Trh alebo štát? Cesta ku kvalitnejšiemu školstvu.

Tri argumenty pre, tri proti a jeden bonus

Tento mesiac sa uskutočnila úžasná konferencia Eduforum, kde som mal tú česť diskutovať o úlohe štátu a trhu vo vzdelávaní s Jurajom Hipšom, zakladateľom organizácie Živica a novej školy Alma.

Živé diskusie sú plné emócií a dojmov. Pri vážnych témach je preto užitočné zakonzervovať prchavé slová do písomného prejavu, ktorý je vhodnejší na kritickú diskusiu. V nasledujúcich riadkoch odpoviem na tri hlavné argumenty Juraja a predostriem v skratke moje tri dôvody, prečo si myslím, že potrebujeme v školstve oveľa viac trhových princípov.

Samozrejme, budem rád, keď sa tu diskusia nezastaví a Juraj alebo vy spíšete svoju „konzervu“. Čo vy na to?

Moje tri dôvody, prečo podporujem viac trhu v školstve

1.       Motor motivácie

Na trhu vystupujú ľudia v role vlastníkov. Či už vlastnia malý podnik, neziskovku, občianske združenie alebo veľkú firmu. V prípade školstva máme vlastníkov škôl, ktorí vlastnia jej kapitálovú hodnotu a pracujú na seba, pod svojím menom a na vlastné triko. Vďaka takto nastavenému vzťahu fungujú školy „na vlastný pohon“ sledovania vlastného záujmu vlastníkov. Nikto nepociťuje takú motiváciu byť iniciatívny ako oni, nikomu viac neleží na srdci osud konkrétnych škôl. Toto je motor trhu. Dobre nastavený systém vlastných motivácií, ktorý dokáže vyťažiť z ľudí maximum energie a snahy.

Vo verejnom sektore vystupujú ľudia v role dočasných správcov. Dnes sú vo svojej pozícii, zajtra tam už nemusia byť. Ich osud nie je spojený s osudom žiadnej školy. Môže sa stať, že budú tvrdo pracovať, ale úspech zožne niekto iný. Prídu nové voľby, nové vedenie a riaditeľ bude vymenený. Pri dočasných správcoch sa tak nemôžeme spoliehať na „ich vlastný pohon“, ale musíme spísať podrobné predpisy a pravidlá, čo majú a nemajú robiť a potom ich neustále kontrolovať. Musíme zaviesť byrokratický systém riadenia. Existujú aj dočasní správcovia, ktorých poháňa vnútorná motivácia a dobré srdce. To je však veľmi vzácna energia, ktorú si väčšina ľudí šetrí pre svoju rodinu a blízkych priateľov. Nemôžeme sa na ňu spoliehať pri spolupráci vo veľkej spoločnosti.

2.       Algoritmus učenia sa

Trh má okrem motora aj navigáciu. Je ňou decentralizované experimentovanie so spätnou väzbou. Na trhu môžu rôzni ľudia prichádzať s inováciami a nápadmi ako robiť veci inak. V jednom čase môže vedľa seba – paralelne prebiehať množstvo experimentov. Ale nie všetky sú užitočné a funkčné. Tu prichádza na rad spätná väzba. Len tie inovácie a nápady, ktoré prejdú tým najprísnejším testom - ochota zákazníkov ich využívať – môžu ostať. O zvyšné sa postará kreatívna deštrukcia. To je moment, keď sa trh „učí“.

Vo verejnom sektore majú právomoc experimentovať len vybraní ľudia v tých správnych funkciách (napríklad odborníci na Štátnom pedagogickom ústave). Pričom v jednom čase môže prebiehať len jedna „veľká reforma“, teda nápady a inovácie sa môžu dávkovať iba sériovo – za sebou. A ani spätná väzba nefunguje optimálne. K hodnoteniu reforiem dochádza len veľmi oneskorene alebo niekedy vôbec. Veci sa potom v školstve robia len preto, že sa vždy robili. Nefunguje tu kreatívna deštrukcia, ale konformná kontinuita.

Toto sú dôvody, prečo má trh navrch v inovatívnosti a v adaptabilnosti na nové spoločenské podmienky. Vďaka decentralizovanému experimentovaniu a prísnej spätnej väzbe je trh tou najlepšou sociálnou technológiou spoločenského „učenia sa“, na akú sme narazili. Trh umožňuje neustály spontánny evolučný proces – má v sebe zabudovaný algoritmus učenia sa. Zatiaľ čo štát sa musí spoliehať na ťažkopádne kreacionistické plánovanie – na správnych súdruhov pri kormidle, ktorí udajú nový smer. A niekedy skôr cúvajú.

SpaceX sa podarilo vrátiť raketu Starship naspäť na štartovaciu vežu, kde sa zachytila o bočné “krídelká”.

3.       Atraktivita pre novú generáciu

Keď kritizujem regulačnú kazajku verejného školstva, tak to starí bardi vzdelávania na Slovensku (vrátane Juraja) neberú príliš vážne. Je to povinná jazda. Oni dobre vedia, že keď učitelia a riaditelia chcú, tak už dnes môžu robiť veci výrazne lepšie ako ten šedý priemer. A vedia tiež, že veľká časť ľudí v školstve o tom nemá záujem. Logicky potom nevidia veľký problém v regulačnej kotve. Navyše, oni v školstve vedia plávať. Za tie roky sa naučili, kde sú pravidlá ohybné a poznajú tých správnych ľudí, ktorým sa ozvú, keby nastal nejaký problém. Nikdy nezabudnem, ako mi raz na vianočnom večierku povedal jeden z týchto bardov, že oni už dnes majú svoje „autonómne školy“.

Preto títo ľudia výrazne podceňujú náklady regulácií v školstve. Pri ich hodnotení sa zameriavajú na veci, ktoré poznajú, a ľudí, ktorí v školstve pracujú. A to je problém. Ak ideme fundamentálne meniť školstvo, tak si potrebujeme priznať dve skutočnosti: existujú aj veci, ktoré nevieme, že nevieme a tie môžu priniesť noví ľudia, ktorí sú dnes aktívni mimo školstva. Pri oboch hrajú dôležitú rolu regulácie. Prinášajú totižto niečo, čo volám „neviditeľné náklady regulácií“.

Mladí ľudia, ktorí majú teraz potenciál zakladať vzdelávacie startupy, búrať zažité predpoklady a priniesť inovácie, majú dnes 24 rokov. Narodili sa v roku 2000. To sú ľudia, ktorí nezažili socializmus ani mečiarizmus. To sú ľudia digitálnych technológií, ktorí nechápu svet papierových tlačív. Je im fyzicky odpudivá predstava, že si budú musieť prečítať 750 regulácií v paragrafovom znení, alebo že ich príde šikanovať teta zo štátnej školskej inšpekcie, ktorá žije z ich pohľadu v mentálnom stredoveku.

To sú ľudia, ktorí môžu ísť zakladať marketingové firmy, vývojárske herné štúdia, PR agentúry, inovatívne finančné inštitúcie, alebo IT spoločnosti. A idú. Lebo je to slobodný, akčný, cool svet, kde sa počíta výsledok. Nie správne vyplnená kolónka a dodržaný prevádzkový poriadok. A nejdú do školstva, lebo tam ich čaká boj s veternými mlynmi paragrafov, vyhlášok a úradníkov. Namiesto naplňujúceho zážitku budovania kvalitného projektu či produktu ich čaká bezduché potácanie sa kafkovským románom. Poznám skupinu mladých ľudí z IT, ktorí to skúsili. Ich rozčarovanie a príbehy á la Jozefa K., ktoré teraz zdieľajú so svojím okolím, sú neviditeľné náklady regulačnej kazajky školstva.

A preto sa na to drvivá väčšina vykašle. Ani ich nenapadne založiť školu ako startup. Toto sú náklady regulácií, ktoré nevidíme. To, že sú neviditeľné však neznamená, že neexistujú, alebo že nič nestoja. Stoja nás veľa. Stoja nás množstvo inovácií a pokroku v školstve, ktorý sa neudeje.

Tri argumenty proti trhu + bonus

Toto argumenty, ktoré často opakuje Juraj ale aj mnohí iní, keď obhajujú viac štátu v školstve a kritizujú súkromné školy.

1.       Verejné školstvo zabezpečuje rovnaký prístup k vzdelaniu pre všetky deti bez ohľadu na ekonomický status ich rodičov. V SR má socio-ekonomický status výrazný vplyv na vzdelávacie výsledky a štátom financovane školstvo môže tieto rozdiely zmierniť.

2.       Mnohé rodiny, najmä na vidieku, si nemôžu dovoliť prepravovať deti do vzdialenejších škôl alebo platiť školné za súkromné školy. Konkurencia tu nemôže fungovať. Verejné školy v blízkosti by mali byť schopné poskytnúť kvalitné vzdelanie bez ohľadu na geografickú polohu alebo finančné možnosti rodiny.

3.       Verejné školy spájajú deti z rôznych sociálnych vrstiev, čo podporuje rozvoj vzájomného porozumenia a spoločenského zmieru. Tieto školy poskytujú prostredie, kde sa deti z rôznych pozadí učia spolupracovať, čo je kľúčové pre budúcu súdržnosť a stabilitu spoločnosti.

Bonus: Nemôžeme dať slobodu školám, lebo prídu extrémisti a blázni a zneužijú to. Pozrite sa na prípad školy Fantázia z Banskej Bystrice, kde ubližovali deťom.

Moje odpovede na tieto štyri argumenty si môžu prečítať podporovatelia newslettera ďalej v texte alebo v súkromnej skupine na Facebooku. Pre ostatných ich zverejním neskôr.

Róbert Chovanculiak, INESS

Podporiť newsletter cez Lightning Network môžete tu: