Tajomstvo úspechu súkromných nízkonákladových škôl: puto zodpovednosti #102

Čo za to a v akej kvalite? Čo sa vyučuje na súkromných školách?

Čítate newsletter Pokrok bez povolenia. Pôvodne bol o tom, ako internet konkuruje politikom. Teraz o tom, ako rozmraziť evolúciu vo vzdelávaní. Pridajte sa k 3200 odberateľom, staňte sa podporovateľom, alebo newsletter zdieľajte. Ďakujem.

V poslednom newsletteri Privatizácia vzdelávania ľuďmi a pre ľudí, som písal o tom, ako Indiana Jones vzdelávania, James Tooley, objavil v rozvojovom svete rozsiahly fenomén súkromných škôl. Riešil som, kde všade a ako veľa ich je. A koľko stoja a kto všetko si ich môže dovoliť. Toto je pokračovanie.

Čo za to a v akej kvalite?

Ako dôkaz kvality súkromných škôl by mal stačiť samotný fakt, že také veľké množstvo rodičov vedome spravilo rozhodnutie, že neposlalo svoje dieťa do verejnej školy, ale obetovali nezanedbateľnú časť svojho rodinného rozpočtu, aby svojim deťom dopriali niečo iné. Ale nie všetci výskumníci zvyknú veriť „preferenciám obyčajných ľudí“. A tak sa robia mnohé štúdie, ktoré sledujú ukazovatele kvality, najčastejšie akademické výsledky, rôznych typov škôl.

Tieto štúdie v zásade prichádzajú k jednotnému záveru. Keď sa výsledky očistia o vplyv socioekonomických faktorov, „žiaci navštevujúci súkromné školy dosahujú lepšie vzdelávacie výsledky ako žiaci vo verejných školách“. A to v zásade platí naprieč všetkými krajinami rozvojového sveta.

Napríklad v spomínanom Pakistane testovali 12-tisíc detí zo stovky veľmi chudobných dedín. Na začiatku výskumu bolo v priemernej dedinke osem škôl, z toho tri boli súkromné a školné na nich sa pohybovalo okolo 15 dolárov ročne. Napriek tomu, že tieto súkromné školy vzdelávali tie najchudobnejšie deti v chudobnej krajine, ich výsledky boli výrazne lepšie, ako tie vo verejným školách. Po očistení o socioekonomické faktory boli deti v súkromných školách vo vyučovaní o 1,5 až 2,5 roka napred. Priepasť medzi výsledkami verejných a súkromných škôl bola z matematiky 8-krát väčšia ako medzi deťmi s gramotnými a negramotnými rodičmi.

Tento výskum sa nepozeral len na výstupy, ale aj na vstupy – náklady fungovania škôl a našli, že: „vzdelávanie dieťaťa vo verejnej škole bolo dvakrát nákladnejšie než v súkromnej“. Súkromný sektor v školstve tak dokázal zahrať viac muziky s menej zdrojmi. Keď autori výskumu vypočítali „hodnotu za peniaze“, vyšlo im, že každá investovaná rupia prinesie v súkromnej škole trikrát vyššie výsledky než rupia vo verejnej škole. Podobné hodnoty pri výpočte hodnoty za peniaze priniesol aj výskum v Indii alebo v Sierra Leone.

Tento vzdelávací úspech súkromných škôl ešte neznamená, že nemajú svojich odporcov. Tí ich najčastejšie kritizujú za nedodržiavanie oficiálnych regulácií ako absencia športových ihrísk, zamestnávanie nekvalifikovaných učiteľov bez certifikátov alebo nedostatočné vybavenie a zlý stav školských budov. Túto kritiku je však potrebné zasadiť do miestneho kontextu. To, čo vyčítajú súkromným školám, sú spravidla podmienky spôsobené chudobou, ktoré panujú v celých slumoch, vrátane domácnosti, kde deti žijú. To nie je problém súkromných škôl, ale problém absolútnej chudoby, v ktorej títo ľudia žijú.

Čo je tajomstvom úspechu?

Najskôr sa pozrime na nákladovú stranu. Tu hrajú najväčšiu rolu mzdy učiteľov. Tie sú v súkromných školách výrazne nižšie a dosahujú približne polovicu v porovnaní s verejnými. Aj keď po správnosti by sme to mali interpretovať skôr opačne. Učitelia vo verejných školách zarábajú relatívne vysoké mzdy. Ich výška sa totižto odvíja od schopnosti odborárov a lobistov vyboxovať si z verejného rozpočtu väčší podiel. A to sa kvalifikovaným učiteľom v rozvojovom svete darí celkom dobre.

Naopak, mzdy učiteľov v súkromných školách odrážajú objektívnu realitu na trhu práce. Teda to, aká je cenová úroveň v krajine, úroveň zárobkov v iných povolaniach a zohľadňujú pridanú hodnotu učiteľov vo vzťahu k preferenciám ľudí. Odrážajú dopyt a ponuku. Mzdy v súkromných školách by tak mali byť benchmark, voči ktorému môžeme porovnávať administratívne tabuľkové mzdy učiteľov vo verejných školách.

Kľúčová otázka teraz je, ako dokážu súkromné školy s výrazne horšie platenými zamestnancami bez kvalifikácie dosahovať lepšie vzdelávacie výsledky. Odpoveďou je puto zodpovednosti. Ľudia nie sú naprogramované mravce ani včely, ktoré automaticky a usilovne pracujú na svojich hniezdach. Ľudia potrebujú byť poháňaní vedomím, že majú zodpovednosť za svoju prácu a ak ju nevykonajú poriadne, tak nepríde ani pláca. To je puto zodpovednosti.

Na verejných školách je toto puto príliš voľné a dlhé. V optimálnom svete funguje asi takto: impulz na zlepšenie vzdelávania vychádza od občana, ktorý v demokratických voľbách zvolí tých správnych politikov sľubujúcich lepšie školy; oni následne dodržia svoje predvolebné sľuby a začnú meniť fungovanie verejného školstva cez zmenu zákonov a regulácií. Tieto zmeny sa potom dostanú na stôl úradníkom v centrálnej štátnej správe a tí ich začnú vo forme „akčných plánov“ posúvať na úradníkov na nižších úrovniach verejnej správy, aby ich implementovali do praxe. Takto sa zmeny dostanú až pred brány verejných školy, kde cez rôzne mechanizmy nariadení, inšpekcií a trestov začnú ovplyvňovať prácu ich riaditeľov. A oni nakoniec prenesú zmeny politikov až do každodennej práce učiteľov v triedach. Tých učiteľov, ktorí učia deti nášho občana, ktorý úplne na začiatku priniesol impulz na zlepšenie vzdelávania.

Takto to funguje v optimálnom svete. V realite sa zvykne toto puto zodpovednosti pretrhnúť na viacerých miestach. Už hneď na začiatku, keď hlas jedného občana vo voľbách nedokáže ovplyvniť výsledok, tak ľudia hlasujú skôr expresívne, ignorantsky až iracionálne. Preto v demokraciách často vyhrávajú populisti, aj keď ľudia potrebujú, aby verejný sektor odborne riešil dôležité otázky, ako je napríklad zlepšenie kvality vzdelávania. O úroveň ďalej zas politici nie vždy dodržiavajú svoje predvolebné sľuby. A úradníci nie vždy svedomito implementujú zadanie, ktoré dostali od politikov. Navyše v školstve funguje množstvo lobistov a záujmových skupín, ktorí pretláčajú svoju agendu, ktorej cieľom často nie je lepšie vzdelanie pre deti občana. Toto všetko spôsobuje, že aj možno dobré návrhy sa nie vždy dostanú až do škôl, ale po ceste sa niekde stratia v potrubí byrokratického aparátu. Na konci dňa tak deti nášho občana dostávajú stále rovnako nekvalitné vzdelanie.

Na súkromných školách je puto zodpovednosti kratšie a pevnejšie. Rodičia si priamo platia za služby vzdelávania, a preto sa zaujímajú o výsledky svojich detí. A keď sa im nepáčia, odídu inam. Vlastník školy si je vedomý tejto eventuality a robí všetko pre to, aby sa to nestalo. Napríklad dohliada, aby jeho učitelia učili kvalitne. To je celé.

Najlepšie to zhrnul jeden z rodičov, s ktorým robil Tooley rozhovor v rámci výskumu indických súkromných škôl:

„Zatiaľ čo väčšina učiteľov vo verejných školách len odpočíva a rieši si svoje vlastné veci, v súkromnej škole robia učitelia všetko, čo je v ich silách, pretože vedia, že ich platíme my (rodičia). Ak si oni nerobia svoju prácu poriadne, môžu dostať upozornenie od riaditeľky. Lebo to si my rodičia nemôžeme dovoliť platiť, nám peniaze nerastú na stromoch, zarábame ich vlastným potom, nemôžeme si dovoliť ich vyhadzovať za nič, my sa musíme nadrieť, aby sme ich zarobili, takže aj učitelia musia tvrdo pracovať pri vzdelávaní našich detí, aby si zaslúžili naše peniaze.“

To, čo súkromné školy strácajú na horšom odmeňovaní a nízkej kvalifikácii učiteľov, viac ako kompenzujú správne nastavenou štruktúrou motivácií v celom systéme. V súkromných školách existuje priame a pevné puto zodpovednosti medzi všetkých aktérmi.

Rodičia dôkladne dozerajú na zlepšovanie vzdelávania svojich detí, lebo zaň platia. Preto riaditelia škôl dozerajú na kvalitu práce učiteľov, aby neprišli o platiacich zákazníkov. A preto učitelia dozerajú na pokrok žiakov, aby neprišli o prácu. To je puto zodpovednosti na súkromných školách.

Rozdiel medzi súkromne platenou službou a verejnou bezplatnou opäť veľmi výstižne zhrnul jeden z otcov v Indii. Na otázku, prečo posiela svoje dieťa do súkromnej školy, keď hneď vedľa je verejná, bezplatná škola, odpovedal:

“Ak idete na trhovisko a niekto vám ponúkne zadarmo ovocie a zeleninu, bude zhnité. Ak chcete čerstvé ovocie a zeleninu, musíte zaň zaplatiť.”

Čo sa vyučuje na súkromných školách?

Vyššie popísané puto zodpovednosti nevplýva len na ochotu tvrdo pracovať, ale aj na nutnosť prispôsobiť službu požiadavkám trhu. Platiaci zákazník je pán. Preto sa súkromné školy viac sústredia na predmety a ich obsah, ktoré budú užitočné pre budúcnosť detí. Učia ich predovšetkým čítať, písať, počítať, základy narábania s peniazmi a, samozrejme, cudzí jazyk, najčastejšie anglický.

Ovládanie cudzieho jazyka predstavuje pre ľudí z rozvojového sveta vstupenku na vystúpenie z generačnej chudoby. A preto množstvo súkromných škôl vzniká ako cudzojazyčné. Takou bola aj škola, do ktorej chodila Malála a ktorú založil jej otec. A také je aj množstvo súkromných škôl napríklad v Indii. Tam je síce angličtina oficiálny jazyk, ale jednotlivé regióny majú vlastné lokálne jazyky, ktoré chcú zachovať, preto sa verejné školy sústredia na ich výučbu a ich žiaci sa niekedy stretnú s anglickým jazykom až v 5. triede.

Naopak, pri súkromných školách je ich veľká väčšina cudzojazyčná, to znamená, že sa na nich vyučujú aj ostatné predmety v cudzom jazyku. Podľa výskumu Tooleyho napríklad v oblasti Hyderabad je 80 % až 88 % súkromných škôl anglických, naproti tomu je verejných anglických škôl len asi 1 %. V hlavnom meste Dillí je približne polovica súkromných škôl anglická, z verejných len 3 %.

Súkromné školy sa musia prispôsobovať dopytu aj pri vybavení škôl. Napríklad humanitárna organizácia Save the Children mala v rámci výskumu súkromných škôl v Pakistane v meste Karachi rozhovor s 12-ročným žiakom. Organizácia označila jeho školu ako nespĺňajúcu oficiálne regulácie, lebo nemala športové ihrisko. To však dotazovaný chlapec nevidel ako veľký problém: „Hoci je škola malá a nemá žiadne ihrisko na športovanie, Jhazeb povedal, že im stačí, keď sa hrajú na ihriskách a na uliciach pri svojich domoch, a bol by radšej, keby škola priniesla viac počítačov a ponúkla žiakom počítačové kurzy.“ Tooley to okomentoval slovami, že mladý Jhazeb si bol veľmi dobre vedomý obetovaných nákladov. A organizácia Save the Children použila túto anekdotu ako príklad toho, že súkromné školy „úspešne reagujú na preferencie rodičov v kontexte trhových síl...“.

Privatizácia vzdelávania ľuďmi a pre ľudí

Tooleyho výskum tak ukazuje, že slová ako „zisk“, „podnikatelia“ a dokonca aj „poplatky“, nie sú v spojení so vzdelaním žiadny problém. Skôr naopak, v prípade týchto najchudobnejších detí to predstavuje riešenie. A s týmto riešením neprišla žiadna vláda či medzinárodná rozvojová inštitúcia, neprebehla žiadna reforma a ani spoločenská diskusia. Jej pohonom bola a je decentralizovaná súkromná iniciatíva miliónov ľudí, ktorým išlo o jedno – lepšie vzdelanie pre svoje deti. Je to revolúcia zdola.

Súkromné školy v rozvojom svete majú spontánno-organický pôvod. Najčastejšie ich založí nejaká matka alebo mladý človek, ktorý je vzdelaný nad miestne pomery a na začiatku začína doučovaním svojich príbuzných alebo ponúka svoje služby susedom „podomovým spôsobom“. Ak rastie dopyt po jeho práci, v určitom momente založí vlastnú malú školu. Keď si potom ďalší rodičia z okolia všimnú, že v tejto novej škole sa deti naučia oveľa viac ako vo verejnej, začnú aj oni vyhľadávať jej služby. A takto škola postupne naberá viac žiakov, zamestnáva nových učiteľov medzi miestnymi obyvateľmi a rozširuje svoje priestory.

Tento organický prístup zdola je v kontraste so zakladaním verejných škôl, ktoré vznikajú administratívne z nariadenia ministerstva školstva, ktoré tam následne aj vyšle kvalifikovaných učiteľov s potrebnými certifikátmi. Títo učitelia však majú často odpor k miestnym deťom zo slumov a nemajú ani najmenší záujem sa im venovať.

A pre toto všetko Tooley vyzýva k obdivu voči podnikateľom vo vzdelávaní, ktorí v ťažkých podmienkach rozvojového sveta poskytujú svoje služby.

„Obdivujem ducha týchto podnikateľov vo vzdelávaní. A cítim sa nepríjemne, keď čítam názory mnohých ľudí, ktorí majú moc a vplyv, ako sú moji akademickí kolegovia, experti v medzinárodných agentúrach, predstavitelia medzinárodných učiteľských odborov a negatívne naladení novinári, ktorí neberú do úvahy všetko, čo títo podnikatelia dosiahli. Odmietajú ich ako podnikateľov, ktorí sa vraj snažia oklamať alebo vykorisťovať chudobných. Chcel by som vidieť, ako sa niektorí z týchto odborníkov pokúsia otvoriť školu v takých podmienkach. Určite to nie je niečo, pri čom si môžete byť istý, že ľahko uspejete, ako naznačujú kritici. A ak sa vám aj podarí uspieť, zisk bude vždy len zanedbateľný.“

A rovnako vyzýva k obdivu voči rodičom, ktorí dokážu z extrémne nízkych miezd platiť pre svoje deti súkromné školy.

„Keď sa stretávam s rodičmi, obdivujem ich ducha. Rovnako ako podnikatelia, aj oni preukazujú ľudskú húževnatosť a vytrvalosť. Je to aj duch nádeje. Rodičia milujú svoje deti; vedia, že im musia poskytnúť to najlepšie; vedia, že ich musia nakŕmiť a obliecť a zabezpečiť im strechu nad hlavou. A rovnako vedia, že musia svojim deťom zabezpečiť vzdelanie, čo je základná potreba, ktorú pociťujú všetci chudobní rodičia. Chcieť vzdelávať svoje deti - pripraviť ich na dospelý život - sa zdá byť rovnako prirodzenou túžbou, ako ich chcieť nakŕmiť, obliecť a poskytnúť im prístrešie.“

Ale zároveň cíti hnev voči lacným kritikom, ktorí toto všetko zľahčujú alebo celkovo odmietajú ako riešenie.

„A opäť cítim hnev na tých akademikov, odborníkov na rozvoj a odborárov, ktorí odsudzujú to, čo títo rodičia robia. Niektorí to vyjadrujú jednoznačne: rodičia by nemali mať možnosť posielať svoje deti do súkromných škôl, pretože to podkopáva verejné školy a ďalej prehlbuje nerovnosť. Chcel by som, aby títo odborníci do tých slumov prišli, pozreli sa nejakej matke do očí a povedali jej, že nemôže pre svoje dieťa urobiť to najlepšie, čo vie - a uvideli by sme, ako títo akademici zareagujú na jej hnev. Dieťa má v živote len jednu príležitosť na vzdelanie. Matka sa jej preto pevne chytí oboma rukami. Ako ju môže chcieť niekto zastaviť? Keď navštevujem nízkonákladové súkromné školy v najchudobnejších častiach sveta, vždy sa cítim požehnaný, keď sa s týmito podnikateľmi a rodičmi môžem stretnúť.“

Róbert Chovanculiak, INESS

Podporiť newsletter cez LN môžete tu:

Pre plný zážitok z tohto newslettera sa pridajte k podporovateľom. Podporíte tým moju prácu a získate prístup do súkromnej skupiny. Ďakujem.

Ak nechcete zmeškať žiadnu novinku zo sveta pokroku bez povolenia, môžete ma sledovať na sociálnych sieťach:

Facebook / Instagram / Twitter / LinkedIn