Sloboda v školstve nemožná: vidiecke školy #41
Potrebujeme viac Mohamedov; socialistická školská budova je prežitok, supermarketový pohľad na konkurenciu nesedí.
Vitajte, toto je newsletter Pokrok bez povolenia. 🌐
Pridajte sa k podporovateľom tohto newslettera. Ďakujem.
Je jedno, ako diskusia začne, vždy skončí rovnako. Je jedno, či píšem o tom, že potrebujeme v školstve viac konkurencie, podnikateľských inovácií, že netreba strašiť súkromnými školami a, naopak, že treba viac možností voľby pre rodičov a deti. Vždy sa niekto postaví a zakričí: „A čo školy na dedinách?“. Toto je nesmrteľné zaklínadlo proti akejkoľvek pro-slobodnej reforme školstva, ktorá nemá a nemôže mať explicitný cieľ plošne rovnako zvýšiť kvalitu všetkých škôl na Slovensku.
Tento newsletter je reakcia. Píšem ho preto, aby som mohol namiesto diskutovania posielať internetové odkazy. Možno sa to niekedy hodí aj vám.
Buďme realisti
Musíme priznať, že v mestách bude vždy väčšia konkurencia a kvalitnejšie školy než na dedinách. Ale to isté platí aj pri obchode s potravinami, fitnescentrách, divadlách, doprave, parkoch, kaviarňach alebo zdravotníckych službách. Toto je zákonitosť, na ktorú existujú dobré ekonomické dôvody. A nezmenia to žiadne zákony, vyhlášky, ani vízie a hrubé dokumenty. Jednoducho do obce Lopušné Pažite nedostanete takých kvalitných doktorov, hercov, manažérov a ani učiteľov a riaditeľov ako dostanete do Žiliny.
Z tohto triviálneho pozorovania však niektorí ľudia spravia nesprávny záver. Rezignujú na úlohu konkurencie, podnikania a voľby v školstve. To je však omyl. Predsa tým, že zlepšíme experimentovanie a konkurenciu v školstve v mestách, nijako neublížme vzdelávaniu na vidieku. Tam ostane prinajhoršom všetko po starom. Ale zároveň pomôžeme vzdelávaniu v mestách (!). Bojovať proti tejto zmene môže len človek, ktorý (pri všetkej úcte) podľahol socialistickému mysleniu na úrovni, že keď mne zdochne koza, tak by mala aj susedovi.
Hlasovanie nohami (na kolesách)
Teraz trocha na optimistickú nôtu. To, že v mestách bude vždy viac konkurencie vo vzdelávaní než na vidieku neznamená, že tu je konkurencia úplne bezzubá a rodičia a deti sú odkázaní na svojvôľu miestnej školy.
Po prvé, rodičia z dedín často dochádzajú do práce do mesta a môžu svoje deti brávať so sebou. Takto síce rodič získa aj funkciu taxikára, ale odrazu sa mu otvorí celá paleta vzdelávacích možnosti pre dieťa. Ak sa skoordinuje viacero rodičov, môžu zdieľať záťaž dochádzania detí. Pričom na vytvorenie konkurenčného tlaku zďaleka nemusí odísť väčšina žiakov. Stačí aj pár detí a spätná väzba do vidieckej školy dorazí.
Pri dochádzaní si viem však predstaviť aj elegantnejšie riešenia. Napríklad keby sme u nás nefinancovali prostredníctvom normatívu školy a platy učiteľov, ale vzdelávacie potreby žiakov cez vouchre. Tak by si skupina detí mohla zo svojich pridelených zdrojov zafinancovať školský minibus. Dnešný systém financovania takto drží deti pripútané k tradičným školám.
Keď nejde Mohamed k hore, môže ísť hora k Mohamedovi. Ďalší spôsob ako vytvárať konkurenčný tlak na vidiecke školy je sťahovaním sa. Jasne, nie je to jednoduchá vec, ale vo vyspelých krajinách je pri kúpe a predaji domu kvalita miestnej školy dôležitý faktor.
Zmena myslenia
Problém je aj to, že naša predstava školy je silno ovplyvnená socialistickou históriou. V nej existuje v každej dedine jedná veľká budova, kam chodia všetky deti, a tá budova sa volá škola. Ale škola môže vyzerať aj úplne inak. Ako napríklad menšie vzdelávacie spolky alebo mikroškoly, ktoré si prenajímajú priestory, alebo sídlia u niekoho doma. V zahraničí sa napríklad bežne deje, že siete charterových škôl zdieľajú priestory s inými školami. V jednej škole (budova) sú potom viaceré školy (prístupy k vzdelávaniu).
Ďalším faktorom je vzdelávanie cez internet. Jeho kvalita a forma sa neustále zlepšuje a netreba si to zamieňať s tým, čo sa u nás dialo počas lockdownov. Aj keď pre menšie deti internet školu tak skoro nenahradí, nejaká forma hybridných platforiem ako Outschool je už dnes súčasťou vzdelávania mnohých malých deti, pre ktoré potom hrá fyzické umiestnenie v menšej dedinke menšiu rolu.
Moja Základná škola v Žiline
Nepochopenie konkurencie
Veľa ľudí má tzv. supermarketový pohľad na trh a konkurenciu. Vedia, že keď prídu do obchodu, uvidia vedľa seba štyri druhy masla a môžu si medzi nimi vybrať jednoduchým pohybom ruky doľava alebo doprava. To v ich myslení predstavuje definíciu konkurencie. Pri školách na vidieku očividne takýto výber nie je, a preto si myslia, že tu nemôže pôsobiť žiadna konkurencia.
Na trhu je však toto pomerne bežná situácia a dá sa riešiť rôzne, napríklad obchodnými modelmi sietí a franšíz. Zoberme si menší obchod s potravinami na dedine. Ten je spravidla súčasťou nejakej maloobchodnej siete – napríklad COOP Jednota. Úroveň služieb a cien tohto obchodu v žiadnom prípade nie je daná len konkurenciou v rámci tejto jednej dediny. To by si tam miestna Jednota mohla robiť, čo chce. V skutočnosti je úroveň služieb a cien daná konkurenciou (minimálne) v rámci celého Slovenska medzi rôznymi maloobchodnými sieťami a franšízami. Teda samotný obchod nemôže poľaviť zo štandardov ani tam, kde je široko-ďaleko bez priamej konkurencie, lebo je súčasťou siete.
V školstve na Slovensku nám chýba viac sietí, franšíz a celkovo podnikateľov, ktorí by založili úspešný model, začali ho replikovať, a tak uspeli. Vzdelávanie má jednoducho tú smolu, že ho dlhodobo a plošne ovládol teritoriálny monopol a nie medzinárodná korporácia. Len pre ilustráciu, na Slovensku je z 2 070 základných škôl 78 súkromných. To je menej ako 4 %.
Keď to nevieš, outsourcuj
Ďalší model, ktorý môže vniesť silu konkurencie do vzdelávania aj na vidiek je outsourcovanie. Vďaka outsourcovaniu existuje konkurencia naprieč časom. Znova, zjednodušený supermarketový pohľad sa pozerá na situáciu „tu a teraz“ – môžem si v obchode vybrať zo štyroch druhov masla. Ale konkurenčný tlak existuje aj pred a po tom, ako začne niekto v nejakej oblasti poskytovať službu – predtým ako sa maslo vôbec dostane do obchodu
Ak si napríklad obec prizná, že popri zodpovednosti za cesty, chodníky, odpad, kanalizáciu, miestny futbalový tím a osvetlenie nezvláda riešiť aj vzdelanie, môže jeho poskytovanie outsourcovať na iného poskytovateľa. U nás to môže znieť ako sci-fi, ale napríklad vo Veľkej Británii je to reálna praktika na zlepšenie zlyhávajúcich škôl. V momente, keď si obec vyberá medzi rôznymi súkromnými poskytovateľmi služieb „prevádzkovanie školy“, tak existuje aj na malej dedinke výrazný konkurenčný tlak. A ten sa opakuje vždy, keď je na pretrase obnovovanie kontraktu alebo keď poskytovateľ nedodáva sľúbenú kvalitu služieb pre rodičov a deti. V ekonómii popisuje túto situáciu tzv. teória „contestable market“. Ide o teóriu „napadnuteľných trhov“, ktorá vysvetľuje, že aj v situácii, keď je na trhu len jedna firma, tak si nemôže robiť, čo chce, lebo za rohom čakajú na jej zakopnutie potenciálni konkurenti.
Ak niekde môže fungovať demokracia – tak v obciach
Ťažko hľadať niečo viac nedemokratické, ako keď niekto varuje pred slobodou v školstve kvôli malým obciam, kde „rodičia a deti nemajú na výber“. Áno, rodičia tu dokážu ťažšie ovplyvňovať veci odchodom (keď sa mi nepáči táto služba, prejdem ku konkurencií), ale o to hlasnejšie je počuť ich demokratický hlas (keď sa mi nepáči, čo robí starosta, poviem mu to v obchode alebo v krčme).
Hlas a odchod sú dva ultimátne spôsoby zákazníkov ako vyslať spätnú väzbu o (ne)kvalite služieb. Keď jeden z nich absentuje, je dobré, keď k dispozícií je ten druhý. To je dôvod, prečo napríklad komunistom nestačilo presadiť vedúcu úlohu komunistickej strany, ale museli aj zatvoriť hranice. Aby ľudia nemohli hlasovať odchodom.
Ak sa aj zhodneme, že na dedine je pri školách nižšia miera možnosti vysielať signál spätnej väzby odchodom, o to väčšia možnosť je ho vysielať hlasom. Na dedinách sú zomknutejšie komunity a väčšia vzájomná kontrola rodič-učiteľ-riaditeľ-starosta. Každý sa s každým pozná a keď ľudia v obci vidia vzdelávanie ako prioritu, musí sa stať prioritou aj pre miestnych politikov. Ak niekde môže fungovať demokracia, tak je to v malej obci.
Čo z toho vyplýva
Riešením nižšej miery konkurencie vo vzdelávaní na vidieku preto určite nie je viac sa spoliehať na silnejší štát a politikov v Bratislave. Ale viac slobody a zodpovednosti za vzdelávanie ponechať na rodičov, deti a samosprávy. K tomu je potrebné uskutočniť niekoľko reforiem, napríklad prestať financovať infraštruktúru (platy, školy) a začať financovať vzdelávacie potreby žiakov (vouchre), odstrániť kazajku štátnych vzdelávacích programov a umožniť vznik vo svete osvedčených autonómnych škôl.
Róbert Chovanculiak
Ak nechcete zmeškať žiadnu novinku zo sveta pokroku bez povolenia, môžete ma sledovať na sociálnych sieťach:
Facebook / Instagram / Twitter / LinkedIn
Zdieľajte tento newsletter na vašich sociálnych sieťach:
Pozvite priateľov, nech sa zapíšu na odber:
Demonštrujte vaše preferencie či už bitcoinami alebo štátnymi peniazmi:
PayPal: https://www.paypal.com/paypalme/robertchovanculiak
Bitcoin: bc1qmv2m3arx3hflee6zvddafzhwkfr78eqxmwkr3s
Môžeš ma pozvať na kávu alebo si kúpiť mesačnú permanentku cez novú platformu Buy Me Coffee.