Náklady bezplatného školstva (2/2): Puto zodpovednosti

Vyhodnotenie testu, Dynamické efekty, Historický exkurz, Geografický exkurz.

Čítate newsletter Pokrok bez povolenia. Pôvodne bol o tom, ako internet konkuruje politikom. Teraz je o tom, ako rozmraziť evolúciu vo vzdelávaní. Pridajte sa k 2700 odberateľom, staňte sa podporovateľom, alebo newsletter zdieľajte vo svojich kruhoch. Ďakujem.

Pripomenutie

V prvej časti newslettra som sa snažil cez reštauračné služby vysvetliť, že na spôsobe platenia záleží. Povedzte mi, ako platíte za obed, a ja vám poviem, ako sa najete. A spolu sme si položili legitímne, ale nebezpečné otázky:

• Nebudú bezplatné školy servírovať „nedochutené“ vyučovanie?

• Nebudeme penalizovať výborné inovatívne školy, kde neplatia „stravenky“?

• Nebudú žiaci a ich rodičia menej vyberaví „stravníci“ a nebudú sa zbytočne „prejedať“ nekvalitného vzdelávania?

V tejto časti pokračujeme v hľadaní nákladov bezplatného školstva.

Dynamické efekty

Ľudské správanie ovplyvňuje množstvo faktorov. Od biologických, ako je genetická výbava, cez kultúrne, ako sú normy a morálka ľudí, až po vplyvy sociálneho prostredia, akými sú napríklad inštitúcie a spoločenské pravidlá. Tie posledné sa menia relatívne najľahšie a ekonómia najčastejšie skúma ich vplyv na fungovanie spoločnosti.

Ak napríklad v nejakej krajine začne fungovať pravidlo, že všetci budú odmeňovaní rovnako, bez ohľadu na to, ako a kde pracujú, tak ľudia začnú pracovať výrazne menej a hľadať si čo najľahšiu prácu. Predpokladať opak v skutočnosti znamená očakávať, že ľudia budú tvrdo pracovať zadarmo. Ľudia však neradi pracujú zadarmo.

Tento príklad ukazuje, že je potrebné rozlišovať medzi redistribučným a dynamickým efektom rôznych „pravidiel hry“. V prípade rovnakého odmeňovania sa nám môžu páčiť redistribučné efekty (rovnostársky rozdelený koláč), ale musíme brať do úvahy aj dynamické, často nezamýšľané, efekty tohto pravidla na fungovanie spoločnosť (upečieme menší koláč).

To isté platí aj pre spôsob financovania vzdelávania. Z redistribučného hľadiska je zrejmá príťažlivosť systému, kde zákazníci nemusia platiť za vzdelávanie a školy sú dotované z verejných zdrojov. Všetci majú garanciu vzdelania. Ale to neznamená, že by sme mali ignorovať nezamýšľané dynamické efekty na efektivitu fungovania vzdelávania (aká je kvalita bezplatného vzdelania).

Historický exkurz

Z prvej ruky zažil a podrobne popísal tieto dynamické efekty otec ekonómie Adam Smith. Žil v zaujímavej dobe, keď sa rýchlo rozširovala zaškolenosť a gramotnosť, väčšina škôl bola súkromná a súkromne financovaná, ale už sa začínali objavovať verejné dotácie. Konkrétne vo svojej knihe Bohatstvo národov z roku 1776 skúmal v kapitole O výdajích na ústavy pro vzdělávání mládeže, ako rôzne sa správajú učitelia platení priamo žiakmi a ich rodičmi a ako sa správajú učitelia platení z verejných zdrojov:

„Na niektorých univerzitách tvorí plat učiteľa len časť jeho príjmu, a to často len malú časť, zatiaľ čo väčšiu časť tvoria poplatky od študentov. Nutnosť snažiť sa... tu predsa len nie je úplne odstránená. Dobrá povesť, ktorej sa teší vo svojom povolaní, má tu pre učiteľa stále určitý význam a jeho živobytie stále do určitej miery závisí od lásky, vďačnosti a priaznivej mienky tých, ktorých učil; a túto priaznivú mienku môže učiteľ s najväčšou pravdepodobnosťou získať len tak, že si ju zaslúži, alebo schopnosťou a úsilím, ktoré vynakladá pri plnení každej povinnosti.”

Po abstraktnej analýze sa následne Adam Smith dostáva aj k svojim osobným zážitkom a skúsenostiam z rôznych univerzít, kde:

„Učiteľ nesmie od žiakov prijímať žiadne poplatky a celý príjem z jeho povolania je jeho plat. Potom je jeho vlastný záujem v priamom rozpore s jeho povinnosťami. Každý človek má záujem žiť čo najpohodlnejšie. A ak má byť jeho príjem úplne rovnaký bez ohľadu na to, či vykonáva alebo nevykonáva nejakú veľmi náročnú povinnosť, jeho záujem, alebo aspoň to, čo sa za záujem bežne považuje, si určite vyžaduje, aby ju buď úplne zanedbal, alebo, ak podlieha nejakej vrchnosti, ktorá mu to nedovolí, aby ju vykonával tak nedbalo a nečinne, ako mu to táto vrchnosť dovolí."

O niekoľko riadkov nižšie Adam Smith konkretizuje, že „Na Oxfordskej univerzite už dlhé roky sa väčšina profesorov platených z verejných peňazí ani nesnaží nepredstierať, že učia." A zároveň si všíma, že to neplatí pre učiteľov na nižších stupňoch vzdelávania: "Stredné školy v Anglicku sú oveľa menej skorumpované ako univerzity. ... Odmena stredoškolského učiteľa je zvyčajne tvorená najmä poplatkami a niekedy takmer výlučne poplatkami od jeho žiakov."

V skratke, keď živobytie poskytovateľov vzdelávania priamo závisí od spokojnosti ich platiacich zákazníkov, budú sa správať inak, než keď ich živobytie závisí od dotácií z verejnej kasy. V tom prvom prípade visí nad školami a učiteľmi Damoklov meč platiacich zákazníkov. Keď sa prestanú snažiť, dostanú priamu spätnú väzbu. V tom druhom prípade všetko závisí od dobrej vôle a vnútornej motivácie učiteľov. Môže sa tak stať, že každý deň chodia do budovy s nápisom „škola“, ale moc tam toho neodučia.

Geografický exkurz

Dvesto rokov po Adamovi Smithovi si všimol niečo podobné aj ekonóm James Tooley, keď skúmal fungovanie súkromných nízko-nákladových škôl v rozvojom svete:

„Majiteľ [súkromnej školy] je úplne závislý od poplatkov od rodičov – ak pošlú dcéru do inej školy, majiteľ príde o príjem, a to je to posledné, čo chce, pretože potrebuje príjem na zaplatenie učiteľov a dosiahnutie zisku. Preto je nútený svojich učiteľov pozorne sledovať a prepustiť každého, kto sa neosvedčí.“

Vďaka tomuto tlaku sú súkromné školy v chudobných krajinách ako India, Ghana, Nigéria či Keňa výrazne kvalitnejšie ako tie verejné. A preto aj tí najchudobnejší rodičia tohto sveta radšej platia poplatky za súkromné školy, než by mali poslať svoje deti do bezplatných ale verejných škôl.

Platenie za vzdelávanie však nemá pozitívne motivačné vplyvy len na poskytovateľov, ale aj samotných zákazníkov. Ľudia si nezvyknú príliš vážiť veci, ktoré dostanú zadarmo. Darovanému koňovi sa odporúča na zuby nehľadieť. Ide pravdepodobne o efekt nášho skresleného vnímania utopených nákladov. V prípade, že ľudia zaplatia za permanentku do divadla alebo fitnescentra, budú ich navštevovať častejšie a viac cvičiť. Majú pocit, že zaplatené náklady musia ospravedlniť nejakou získanou protihodnotou. Podobne, ak rodičia platia za vzdelanie svojich detí, budú k nemu pristupovať inak. Svedomitejšie.

Pred pár týždňami som sám seba prichytil, ako pri umývaní riadov premýšľam, akým spôsobom preskúšam dcéru z anglického jazyka. Pri jej nástupe do prvého ročníka sme totižto dostali možnosť prihlásiť ju na krúžok cudzieho jazyka. Krúžok nebol drahý a mal začínať hneď po vyučovaní, tak sme súhlasili. Po pár týždňoch mi však začalo vŕtať v hlave, či náhodou zbytočne neplatím za predražený babysitting, a či sa tam aj naozaj niečo naučí. Až pri umývaní riadov mi došlo, že tu riešim pridanú hodnotu jednej vyučovacej hodiny, ale dcéra v škole navštevuje ďalších 22 do týždňa. Tým bezplatným hodinám som však neobetoval ani zlomok mojej kognitívnej kapacity. 

Niečo podobné pozoroval aj spomínaný James Tooley. Rodičia v rozvojom svete berú kvalitu súkromných nízko-nákladových škôl naozaj vážne:

„Môj výskum ukazuje, že rodičia zvyčajne používajú rôzne neformálne metódy [ako odhaliť kvalitu školy], napríklad navštívia niekoľko škôl, aby zistili, ako sú učitelia a majiteľ školy oddaní vzdelávaniu. Alebo sa rozprávajú s priateľmi a porovnávajú si poznámky o tom, ako často v škole hodnotia zošity a kontrolujú domáce úlohy. Dôležité je, že ak si rodičia vyberú jednu súkromnú školu, ale následne zistia, že iná sa im zdá lepšia, neváhajú svoje dieťa presunúť tam, kde si myslia, že dostane lepšie vzdelanie.“

A podobný fenomén si všimol aj ekonóm Edward West, keď skúmal históriu súkromného vzdelávania vo Veľkej Británii v 19. storočí. V jednom reporte pre parlament popísal vtedajší komisár, že:

„Vnímam s údivom, ako môžu byť ľudia bez vzdelania, akými sú pracujúci rodičia, takými spravodlivými sudcami, pokiaľ ide o skutočnú kvalifikáciu učiteľa. Dobré školské budovy a vzdelávacie zariadenia sa roky ukazujú ako prakticky nepoužiteľné a opustené, až kým sa náhodou nepodarí vymenovať učiteľa, ktorý rozumie svojej práci. Potom stačí pár týždňov na to, aby sa o tom dozvedelo okolie, a jeho škola sa čoskoro naplní a možno sa dokonca ukáže, že jej kapacita je nedostatočná pre potreby okolia."

V tom istom reporte sa píše aj o tom, že „Neexistuje väčší omyl, ako domnievať sa, že pracujúcim triedam je stav škôl ľahostajný. Veľmi kriticky sledujú každú chybu v riadení škôl aj vo výučbe žiakov.“ Platiaci zákazník je najlepší detektor odfajknutej práce, pridanej hodnoty alebo dokonca podvodov.

Otázka je, či môžeme očakávať podobnú odhodlanosť aj od zákazníkov, ktorí dostávajú služby bezplatne. Určite by pomohlo, keby si rodičia uvedomovali, že bezplatné neznamená zadarmo. A mali aspoň nejakú predstavu o tom, koľko stojí rok vzdelávania ich dieťaťa na základnej škole.

A tu sa dostávame k vyhodnoteniu anonymného testu fiškálnej gramotnosti, kde som sa vás pýtal:

„Akú finančnú sumu dostáva základná škola na Slovensku v priemere na jedného žiaka?“

Tu sú výsledky:

Správna odpoveď je 3 000 eur ročne. Len približne štvrtina z vás odpovedala správne. Pričom viac ako tretina má výrazne skreslenú predstavu o tom, koľko ročne stojí vzdelanie jedného žiaka. Čo je horšie, skreslenú smerom dole. Až tretina opýtaných si totiž myslela, že vzdelávanie stojí 1 000 eur, len tretinu jeho skutočných nákladov.

Puto zodpovednosti

Na spôsobe platenia za služby záleží. Súkromné financovanie zo svojho vrecka vytvára neviditeľné puto zodpovednosti medzi poskytovateľmi a zákazníkmi. Puto zodpovednosti je kľúčový koncept. Je veľký rozdiel robiť niečo „s“ a „bez“ pocitu zodpovednosti za výsledok. Keď poskytovatelia pociťujú zodpovednosť voči platiacim zákazníkom a platiaci zákazníci berú na zodpovednosť poskytovateľov, existuje úplne iná úroveň tlaku na kvalitu vzdelávania.

Naopak tam, kde je vzdelávanie bezplatné a financované z daní, tam nie sú skutoční zákazníci škôl žiaci a ich rodičia, ale politici a úradníci, ktorí financujú ich mzdy a prevádzku. A tomu sa následne prispôsobuje pozornosť škôl a učiteľov. Hlavný strašiak nie je odliv platiacich zákazníkov, ktorým sa nemusí povzdávať pomer kvality a ceny vzdelávania. Hlavní strašiaci sú tu politici, ktorí určujú, koľko peňazí bude v školstve, o koľko vzrastú mzdy učiteľov a aké pomôcky a učebnice preplatia a aké nie.

To však nie je chyba systému, to je jeho nevyhnutná vlastnosť. Čí chlieb ješ, toho pieseň spievaj.

Róbert Chovanculiak, INESS

Budem rád, ak tento newsletter zazdieľate vaším priateľom aj nepriateľom. Substack spustil novú službu a vďaka nej môžete získať odmeny za odporúčanie.

Pre plný zážitok z tohto newslettera sa pridajte k podporovateľom. Podporíte tým moju prácu a získate prístup do súkromnej skupiny. Ďakujem.

Ak nechcete zmeškať žiadnu novinku zo sveta pokroku bez povolenia, môžete ma sledovať na sociálnych sieťach:

Facebook / Instagram / Twitter / LinkedIn