôl, bol podpísaný až v roku 1870, pričom povinná školská dochádzka bola uzákonená až o dekádu neskôr a bezplatné školstvo až o dve.

Čo sa dialo dovtedy? Mnoho historikov malo až do publikovania Westovej knihy jasnú odpoveď: nič moc. Prinajlepšom hovorili o tom, že polovica detí nemala žiadne vzdelanie a nevedeli čítať ani písať. Veľkú Britániu označovali za zaostalú krajinu vo vzdelávaní, a to hlavne oproti iným krajinám, kde štát hral v školstve už dlhšie aktívnu rolu

Keď historici popisovali vzdelávanie vo Veľkej Británii zo začiatku 19. storočia, tak buď čerpali zo sekundárnych zdrojov, alebo nekriticky posudzovali niektoré pôvodné zdroje, ktorých kvalita bola neskôr spochybnená. Napríklad jeden historikmi často citovaný údaj pochádza z prieskumu, ktorý realizoval William Forster v roku 1870. Tento prieskum mal odhaliť, že až štvrtine deťom v Anglicku sa nedostáva žiadne vzdelávanie. A pri druhej štvrtine mal Forster pochybnosti o kvalite škôl. Z toho boli odvodené tvrdenia o polovici detí bez vzdelania.

Keď sa však West pozrel podrobnejšie na metodológiu tohto prieskumu, tak si všimol prekvapivú vec. Forster a jeho tím pri kalkulácii zaškolenosti počítali s tým, že priemerné dieťa navštevuje školu 8 rokov. Pričom iné štúdie a prieskumy z toho času dokladali, že typické dieťa strávilo v škole 6 rokov. Tento zlý predpoklad následne vytvoril mylný dojem, že za lavicami v Británii chýba 25 % detí. Tieto chýbajúce deti však boli len štatistická fikcia. Je to ako keby niekto dnes začal tvrdiť, že máme problém so zaškolením a jeho odhady by vychádzali z predpokladu, že deti v priemerne strávia na školách 20 rokov a nie 12 ako je tomu skutočne.

Zlatý vek súkromného vzdelávania

West sa pri písaní svojej knihy ponoril do primárnych zdrojov. Zozbieral množstvo pôvodných reportov týkajúcich sa úrovne gramotnosti a zaškolenosti, ktoré niektorí jeho kolegovia ignorovali alebo prehliadali. Jeden takýto prieskum z roku 1840 bol napríklad zameraný na baníkov z oblastí Northumberland a Durham. Išlo o extrémne chudobných ľudí, ktorí celé dni tvrdo pracovali a napriek tomu 79 % z nich vedelo čítať a väčšia polovica aj písať. Podľa prieskumu medzi 28-tisíc pracovníkmi v mlynoch ich nevedelo čítať len 4 % a podobne na tom boli aj vtedajší tkáči.

Navyše miera gramotnosti v čase rýchlo rástla. To sa dalo pozorovať napríklad na rozdieloch medzi mladými a staršími námorníkmi. V roku 1865 99 % chlapcov pracujúcich na lodiach vedelo čítať v porovnaní s 89 % starších námorníkov a 80 % dôstojníkov.

Všetci títo ľudia nemohli navštevovať verejné školy, lebo žiadne neexistovali. Ako sa teda títo ľudia dostali k vzdelaniu? Rovnako ako k ošateniu alebo potravinám: zaplatili si za to.

Že nešlo o okrajový fenomén potvrdzujú prieskumy parlamentu. Jeden takýto realizovala v rokoch 1818 a 1834 Parlamentná komisia a podľa neho za toto obdobie vzrástol počet detí, ktoré navštevovali školu zo 478-tisíc na 1,3 milióna. A to všetko „bez akéhokoľvek zásahu vlády alebo verejných autorít“ ako oznámil Henry Brougham pri prezentovaní výsledkov v Snemovni lordov. Neskôr sa v rokoch 1851 a 1858 uskutočnili ďalšie prieskumy a podľa nich v sledovanom období vzrástol počet detí na školách z 2,1 mil. na 2,5 mil. Počas štyroch dekád sa tak počet detí na školách späť-násobil, pričom počet obyvateľov Veľkej Británie nevzrástol ani dvojnásobne.

Za tento nárast musel byť zodpovedný dobrovoľný dopyt rodičov a detí. Povinná školská dochádzka bola zavedená až o viac ako dve dekády - v roku 1882. V jednom liste pre Lorda Johna Russella z roku 1847 vysvetlil vtedajší „analytik“, že v Anglicku je dostatok školskej kapacity, aby všetky deti navštevovali školu minimálne 5 rokov. A odhadol, že od roku 1833 do roku 1847 bola vybudovaná nová kapacita pre 600 – 650-tisíc žiakov v celkových nákladoch 1,5 milióna libier, a to všetko bez pomoci štátu.

Korunu týmto dátam o vzdelávaní nasadil veľký report Newcastleskej komisie pre vzdelávanie z rokov 1858 až 1861. Podľa jeho odhadov v tomto období navštevovalo školu 95 % detí. Mimochodom, tento report bol tvorený tri roky a pracovalo na ňom päť komisárov a desať ich asistentov. Vyššie spomínaný prieskum Forstera vznikal pár mesiacov a pracovali na ňom dvaja inšpektori v štyroch mestách. Aj napriek tomu to bol Forsterov prieskum, ktorý sa dostal do anglického Parlamentu a bol použitý ako baranidlo pri lobovaní za vznik verejných škôl v roku 1870.

Okrem podielu detí, ktoré navštevujú školu sa pozrel Newcastleský report aj na zdroj financií vo vzdelávaní. Jeho záverom bolo, že podiel prevažne štátom dotovaných škôl bol 1,7 %. Ostatné boli súkromné školy. Tie sa delili na ziskové a neziskové. Tých prvých bolo 58 %, tých druhých zvyšok. Ziskové školy mali drvivú väčšinu svojich zdrojov z poplatkov od rodičov detí. Tie neziskové mali okrem poplatkov aj časť zdrojov z darov a pomoci od súkromných podporovateľov a cirkvi. A približne 17 % ich príjmov tvorili dotácie od štátu.

Čo sa týkalo žiakov, tak podiel chlapcov a dievčat bol vyrovnaný a v priemere navštevovali školu šesť rokov. Dnes sa môže zdať šesť rokov málo. Avšak v tom čase bolo všetkého málo. Strava nemala dostatok potrebných živín, bývanie bolo nekomfortné, oblečenie špinavé, hygiena zlá a životné prostredie hrozné. V takomto svete neexistovala možnosť luxusu, aby deti trávili vo vzdelávacích inštitúciách 12 až 18 rokov, ako je tomu dnes. Taktiež si nerobím ilúzie o kvalite škôl vo viktoriánskom Anglicku. Určite boli zle vybavené, v starých budovách a s necertifikovanými učiteľmi. Ale znova, bol to iný, chudobnejší svet, než na aký sme zvyknutí dnes.

A na konci dňa sa počíta výsledok. Ľudia sa skutočne naučili základné gramotnosti a potrebné vedomosti pre život. Inak by si tie školy neplatili. A ľudom platenie vyhovovalo. V spomínanom reporte je popísané aj to, že rodičia vysoko hodnotili nezávislosť vzdelávania od štátu a podľa inšpektorov „mali nedôveru k čisto bezplatnému vzdelávaniu“. A inšpektori to uzatvorili slovami, že "v každom prípade naše školstvo úspešne napreduje aj bez neho".

Nekalá konkurencia

Zlatý vek súkromného vzdelávania sa však začal rozpadať po roku 1870, keď bol schválený Forster Act, ktorý dal zelenú masovému zakladaniu verejných škôl. Aj keď pôvodným explicitným cieľom zákona bolo len „zaplniť diery“ súkromného vzdelávania, veľmi rýchlo začali verejné školy žiť svojím vlastným životom.

Prvé roky verejné školy vyberali od rodičov poplatky za štúdium. Ako však rástol ich počet, vyostrovala sa konkurencia medzi nimi a súkromnými školami. Poloprázdne verejné školy nevyzerali dobre, a tak začali postupne znižovať poplatky a nahrádzať ich dotáciami z verejných rozpočtov. Pustili sa do nekalej konkurencie dumpingovými cenami. Na konkurenčnom trhu je táto stratégia odsúdená na neúspech vykrvácaním, ale ak ste napojený na verejnú kasu, môžete udržať znížené ceny tak dlho ako potrebujete. Alebo ceny dokonca úplne zrušiť. A to sa aj v 90. rokoch 19. storočia vo Veľkej Británii stalo. 

Tento neférový súboj nemohli súkromné školy vyhrať a časom kapitulovali. Buď skrachovali alebo sa transformovali na verejné školy napojené na verejný rozpočet. Tak či onak sa postupne ich vplyv vytratil a do učebníc dejepisu sa nedostali. Tam sú hrdinami v lesklej zbroji verejné školy, ktoré zožali všetku slávu za gramotnosť anglického národa. A pritom až na pár percent nezaškolených detí nespravili nič iné, len vytlačili súkromné školy a nahradili súkromnú iniciatívu verejnou byrokraciou. Slovami Westa, verejné školstvo „ako keby len skočilo do sedla už cválajúceho koňa“, ktorý smeroval k všeobecnému vzdelaniu. Štát len vykopol otvorené dvere.

Ako to dopadlo s Westom

Vydavateľ knihy - Inštitút IEA - sa postavil za Edwina Westa a rozhodol sa súdiť s časopisom New Stateman. Jeho vedenie sa zachovalo ako anglický džentlmen. Publikovali ospravedlnenie, kde priznali, že recenzia od Halseyho „išla za hranice férovej kritiky použitím násilného slovníka a znevažujúcich odkazov na Dr. Westa a Inštitút.“

Edwin West to však nemal vo svojej kariére ľahké ani neskôr. V 70. rokoch sa mu stávalo, že sa ho študenti na vysokej škole počas prednášky snažili umlčať mlátením topánkami po stole á la Chručšov. Ale vo svojej kariére zažil aj množstvo svetlých momentov. Jedným z nich bolo určite sympózium, ktoré zorganizoval k 20-ročnému výročiu publikovania legendárnej eseje Miltona Friedmana o úlohe štátu v školstve z roku 1955. V nej navrhol zavedenie vzdelávacích poukazov ako kompromisu medzi plne štátnym a plne súkromným vzdelávaním.

Tohto sympózia sa zúčastnil aj samotný Milton Friedman a napísal krátku esej, v ktorej sa priznal, že:

„V priebehu rokov som sa čoraz viac presviedčal o tom, že dôvody pre povinnú školskú dochádzku a financovanie školstva štátom na základe údajných externalít sú skutočne chybné. Tento nedostatok je prítomný aj v mojom vlastnom spracovaní týchto tém v knihe Kapitalizmus a sloboda.”

Svoj názor zmenil práve na základe výskumu Edwina Westa, ktorý publikoval v už spomínanej knihe Education and the State. Mimochodom, v nasledujúcom roku vyhral Friedman Nobelovu cenu za Ekonómiu. O to silnejšie znejú jeho slová o omyle a zmene názoru.

Napriek tomu nie som naivný. Tento text pravdepodobne nepresvedčil ľudí, ktorí neveria v existenciu všeobecného vzdelania bez ministerstva školstva. A ja sa im nečudujem. Téma dnešných dní je o tom, či máme mať všeobecné právo na obed. Diskutovať súkromné, dobrovoľné a platené školstvo je mimo diškurz. Napriek tomu si myslím, že to stojí za to. Preto vás ešte trochu potrápim. Nabudúce ukážem, že názor na historickú silu neštátneho školstva sa zmenil aj medzi mainstreamovými historikmi. Potom sa dostaneme aj k aktuálnym príkladom z dnešného rozvojového sveta. A nakoniec odhalím karty a ukážem, čo chcel analytik týmito textami povedať.

Róbert Chovanculiak

Pre plný zážitok z tohto newslettera sa pridajte k podporovateľom. Podporíte tým moju prácu a získate prístup do súkromnej skupiny. Ďakujem.

Ak nechcete zmeškať žiadnu novinku zo sveta pokroku bez povolenia, môžete ma sledovať na sociálnych sieťach:

Facebook / Instagram / Twitter / LinkedIn