Privatizácia vzdelávania ľuďmi a pre ľudí #100

Indiana Jones vzdelávania verzus Taliban

Čítate newsletter Pokrok bez povolenia. Pôvodne bol o tom, ako internet konkuruje politikom. Teraz o tom, ako rozmraziť evolúciu vo vzdelávaní. Pridajte sa k 3100 odberateľom, staňte sa podporovateľom, alebo newsletter zdieľajte vo svojich kruhoch. Ďakujem.

Nechať cestovať svoju pätnásťročnú dcéru autobusom do školy by nemalo byť žiadnym dobrodružstvom. Pokiaľ žijete v Európe. Úplne iná situácia je na strednom východe, napríklad v Pakistane, kde sa pravidelne preháňajú hordy púštnych ľudí, ktoré hlásajú, že vzdelávanie dievčat sa protiví ich bohu. A na šírenie tejto viery neváhajú použiť strelné zbrane.

Takáto horda teroristov zo stredoveku zaútočila jedného dňa v roku 2012 na autobus, v ktorom cestovala do školy vtedy pätnásťročná Malála Júsufzajová. Nebola to náhoda. Malálu si vyhliadli, lebo už nejaký čas šírila v miestnej komunite „radikálne myšlienky“ o tom, že aj dievčatá by mali mať právo na vzdelanie. Pri útoku ju teroristi postrelili, ale ona prežila a neskôr ešte zintenzívnila svoj boj za práva dievčat. V roku 2014 sa stala najmladšou držiteľkou Nobelovej ceny za mier.

Tento príbeh je okrem statočnosti pätnásťročnej Malály zaujímavý aj niečím iným. Škola, do ktorej išla, nebola obyčajná základná škola, na ktoré sme zvyknutí u nás v západnom svete. Bola to súkromná škola, založená podnikateľom, fungujúca v konkurencii iných súkromných škôl a účtujúca si poplatky za svoje služby. Vzdelanie pre Malálu a veľké množstvo jej súputníčok v Pakistane zabezpečoval a stále zabezpečuje trh. A to vrátane súkromného financovania bez akýchkoľvek verejných dotácií.

Teraz si možno poviete - chudáci Pakistanci! V ich krajine je taká chudoba, že ani verejné bezplatné školy nemajú. Lenže oni ich majú. A napriek tomu si jedni z najchudobnejších ľudí na planéte platia vzdelávanie na súkromných školách. Prečo? Dôvod vysvetľuje samotná Malála vo svojej biografii s názvom „Volám sa Malala: Príbeh dievčaťa, ktoré bojovalo za vzdelávanie a ktoré postrelil Taliban“. V nej popisuje, ako vyzerá typické vzdelávanie na miestnych verejných školách. Učitelia tam „majú dohody s kolegami, že každý deň chodí do práce len jeden z nich“. A keď na nich  príde rad, tak „jediné, čo robia, je, že držia deti ticho hroziac dlhými palicami, pretože si nevedia predstaviť, že by im vzdelanie bolo na niečo dobré.“

Napriek tomu, že média v článkoch a reportážach Malálu často opisujú ako bojovníčku za práva detí na bezplatné verejné školy, ona explicitne bojuje za právo na vzdelanie – vrátane možnosti navštevovať súkromné nízkonákladové školy. Jednu takúto školu dokonca založil jej otec. A keď o ňom v spojení s jeho dcérou písali, označovali ho za „riaditeľa“ alebo „vedúceho školy“. V skutočnosti to však bol podnikateľ, ktorý v roku 1994 investoval všetky svoje úspory do založenia súkromnej školy a následne zamestnal učiteľov, na ktorých výplaty mal peniaze zo školného plateného rodičmi žiakov. Ponúkal vzdelávanie ako službu na trhu.

Malálin otec sa neskôr stal prezidentom miestneho združenia súkromných škôl a z tejto pozície bojoval za ich právo na existenciu. A nebojoval len proti Talibanu, ale aj proti štátnym úradníkom a politikom. Keď napríklad zakladal školu, úradníci si od neho vypýtali úplatok za jej zaregistrovanie. Išlo o štvrtinu sumy, ktorú investoval do založenia školy. Odmietol ho zaplatiť a povzbudzoval aj ostatných podnikateľov vo vzdelávaní, aby urobili to isté. Jeho slovami: „Prevádzkovať školu nie je zločin, veď nevediete nevestinec, ale vzdelávate deti.“

Celý tento príbeh Malály a jej rodiny je pekný úvod na otvorenie kapitoly, ale sám o sebe nič nedokazuje. Svet je veľký a keď dostatočne dlho hľadáte, nájdete príklad pre skoro akékoľvek tvrdenie. Dokonca aj pre tak bizarné, že rodičia z rozvojového sveta, ktorí žijú na hrane absolútnej chudoby, si dokážu financovať súkromné vzdelávanie pre svoje deti. Kľúčovou otázkou však je, či sa takýchto príbehov odohráva po svete viac. Odpoveď na túto otázku je spojená s menom anglického výskumníka Jamesa Tooleyho. Ten zasvätil svoj profesionálny život hľadaniu, skúmaniu a písaniu o súkromných nízkonákladových školách v rozvojovom svete.

Indiana Jones vzdelávania v Indii

Tooley sa v roku 2000 počas svojho doktorandského štúdia dostal do Indie, kde mal pre Svetovú banku pracovať ako konzultant elitných súkromných škôl. Vo voľnom čase sa však rád potuloval po slumoch v okolí Hyderabadu, kde narazil na viacero súkromných nízkonákladových škôl pre chudobné deti. Keď o tom rozprával miestnym úradníkom a politikom, nikto mu neveril, alebo zľahčovali to, čo objavil. On sa však postupne dostal k prezidentovi združenia, ktoré spájalo až 500 takýchto súkromných škôl a pochopil, že je to širší fenomén, o ktorom sa vo svete veľmi málo vie.

To bol začiatok jeho dlhej cesty. Následne strávil viac ako dve dekády výskumom v teréne, kde objavoval a skúmal fenomén nízkonákladových súkromných škôl v rozvojom svete. Práve preto si vyslúžil prezývku Indiana Jones vzdelávania. Raz dokonca skončil na 4 mesiace za mrežami indického väzenia. Nikdy ho z ničoho neobvinili, ani neprebehol žiadny súd, pravdepodobne išlo o odplatu za odkrytie korupcie v miestnom školstve. Ani táto neprijemnosť Tooleyho nezastavila na jeho ceste, ktorej cieľom bolo a stále je zodpovedať základné otázky o fenoméne súkromných škôl v rozvojovom svete:

Kde všade vo svete tieto školy fungujú? Koľko detí ich navštevuje? Aké sú kvalitné? Ako fungujú? Prečo si ich rodičia vyberajú, keď majú k dispozícii bezplatné verejné školy? Ak si chcete prečítať viac o tejto dobrodružnej ceste Tooleyho, odporúčam jeho knihu The Beautiful Tree: A Personal Journey Into How the World's Poorest People Are Educating Themselves alebo množstvo jeho akademického výskumu. Ja sa pokúsim veľmi v krátkosti zhrnúť tie najaktuálnejšie vedomosti, ktoré o tomto celosvetovom fenoméne máme. 

Kde všade a ako veľa?

Jamey Tooley osobne realizoval výskum súkromných škôl v Indii, Číne, Ghane, Nigérii a v Keni. Keď mu kritici vyčítali, že si vyberá relatívne „bohaté“ rozvojové krajiny, tak napísal projekty, zohnal peniaze a išiel robiť výskum aj do Sierra Leone, Libérie a Južného Sudánu. Teda do krajín, kde sa nielen nachádzajú najchudobnejší ľudia tejto planéty, ale kde zúria vojnové konflikty. A aj všade tam našiel široko rozšírené nízkonákladové súkromné školy. Ďalší výskumníci išli v jeho šľapajach a objavili tento fenomén aj v Pakistane, Bangladéši, Nepále, Tanzánii, Južnej Afrike, Malawi, Peru, Hondurase, Indonézii alebo na Filipínach. Jednoducho, chudobní rodičia, ktorí platia za vzdelávanie svojich detí, existujú po celom svete od Ázie cez Afriku až po Južnú Ameriku.

Vo všeobecnosti výskum ukazuje, že v chudobných mestských oblastiach a slumoch navštevujú súkromné nízkonákladové školy v priemerne asi dve tretiny všetkých detí. V rurálnych oblastiach je to približne jedna tretina detí. Zatiaľ najväčšie kompletné sčítanie sa uskutočnilo v meste Lagos v Nigérii. Tam navštevuje školy 2,78 milióna detí a z toho 2,12 milióna chodí do súkromných škôl, kde školné hradia ich rodičia. To je 76 %. Takýchto škôl je tam približne 14-tisíc. Podobné podiely existujú aj v ďalších mestských oblastiach západnej a východnej Afriky ako napríklad v Nairobi (Keňa), Akkra (Ghana) alebo Kampala (Uganda), kde až 84 % detí navštevuje súkromné školy.

Podľa odhadov Tooleyho v Indii, kde sa uskutočnilo najviac výskumov, chodí do škôl približne 300 miliónov detí a z nich približne 125 miliónov chodí do viac ako 600-tisíc súkromných škôl. Teda asi 42 % žiakov platí za vzdelanie. Tento podiel je relatívne nižší z dôvodu, že v Indii žije stále väčšina detí v chudobných rurálnych oblastiach.

Jedným z následkov takéhoto masového využívania súkromných škôl v Indii je vyľudňovanie tých verejných. Napriek celkového nárastu počtu detí v krajine bolo v Indii medzi rokmi 2015-2016 spolu 5 044 úplne prázdnych škôl. Škôl s menej ako 10 žiakmi bolo 32-tisíc a spolu zamestnávali 26-tisíc učiteľov.

Ak všetky tieto čísla podčiarkneme a spravíme hrubé odhady, môžeme povedať, že celosvetovo navštevujú súkromné školy stovky miliónov detí. A tie za svoje vzdelávanie platia poplatky vo viac ako milióne súkromných škôl po celom svete. To je revolúcia vo vzdelávaní, o ktorej sa často nehovorí, ale ona existuje. Je tu a je reálna.

Za koľko a kto všetko?

Školné sa v týchto súkromných nízko-nákladových školách pohybuje od jedného dolára mesačne. Toľko si napríklad účtovali prvé školy, na ktoré Tooley narazil v Indii v roku 2000. A šplhá sa až po vyššie jednotky dolárov mesačne. Napríklad škola v Pakistane, ktorú vlastnil Malalin otec, si účtovala 2,5 dolára mesačne.

Napriek tomu niektorí výskumníci spochybňujú, či si naozaj aj tí najchudobnejší ľudia môžu dovoliť platiť školné. Niektoré reporty upozorňujú, že rodiny z absolútnej chudoby musia obetovať až 30 % príjmu, aby mohli poslať jedno svoje dieťa do školy. A oni tých detí mávajú často viac.

Podľa Tooleyho tieto výskumy skresľujú realitu, lebo vychádzajú z údajov o „priemernej cene školného za žiaka“. Takýto pohľad má tri problémy. Po prvé, ceny sa medzi školami výrazne líšia. Napríklad v Nairobi v Keni je medzi najlacnejšími a najdrahšími súkromnými nízkonákladovými školami desaťnásobný rozdiel. Priemerná cena školného vám preto veľa nepovie o cenovej dostupnosti vzdelávania pre tie najchudobnejšie deti z chudobných.

Po druhé, cenu, ktorú verejne uvádza škola (a ktorú preberajú výskumníci) nie je nutne cena, ktorú platia všetci jej žiaci. Školy často praktikujú cenovú diskrimináciu. Teda ponúkajú zvýhodnené ceny pre chudobnejších rodičov s nižšou schopnosťou platiť. Alebo ponúkajú rôzne zvýhodnenia pre rodičov s viac deťmi – napríklad ak do školy pošlú dve svoje deti, tretie má vzdelávanie zadarmo. Taktiež sa často deje, že malá časť žiakov na školách neplatí žiadne školné. Ide o deti, ktoré stratili jedného z rodičov alebo sú extrémne chudobné ešte aj na miestne pomery. Takéto deti vedia dostať štipendium od vlastníka školy.

Po tretie, výskumníci ignorujú dodatočné náklady, ktoré sú spojené s „bezplatnými verejnými školami“. Napríklad rodičia, ktorí pošlú svoje deti do verejnej školy, musia spravidla platiť za uniformy, učebnice, stravu, extra doučovanie a prepravu. Tieto náklady zvyknú byť pri menších, bližších a menej formálnych súkromných školách nižšie.

Keď teda Tooley spravil svoje prepočty cenovej dostupnosti súkromných škôl oproti verejným a zohľadnil všetky tieto faktory, vyšlo mu, že pre tie najchudobnejšie rodiny vyjde súkromná škola len o 30 % drahšie ako „bezplatná“ verejná škola. A preto veľká časť aj tých najchudobnejších rodín dokáže zabezpečiť vzdelanie pre všetky svoje deti v súkromných školách, pričom na to neminie viac ako 10 % svojho rodinného rozpočtu.

Róbert Chovanculiak, INESS

V druhej časti rozoberiem tieto témy:

Čo za to a v akej kvalite?

Čo je tajomstvom úspechu?

Čo sa vyučuje na súkromných školách?

Privatizácia vzdelávania ľuďmi a pre ľudí?

Ako bonus majú na konci tohto newslettera podporovatelia jednu podkapitolu s názvom: Vzdelanie pre dievčatá a prečo islamskí teroristi nenávidia učiteľov zemepisu.

Podporiť newsletter cez bitcoin môžete tu: