Jokkmokk efekt: Kultúra, ktorá zabíja mozgové bunky

Vrana k vrane sadá; Prečo visíme na gume od kultúry; Je všade okolo nás, až ju nie je vidieť; Alex a Johan.

Sme, kto sme, vďaka výchove alebo prírode? Nurture vs. Nature je večná dilema. V skutočnosti by to však mala byť trilema. Zabúda sa na tretí faktor, ktorým je kultúra. Tá má nemenej výrazný vplyv na to, kto sme. Len je ťažšie viditeľná. A to napriek tomu, že je všade okolo nás. Alebo skôr vďaka tomu. Kultúra je pre nás ako voda pre rybu. Neuvedomujeme si jej dôležitosť, až kým nás z nej niekto nevytiahne. A neukáže nám, že existuje aj život na suchu.

Vplyv kultúry nezachytí dokonca ani väčšina štúdií behaviorálnej genetiky, ktorá hľadá odpoveď na úvodnú dilemu. Dekády výskumu prinášajú silný konsenzus, že rodičia môžu viac relaxovať – nature vyhráva nad nurture. Svoje dieťa ovplyvňujú viac tým, čo mu odovzdali v momente počatia než tým, čo si s ním počnú potom. Pričom vplyv genetiky rastie s vekom. Platí, že mamka môže ohýbať Janka, ale keď bude Jano, neohne ho nikto. Vtedy sa už naplno prejaví jeho zdedená prirodzenosť. Deti nie sú plastelína, ale skôr guma.

Tento výskum je však založený na vysvetľovaní variability rôznych psychologických a fyziologických vlastností jednotlivcov v danej populácii. Teda hľadá odpoveď na otázku, ako sa dá vysvetliť, čím sa ľudia medzi sebou líšia v jednom kultúrnom akváriu. Výsledky behaviorálnej genetiky sú platné pre kultúrny ceteris paribus.

Pritom kultúra doslova formuje človeka. Mení ako jeho telo funguje a vyzerá. Tvar chrupu, postavenie zubov, dĺžku tráviaceho traktu, farbu očí a pleti, trávenie laktózy... Toto všetko je výsledkom koevolúce biologickej a kultúrnej evolúcie.

A patrí sem aj psychologická adaptácia nasávania noriem. Ako deti už od malička nevedome a automaticky identifikujeme kultúrne normy okolo seba, internalizujeme ich do svojich hodnôt, až sa stanú súčasťou našej osobnosti a vyhodnocujeme, či ich náhodou niekto neporušuje a trestáme ich, ak áno.

Takto kultúrne normy formujú všetko, čo považujeme za normálne. Napríklad či považujeme za normálne vzdelávanie.

Jokkmokk efekt

Po roku 2000 sa stalo školstvo hlavným vývozným artiklom Fínska. Skončilo na prvej priečke zo všetkých krajín OECD v testovaní PISA a začali sa tam zlietať experti na vzdelávanie z celého sveta. Čo je už menej známe o fínskom školstve, sú priepastné rozdiely medzi výsledkami dievčat a chlapcov. Napríklad v čitateľskej gramotnosti skončilo v roku 2012 Fínsko s 524 bodmi na 3. mieste v rámci OECD. Toto umiestnenie však dosiahlo Fínsko len vďaka dievčatám, ktoré získali v priemere 556 bodov. Chlapci dopadli podpriemerne a získali 494 bodov. Priemer je zradná veličina.

Navyše aj výsledky samotných fínskych chlapcov boli rôzne. Veľká časť ich mala nadpriemerné výsledky, ale približne pätina sa ocitla v úrovni najnižšej čitateľskej gramotnosti. Sú funkčne negramotní. Ide spravidla o chlapcov, ktorí žijú mimo miest v menších dedinách. A toto je fenomén, ktorý dostal názov Jokkmokk efekt.

Jokkmokk možno poznáte ako stôl z IKEY, ale je to aj malé mestečko na severe Švédska. A je špecifické práve tým, že tu dlhé dekády existuje priepastný rozdiel medzi vzdelávacími výsledkami dievčat a chlapcov. Žiačkam sa v školách darí, pokračujú na najlepšie univerzity v mestách a sú z nich vedkyne, manažérky a umelkyne. A chlapci, naopak, prepadávajú, nedokončujú školy a nevytiahnu päty z Jokkmokku.

Odpoveď na otázku, prečo tomu tak je, nenájdeme v hrúbke šedej mozgovej kôry, výške IQ alebo talente, ani v použitých pedagogických metódach, absencii digitálnych pomôcok alebo v kvalite škôl, či nebodaj školstva. Odpoveď má niečo spoločné s kvalitou kultúrnych vôd, v ktorých deti v severských rurálnych oblastiach od malička plávajú.

A nemusíme len špekulovať. Jokkmokk efekt objavili a skúmali aj v ďalšej severskej krajine – na Islande. Tu výskumníci načreli do miestnych kultúrnych vôd a vykonali hĺbkové rozhovory s miestnymi obyvateľmi. A to, čo objavili, potvrdzuje, že miestna kultúra nepraje vzdelávaniu chlapcov. Pri dievčatách sa očakáva, že sa budú doma učiť a v škole snažiť. Naopak, pri chlapcoch sa takéto správanie považuje za ukážku nejakého problému až neschopnosti – „veď chlapci majú prirodzený talent na matematiku a nemusia sa ju bifľovať“. U chlapcov tu taktiež identifikovali výrazne väčší tlak na to “byť cool”. Pričom meradlom coolovosti je výkon v športe, nie ten v škole.

Toto všetko súvisí aj s históriou severských spoločenstiev, kde mali muži výrazne vyšší status ako ženy. A dodnes tam platí, že chlapci sa nemusia až tak obávať negatívneho vplyvu školských nezdarov na svoju budúcnosť. Súvisí to s typickými zamestnaniami pre tieto lokality ako sú rybolov a drevorubačstvo. Prirodzene mužské povolania. Na druhej strane, ak sa chcú dievčatá vyhnúť práci v miestnej továrni na konzervy alebo v potravinách, musia opustiť svoju domovinu. A to sa robí ľahšie s dobrými výsledkami v škole. Navyše, ich snaženie nie je ťahané k vode žiadnymi penalizačnými normami – „šprtka“ tu nie je pre dievčatá (na rozdiel od chalanov) nadávka.  

Zaujímavou otázkou je, prečo sa podobný Jokkmokk efekt objavuje len v rurálnych oblastiach. A chlapci v mestách majú v zásade podobné výsledky ako dievčatá v mestách. Jednou z možných odpovedí je “veľkosť trhu s kultúrou”, ktorá ovplyvňuje, koľko diverzity dokáže uživiť. V malých, rurálnych oblastiach zvykne prekvitať kultúrna monokultúra. Naopak, vo väčších mestách je možné, že aj kultúrne deviácie nájdu dostatok prívržencov, aby vytvorili životaschopnú kultúrnu niku. Teda napríklad Axel zo Stockholmu, ktorého zaujíma matematika, nemusí tajne čítať pod lavicou, ale môže spraviť coming out a pridať sa k matematickej klike ostatných kamarátov. V tomto Johanovi z Jokkmokku bráni väčšinová kultúra.

Záver – kultúrna sila

Kultúra je tým hlavným a jedinečným špecifickom ľudstva. To, čo nás odlišuje od zbytku zvieracej ríše, nie je ani tak výpočtová sila našich jednotlivých procesorov, ale skôr ich prepojenosť a zosieťovanie. Nie mozog, ale kolektívny mozog vo forme naakumulovanej adaptovanej kultúry. A existencia takejto kultúry predpokladá celú paletu psychologických adaptácií, ktoré nám ľudom pomáhajú sa do nej lepšie ponoriť. A to až tak, že si to ani nevšimneme.

Preto je užitočné načrtnúť, ako to tá kultúra robí a či sa dá tomu vyhnúť.

Hovorí sa, že vrana k vrane sadá. Ale to je len časť príbehu (zaradenie sa). Oveľa dôležitejšia, častejšia a menej viditeľná časť sa týka toho, že kto chce s vlkmi žiť, musí s vlkmi vyť (prispôsobenie sa). Ale ani to nie je úplne presné. Skôr je to tak, že kto s vlkmi žije, začne skôr či neskôr vyť. Sám od seba, nevedome. A ani si nevšimne, že vyje, až kým nepočuje niekoho mňaučať.

To je to, čo som mal na mysli v úvode, keď som písal, že deti od malička automaticky identifikujú a internalizujú kultúrne normy. Toto nasávanie noriem sa však nedeje od všetkých ľudí v okolí rovnako. Je selektívne. Ľudia majú zabudované detektory spoločenského statusu a zvyknú prijímať signály predovšetkým od starších ľudí rovnakého pohlavia a etnika s vysokou prestížou.

Z tohto pohľadu môžeme očakávať, že chlapci v Jokkmokku budú ignorovať školu dovtedy, dokým budú v ich okolí prítomní rešpektovaní starší muži, ktorí nepotrebovali vzdelanie, ale na relatívne vyššie postavenie v spoločenstve im stačil rybolov, práca v lese alebo s drevom.

Každopádne, ak vám nevyhovuje lokálna kultúra a nechcete, aby ju vaše deti nasali, tak existuje jeden účinný hack, ako tento problém vyriešiť: odsťahovať sa.

Ale ani hlasovať nohami nie je také jednoduché, ako sa môže zdať. Aj kultúra má, ako každý evolučný fenomén, snahu rozmnožovať sa a udržať stabilitu svojej formy čo najdlhšie. Jednoducho prežiť. Preto si to kultúrna evolúcia poistila aj proti tomuto hacku formou psychologických adaptácií. V rôznej literatúre majú rôzne názvy, napríklad in-group out-group bias, patriotizmus, status qou bias, tribalizmus, endowment effect, národné cítenie a podobne. Jednoducho všade dobre, doma najlepšie. Takto visíme na gume od svojej kultúry a celý život nás ťahá nazad. Kultúra len tak jednoducho jednotlivca preč nepustí.

Róbert Chovanculiak, INESS

Pre plný zážitok z tohto newslettera sa pridajte k podporovateľom. Podporíte tým moju prácu a získate prístup do súkromnej skupiny. Ďakujem.

Ak nechcete zmeškať žiadnu novinku zo sveta pokroku bez povolenia, môžete ma sledovať na sociálnych sieťach:

Facebook / Instagram / Twitter / LinkedIn