História budúcnosti vzdelávania – 100 rokov revolúcii
16 milimetrov, 833 kilohertzov, elektromagnetické vlny, CPU, TCP/IP + www, metaverse a pozvánka na konferenciu
Keď som skoro po 15 rokoch navštívil svoju základnú školu, prekvapilo ma, že to v nej ešte aj voňalo úplne rovnako, ako za mojich čias. Najväčšou zmenou, ktorá sa tu odohrala, bola zámena farieb. Biele kriedy a čierne tabule nahradili čierne fixky a biele tabule. Niekde už dokonca stačí vďaka interaktívnym tabuliam len prst a plátno.
Táto odolnosť školstva voči technologickým zmenám dráždi vizionárov už viac ako sto rokov. Pravidelne prichádzajú s víziami, ako aktuálne nová technológia zmení dynamiku triedy a vyučovania. V 20. storočí sme už mali zažiť toľko revolúcií vo vzdelávaní, že si môžeme otvoriť múzeum „budúcnosti vzdelávania“. Vitajte a príjemné čítanie.
16 milimetrov
Thomas Edison v roku 1913 s vážnou tvárou tvrdil, že “učebnice v školách budú čoskoro prekonané a prestanú sa používať”. Nahradiť ich mali pohyblivé obrázky. “Verím, že pohyblivé obrázky sú predurčené revolucionizovať náš vzdelávací systém.”
Ak si hovoríte si, že to len Thomas Edison mal ako futurista a vynálezca trocha prehnané očakávania, tak vás musím opraviť - zďaleka nebol sám. V 20. a 30. rokoch sa v USA stali symbolmi progresu vo vzdelávaní zastrené okná, strieborné plátno a 16 mm projektory. Vznikalo celé odvetvie vzdelávania cez pohyblivé obrázky. Napríklad George Kleine publikoval 336-stranový Catalogue of educational motion picture films s viac ako 1 000 titulmi filmov, ktoré si mohli školy požičať. Dokonca samotný Edison vlastnil prvé filmové požičovne pre školy. Na vlne filmov vo vzdelávaní sa viezli aj akademici, ktorí publikovali výskum, kde porovnávali výsledky žiakov s a bez vzdelávania prostredníctvom filmov.
Jednoducho na začiatku 20. storočia uverili inovátori, tvorcovia politík, výskumníci aj progresívni učitelia, že film je cesta k revolúcii vo vzdelávaní. Ich argumenty neboli vôbec márne a možno vám budú povedomé. Vzdelávacie filmy môžu mať lepšie pripravený obsah výuky na hodine a môžu byť konzistentnejšie ako voľný tok myšlienok od učiteľov v triede. A hlavne by umožnili šetriť náklady na to najdrahšie – mzdy učiteľov.
Dnes už vieme, že 16-milimetrový film revolúciu nepriniesol a učebnice v triedach ostali.
833 kilohertzov
V novembri roku 1924 publikoval časopis Science and Invention fotku dievčaťa so slúchadlami a elektronickou knihou, z ktorej „čítala ušami“. Autor v texte vysvetlil, že:
„Malá Mary Jane si takto bude užívať rádiové lekcie rovnako, ako si dnes užíva rozprávky pred spaním... Domáce úlohy sa pre deti stanú veľkou zábavou a lekcie sa budú učiť s oveľa väčšou ľahkosťou.“
Rádio ako revolúcia vo vzdelávaní neostala len pri fotkách a časopisoch. Rádiový vizionár Benjamin H. Darrow založil stanicu Ohio School of the Air a napísal v roku 1932 knihu Radio: The Assistant Teacher. V nej vysvetľoval, ako „hlavným cieľom vzdelávania cez rádio je umožniť všetkým prístup k tým najlepším učiteľom vo svete... a toto je niečo, čo môžu priniesť ...rádiové učebnice.“
Neskôr sa stal veľkým zástancom rádia vo vzdelávaní William Levenson, ktorý v knihe Teaching Through Radio z roku 1945 predpovedal, že „Môže nastať čas, kedy prenosné rádio bude také bežné v triedach, ako je dnes tabuľa. Rádiové vyučovanie bude integrované ako bežné médium vzdelávania na škole.“
V 30. a 40. rokoch sa rádiá na školách aj skutočne začali používať. Niektoré stanice vysielali niekoľko hodín do týždňa vzdelávací obsah v mestách ako New York City, Oakland, Cleveland alebo Chicago. Dokonca vznikol aj federálny program The American School of the Air, do ktorého bolo zapojených stotisíc tried a odhadom tri milióny žiakov. A svoje stanice so vzdelávacím obsahom mali aj vysoké školy.
O rádiu ako o revolúcii vo vzdelávaní sa veľa písalo aj kvôli epidémii detskej obrny. Napríklad v roku 1937 v Chicagu museli zatvoriť všetky školy a namiesto toho zaviedli diaľkové vzdelávanie práve cez rádio.
Nakoniec však nadšenie vyšumelo. Niektorí to zvalili na učiteľov a ich „indiferentnosť, letargiu až antagonizmus k tomuto revolučnému prostriedku komunikácie.“ Podľa akademikov Woelfela a Tylera malo rádio tú smolu, že sa rozšírilo príliš rýchlo: „vyrástlo z detstva cez adolescenciu až do dospelosti príliš rýchlo na to, aby sa dalo použiť pre formálne vzdelávanie s jeho pevnými spôsobmi vyučovania a pravidlami správania sa.“
Elektromagnetické vlny
Do konca 50. rokov vyprchalo vo vzdelávacích kruhoch všetko nadšenie z rádia, stopli sa výskumné práce a vizionári sa presunuli na ďalšiu novú revolučnú technológiu – televízne vysielanie. Začali označovať televíziu za „rádio s otvorenými očami“. A znova sa predbiehali v tvrdeniach, že „keď oči a uši boli znova spojené v podobe televízie, mali by sme skutočne prijať výzvu a doširoka otvoriť dvere našich škôl.“ A tak sa aj začalo diať.
V roku 1953 vznikla v USA prvá vzdelávacia televízna stanica. A do roku 1963 existovalo 60 pridružených lokálnych staníc v rámci National Educational Television Network. Túto sieť založila Nadácia Ford a vzniklo v rámci nej viac ako 10-tisíc vzdelávacích programov. Federálna vláda pod vedením Kennedyho presadila zákon National Defence Education Act a poskytla desiatky miliónov USD na televíznu techniku pre školy.
Vzdelávanie cez televíziu v tomto období označovali za revolúciu mnohí – od novinárov, výskumníkov v odborných časopisoch cez neziskový sektor ako spomínaná Fordova nadácia, ktorá poskytla viac ako 300 mil. USD na televízne hnutie vo vzdelávaní, až po medzinárodné organizácie ako Svetová Banka alebo UNESCO, ktoré videli v televíznom vysielaní liek na problémy so vzdelávaním v rozvojom svete.
Dokonca existujú aj pomerne úspešné experimenty s využitím televízie ako doplnku k výučbe v triedach. Napríklad v meste Hagerstown v štátne Washington sa vzdelávalo cez televízne vysielanie 18-tisíc žiakov počas piatich rokov. Cez televíziu sa učili 10 % až 30 % času a jej vplyv na vzdelanie bol vyhodnotený pomocou štandardizovaných testov. A vôbec to nedopadlo najhoršie. Pozitívne výsledky však nestačili a program skončil. A podobne skončila aj sieť National Educational Television Network a s ňou aj nadšenie pre televíziu v školstve.
Newsletter môžete podporiť cez LN môžete tu:
CPU
V 90. rokoch sa stali technológiou budúcnosti vzdelávania počítače. A ohlasovanie novej revolúcie vo vzdelávaní sa nemohol zhostiť nikto iný, ako sám Bill Gates. V jeho knihe Business @ the Speed of Thought popísal, ako sa osobné počítače stanú novým a mocným nástrojom pre učiteľov vo svete „tabúľ a kriedy“.
Osobné počítače sa podľa neho môžu stať „katalyzátorom pre dosiahnutie vzdelávacích cieľov, ktoré si stanovili rodičia, učitelia a vlády, ako napríklad kolaboratívne učenie, kritické myslenie a celoživotné vzdelávanie.“ Počítače mali byť záchranné koleso aj pre učiteľov, ktorí, „budú mať rozviazané ruky, aby mohli vyvíjať viac individualizované a do detailov prepracované inštrukcie, na rozdiel od duplikovania základných prednášok, ako to robia dnes.“.
Výsledkom malo byť, že osobné počítače môžu „pomôcť zmeniť tradičný zážitok z učenia, kedy učiteľ hovorí pred triedou na viac aktívny prístup, ktorý využíva výhody prirodzenej zvedavosti študentov.“ Snáď tým Bill Gates nemyslel PowerPointové prezentácie, kde učitelia 45 minút rozprávajú k triede a prepínajú slajdy, z ktorých si študenti prepisujú poznámky. Bill Gates: „Učitelia zistia, že používaním PowerPointu môžu v deťoch prebudiť iskru záujmu o predmet, a to tak, že do prezentácie pridajú fotky, krátke videá a odkazy na internetové stránky.“ To nevyšlo.
Ale aby sme Gatesovi nekrivdili. Podobne ako Microsoft, tak aj spoločnosti ako IBM, Apple alebo Hewlett-Packard rozdávali veľké množstvá osobných počítačov po školách s prísľubom revolúcie vo vzdelávaní. Revolúcia však ostala zatvorená v počítačových učebniach.
TCP/IP + www
Rok 2012 označili v The New York Times za rok MOOC. Teda rok masívneho online vzdelávania cez internet (Massive Open Online Courses). Samozrejme, znova sa nešetrilo skloňovaním slova revolúcia. Tentokrát malo byť na muške vysoké školstvo. MOOC prinieslo študentom flexibilitu kedy začnú a skončia s kurzom, slobodu v tempe akým budú študovať, najkvalitnejšie prednášky z tých najkvalitnejších univerzít, a to všetko často bezplatne.
Tieto výhody viedli futuristov ako Christensen a Horn, aby v roku 2008 predpovedali, že „do roku 2019 sa bude viac ako polovica kurzov prednášať online“. Alebo podnikateľa Sebastiana Thurna, zakladateľa Udacity, k tomu, aby tvrdil, že do 50 rokov ostane vo vysokom školstve len 10 inštitúcií, lebo MOOC všetko pohltí. Ja sám som videl v pandémii nový impulz pre MOOC.
Nakoniec sa však mnohé spomínané výhody MOOC ukázali v kontexte vzdelávania ako nedostatky. Hlavným problémom sa stala nízka miera dokončovania vzdelávania, kedy zvyčajne len pár percent študentov aj reálne kurz dokončí. A aj rýchlosť nárastu nových užívateľov po(čas) pandémie spomalila. Uvidíme, čo prinesie rok 2022.
Metaverse
A na záver tu máme technológiu, ktorá ešte nepatrí do múzea, ale je na začiatku budovania nadšenia. Metaverse je virtuálny 3D svet, kde majú ľudia byť schopní spolu komunikovať a interagovať. Futuristi už vypúšťajú vízie o „nekonečných možnostiach využitia vo vzdelávaní“. Spoločnosť Meta (Facebook) na sociálnych sieťach opisuje, ako „Metaverse pozdvihne vzdelávanie a objavovanie na novú úroveň. Ľudia sa budú môcť namiesto pasívneho vstrebávania informácií aktívne učiť, prehlbovať svoje znalosti a prostredníctvom 3D sa do nových tém a skúseností doslova vnoriť“. Konkrétne „na virtuálnych hodinách dejepisu sa študenti budú môcť preniesť do starovekého Ríma a vypočuť si predslov Marca Antonia doslova z prvej ruky. Metaverse je síce virtuálny, ale jeho vplyv bude skutočný.“ Bude? To je otázka aj na vás.
Róbert Chovanculiak
Newsletter môžete podporiť cez LN môžete tu:
Ak nechcete zmeškať žiadnu novinku zo sveta pokroku bez povolenia, môžete ma sledovať na sociálnych sieťach: