Tri argumenty proti trhu v školstve + bonus
A moje odpovede.
Čítate newsletter Pokrok bez povolenia. Pôvodne bol o tom, ako internet konkuruje politikom. Teraz o tom, ako rozmraziť evolúciu vo vzdelávaní. Pridajte sa k 3100 odberateľom, staňte sa podporovateľom, alebo newsletter zdieľajte vo svojich kruhoch. Ďakujem.
Toto je pokračovanie textu: Trh alebo štát? Cesta ku kvalitnejšiemu školstvu, v ktorom odpovedám na štyri časté protiargumenty kritikov trhových princípov v školstve.
1. Protiargument: Verejné školstvo zabezpečuje rovnaký prístup k vzdelaniu pre všetky deti bez ohľadu na ekonomický status ich rodičov. V SR má socio-ekonomický status výrazný vplyv na vzdelávacie výsledky a štátom financované školstvo môže tieto rozdiely zmierniť.
Musíme rozlišovať medzi verejným financovaním a verejným poskytovaním. To prvé môže pomôcť zabezpečiť rovnaký prístup k vzdelaniu pre všetky deti. Nevyplýva však z toho, že školstvo musí byť aj verejne poskytované. To je veľký rozdiel. Keby platila Jurajova logika, tak existencia chudobných ľudí, ktorí potrebujú pre život jedlo, by vyžadovala rozsiahle zoštátňovanie v poľnohospodárstve a potravinárstve. Juraj by mal argumentovať za štátne maloobchodné predajne potravín a štátne reštaurácie, lebo „potrebujeme rovnaký prístup k potravinám pre všetky deti.“ Je to absurdná predstava. Rovnako je však absurdná predstava, že aby mali všetky deti prístup k vzdelaniu, potrebujeme verejne poskytované školy. Štát ľudí v hmotnej núdzi nepodporuje verejným poskytovaním jedla, ale finančným transferom.
Pri otázke prístupu tak riešme spôsob financovania. A najlepší spôsob ako zabezpečiť finančný prístup chudobných rodín ku vzdelávaniu je zavedenie vzdelávacích poukazov alebo účtov (V USA ich zaviedlo po pandémii už 10 štátov). Následne môžeme diskutovať o tom, či plošne pre všetky deti, v akej výške a či by deti zo znevýhodneného prostredia nemali dostavať poukazy s vyššou hodnotou, aby sme viac a lepšie pomáhali tým, ktorí to naozaj potrebujú.
Preto súhlasím s tým, že verejné financovanie môže pomôcť chudobným deťom. Určite však nesúhlasím s tým, že verejne poskytované školy im pomôžu. Skôr naopak. Podľa našej analýzy navštevuje 50 škôl s najslabšími výsledkami 20-tisíc detí, z ktorých polovica je zo znevýhodneného prostredia. Každé toto dieťa strávi na verejnej škole 10-tisíc vyučovacích hodín a nenaučia ho tam za ten čas čítať, písať, ani počítať. Verejne poskytované školy takto len konzervujú zlý stav už viac ako 30 rokov.
Aj preto považujem za riešenie súkromnú iniciatívu v podobe možnosti zakladať autonómne školy. Je to v zahraničí overená a úspešná politika ako pomôcť deťom z generačnej chudoby. Tieto školy sú verejne financované a môžu ich zakladať malí podnikatelia, neziskovky, občianske združenia, alebo veľké siete škôl. Sú charakteristické predovšetkým veľkou mierou slobody skúšať nové veci, ktorú získavajú výmenou za zodpovednosť za výsledky. Výskumy opakovane ukazujú, že tieto školy skutočne dokážu pomôcť deťom z generačnej chudoby.
2. Protiargument: Mnohé rodiny, najmä na vidieku, si nemôžu dovoliť prepravovať deti do vzdialenejších škôl alebo platiť školné za súkromné školy. Konkurencia tu nemôže fungovať. Verejné školy v blízkosti by mali byť schopné poskytnúť kvalitné vzdelanie bez ohľadu na geografickú polohu alebo finančné možnosti rodiny.
Predpokladajme, že skutočne na vidieku nefunguje konkurencia v školstve. To však nič nedokazuje pre zvyšok krajiny. Viac konkurencie v mestách neznamená menej konkurencie a horšie školstvo pre vidiek. Obyvateľom obcí nijako neublížime, ak v mestách (kde žije väčšina obyvateľov) umožníme vznik autonómnych škôl, a tým väčšiu konkurenciu a vyššiu kvalitu. Vzdelávanie nie je hra s nulovým súčtom.
A teraz k vidieku. Po prvé, žiakov často drží v lokálnych školách spôsob financovania školstva. Keby štát financoval vzdelávacie potreby detí cez napríklad spomínané vzdelávacie poukazy a nie mzdy a prevádzku cez normatív škôl, mohli by si žiaci z týchto peňazí zaplatiť cestovné. Alebo by sa mohli viacerí spojiť a zaplatiť si minibus či celý školský autobus.
Ale pre účel tohto argumentu pokojne predpokladajme, že žiaci sú kotvou priviazaní k svojej obci. Ani to však neznamená, že autonómne školy nemôžu priniesť benefity aj tam. Malé obce zvyknú byť viac homogénne a lepšie tam funguje demokracia. Vďaka vyššej slobode autonómnych škôl môžu aj v malých obciach lepšie prispôsobiť vzdelávanie lokálnym potrebám. A môžu priniesť aj viac konkurencie. Len treba opustiť supermarketovú predstavu o konkurencii – prídem do obchodu, kde si môžem vybrať medzi 4 jogurtami. Konkurencia nefunguje len paralelne (vedľa seba), ale aj sériovo (za sebou).
Ak sa starosta rozhodne, že nemajú v obci dostatočné know-how na manažovanie školy, môže ju zmeniť na autonómnu a začať jej hľadať prevádzkovateľa. V tomto momente vzniká konkurenčný tlak aj v malej obci. Toto je model, ktorý funguje v anglosaskom svete a zvlášť populárny je pri autonómnych/charterových školách. Že to má potenciál aj v našich podmienkach, ukázal sám Juraj Hipš, keď prebral verejnú školu mesta Zvolen a spravil z nej súkromnú školu Alma. Pointou prijatia legislatívy o autonómnych školách je, aby sa toto mohlo diať ľahšie, rýchlejšie a vo väčšej miere.
A Juraj je v skutočnosti veľký popularizátor tohto konceptu. Pri otvorení školy Alma usporiadal konferenciu, na ktorú si pozval odborníka na vzdelávanie, Kena Schultza z USA, ktorý je riaditeľom „jednej z najrozmanitejších škôl v New Jersey“. Táto škola sa volá BeLoved Community Charter School. Ide teda o charterovú / autonómnu školu. Ale to nie je všetko. Zakladateľom tejto školy je Bret Schundler, politik, ktorý loboval a nakoniec aj presadil legislatívu autonómnych škôl v New Jersey. Bolo by úžasné, keby Juraj Hipš nebol len slovenský Ken Schultz ale aj slovenský Bret Schundler. Bola by to ta najlepšia správa pre deti z generačnej chudoby.
Naopak, spoliehať sa na to, že „tá najbližšia verejná škola bude tá najlepšia“, nefunguje. A nefunguje to ani vo Fínsku, ktoré sa často spomína ako úspešný príklad tohto prístupu. Nejde len o to, že výsledky testovania PISA tam klesajú už skoro dve dekády. Hlavný problém je, že sa ešte výraznejšie zhoršujú výsledky tých najslabších žiakov a socio-ekonomické zázemie má vo Fínsku čím ďalej väčší vplyv na výsledky žiakov. V tomto ukazovateli sa už dostali na priemerné úrovne krajín OECD. A obrázok je ešte horší, keď sa pozrieme osobitne na vzdelávanie chlapcov.
Fínsko má jeden z najväčších rozdielov vo výsledkoch medzi pohlaviami. Napríklad v čitateľskej gramotnosti pri poslednom testovaní dosiahli výsledky dievčat 513 bodov a chlapcov len 468 bodov. To je menej ako bol priemer OECD (476). Približne tretina chlapcov nedosahuje vo Fínsku základnú funkčnú gramotnosť. Fenomén, ktorý dostal pomenovanie Jokkmokk efekt hovorí o chlapcoch z vidieckeho prostredia, ktorí dosahujú v škole veľmi zlé výsledky. Je očividné, že ani to bájne fínske školstvo s verejnými školami sa nedokáže vysporiadať s podobnými problémami, ako máme u nás.
3. Protiargument: Verejné školy spájajú deti z rôznych sociálnych vrstiev, čo podporuje rozvoj vzájomného porozumenia a spoločenského zmieru. Tieto školy poskytujú prostredie, kde sa deti z rôznych prostredí učia spolupracovať, čo je kľúčové pre budúcu súdržnosť a stabilitu spoločnosti.
Toto je vytváranie falošnej dilemy. Na jednej strane máme na Slovensku verejné školy, ktoré vedome segregujú žiakov a žiadnym spôsobom nepomáhajú k spoločenskej súdržnosti a stabilite, ale skôr naopak. A na druhej strane máme súkromné školy, ako napríklad škola Rozmanita, ktorá sa explicitne hlási k diverzite a jej cieľom je spájať deti z rôznych sociálnych vrstiev. Alebo Škola u Filipa v Banskej Bystrici, ktorá je súkromná, má poplatky, ale rodičia sa v nej vedia individuálne dohodnúť na splátkach. A tiež tam funguje Filipov fond, z ktorého môžu rodičia podporiť sociálne slabších. Preto majú v každej triede žiakov z rôznych spoločenských vrstiev. Koniec koncov, k takýmto školám patrí aj súkromná škola Alma Juraja Hipša.
Taktiež považujem za problematický aj samotný predpoklad, že školy, ktoré navštevujú rôzne deti z rôznych vrstiev automaticky pomáhajú k spoločenskému zmieru a rozvoju vzájomného porozumenia. Existuje množstvo príkladov verejných škôl, kde to takto jednoducho nefunguje. Sú síce premiešané, ale kvôli nízkej kvalite vedie ich diverzita skôr k presnému opaku – vytvára to spoločenské pnutia a konflikty.
Ide o širší problém. Inklúzia a diverzita sa dnes preklápa z ušľachtilých cieľov (čo určite sú) do role prostriedkov, ako dosiahnuť kvalitnú školu. Kvalitná škola však vyžaduje predovšetkým motivované vedenie, dobré organizačno-manažérske procesy a kvalitné pedagogicko-didaktické nástroje. Až takto vybavená škola môže premeniť rozmanitosť na svoju doménu. Nie naopak. Rozmanitosťou sa dajú len ťažko zlepšovať nefunkčné školy. To je návod na tragédiu.
Tým sa dostávame k otázke, akým spôsobom by chcel Juraj dosiahnuť, že školy budú viac rozmanité. Neexistuje veľa možností. Môže napríklad zaviesť kvóty na rôzne etniká, rasy, sociálne pozadie podľa ich zastúpenia v populácii. Predpokladám, že toto by Juraj neobhajoval. Potom už ostáva len zavedenie povinnosti posielať deti do spádovej školy v danom školskom obvode. Tak ako to majú v USA. A tak ako tam, aj u nás by to vytvorilo nespočetné množstvo nezamýšľaných dôsledkov a prispelo k zhoršeniu kvality vzdelávania.
No aj keby sa všetky tieto praktické problémy podarilo prekonať, tak ostávam skeptický k tvrdeniam Juraja Hipša. Nepoznám žiadny dôveryhodný a jednoznačný výskum, ktorý by dokazoval, že keď všetky deti chodia spolu do verejných škôl, tak to pomáha súdržnosti a stabilite na celospoločenskej úrovni. Ako príklad školstva bez súkromných škôl, kde si rodičia nevyberajú školy, sa uvádza už spomínané Fínsko. Ale tam majú posledné roky veľký problém nie len s prepadom výsledkov, ale aj radikalizáciou mladých ľudí a popularitou extrémnych národno-socialistických strán. Strana Finns Party, označovaná za extrémnu pravicu, mala na začiatku milénia podporu v parlamentných voľbách na úrovni 1-4 %. V posledných troch parlamentných voľbách však získala 17-20 %. Medzi mladými by dokonca vyhrala voľby. Zdá sa, že ani vo Fínsku to nie je také ružové so vzájomným porozumením a súdržnosťou.
Bonus: Nemôžeme dať slobodu školám, lebo prídu extrémisti a blázni a zneužijú to. Pozrite sa na prípad školy Fantázia z Banskej Bystrice, kde ubližovali deťom.
Trhové riešenia nie sú dokonalé a niektorí ľudia zneužijú slobodu, na ktorej sú postavené. A to aj v školstve. Z tohto ale automaticky nevyplýva, že štát funguje lepšie a s ním aj verejné školy. Je to ako keby ste si v súťaži dvoch spevákov vypočuli len prvého, ktorý zaspieval zle a automaticky vyhlásili za víťaza toho druhého. Lebo však nemôže byť horší. Môže.
Ak je niekto proti autonómnym školám, lebo máme pár negatívnych príkladov, tak by musel byť aj za okamžité zatvorenie všetkých verejných škôl a zrušenie ministerstva školstva. Na verejných školách sa stalo násobne viac príkladov ubližovania, šikany a iného zneužívania. Máme zahraničné výskumy, ktoré ukazujú ako zatvorenie škôl (či už cez prázdniny alebo počas pandémie) znižuje počet samovrážd detí. Na Slovensku máme dáta o tom, že až jedna tretina učiteľov verí konšpiračným teóriám. Napríklad, že očkovanie je predpríprava na čipovanie ľudí. Jednoducho, keby sme pre verejné školy stanovili také silné kritéria ako pre tie súkromné, tak ich musíme všetky zatvoriť.
Ale takto svet nefunguje. Môže to byť smutné, ale nedokážeme zabrániť všetkému zlu. A to ani v prípade detí. Populisti sa o to môžu pokúsiť, ale zaplatia za to vysokú cenu. Ak chcete zabrániť aj tomu najmenšiemu zlu, zaplatíte za to vysokú cenu veľkého množstva dobra, ktoré sa neuskutoční. Ak chcete zabrániť úplne všetkým smrteľným rizikám, ktoré na ľudí v živote číhajú, tak ich musíte zatvoriť do väzenia a dať na samotku. Takto budú v absolútnom bezpečí. Ale spolu s tým stratia aj všetky radosti zo života. Podobne môžeme zabrániť pár tragédiám, ale obetujeme súkromnú iniciatívnosť a inovatívnosť v školstve. Odsúdime veľkú časť detí na život v absolútnom bezpečí. Ale v klietke.
A na konci dňa sa aj tak nezbavíte všetkých rizík pre deti. Môžete totižto obmedziť a zregulovať slobodu v súkromných školách, ale nemôžete obmedziť slobodu ľudí voliť v demokratických voľbách. A tie môžu ľahko dopadnúť tak, že nabudúce sa stane ministrom školstva nejaký huliakovec. To nie je sci-fi. Aj teraz sme od toho neboli ďaleko, stačilo, aby strana SNS získala pár percent navyše a strana Hlas pár percent menej. Pre potenciálnych huliakovcov je následne oveľa ľahšie len prepísať existujúce regulácie tak, aby vyhovovali ich videniu sveta, ako začať bojovať proti súkromným a slobodným školám, ktoré sú pripravené sa za svoje práva postaviť. Autonómne školy tak fungujú aj ako poistka proti zlyhaniam štátu.
Zdá sa vám, že som niektorí argument dostatočne nezodpovedal? Poznáte iný, vážnejší dôvod, prečo by sme nemali mať viac trhu v školstve? Napíšte mi: chovanculiak@gmail.com.
Róbert Chovanculiak, INESS
Podporiť newsletter cez LN môžete tu:
Pre plný zážitok z tohto newslettera sa pridajte k podporovateľom. Podporíte tým moju prácu a získate prístup do súkromnej skupiny. Ďakujem.
Ak nechcete zmeškať žiadnu novinku zo sveta pokroku bez povolenia, môžete ma sledovať na sociálnych sieťach: