Žatva úrody ľudského kapitálu a inštitúcií: život v mestách
So židmi prichádza ekonomický rast
V poslednom newsletteri som sa vás pýtal, či máte záujem si prečítať aj ďalšie časti eseje “Tajomstvo úspechu a tragédie židov: veľa sa uč, zodpovedne obchoduj a presťahuj sa do mesta.”
Hlasovanie ma dosť prekvapilo. 99 % ľudí odpovedalo “áno” a napadajú mi dve vysvetlenia. Buď vás tá téma naozaj zaujala. Alebo je to výsledok toho, že hlasovali len tí, ktorí dočítali text do konca.
Každopádne Vox populi, vox Dei a preto vám posielam aj ďalšiu časť eseje.
Čítate newsletter Pokrok bez povolenia. Pôvodne bol o tom, ako internet konkuruje politikom. Teraz je o tom, ako rozmraziť evolúciu vo vzdelávaní. Pridajte sa k 3000 odberateľom, staňte sa podporovateľom, alebo newsletter zdieľajte vo svojich kruhoch. Ďakujem.
„Moderná doba je židovská doba... Modernizácia znamená, že každý sa stáva mestským, mobilným, gramotným, výrečným, intelektuálne náročným, fyzicky zdatným a profesijne flexibilným. Je o tom, ako kultivovať ľudí a symboly, nie polia a stádo.“ —Yuri Slezkine, The Jewish Century, 2004
„Typicky peniaze v stredoveku požičiaval žid a typickou profesiou židov bolo požičiavanie peňazí..“ Roth Cecil. 1961.
Dve charakteristiky židovského náboženstva – dôraz na investície do ľudského kapitálu (tu) a inštitúcie znižujúce transakčné náklady (ešte nepublikované) - umožnili židom nájsť svoju ekonomickú niku predovšetkým v mestách a pri kvalifikovanejších a ziskovejších povolaniach.
Gramotnosť a vzdelanie boli nutnou podmienkou úspechu v sofistikovaných remeslách, obchode a finančnom sektore. Tieto povolania vyžadovali schopnosti vytvárať a uzatvárať obchodné kontrakty, písať informačné listy pri spolupráci na dlhé vzdialenosti, vytvárať komplexné zmluvy pri nakúpe a predaji na úver, podrobne viesť účtovné knihy, inventarizáciu, skladové hospodárstvo, vyhľadávať a vyhodnocovať rôzne zdroje financovania, vypočítať úrok, istinu, náklady, nastavovať a upravovať ceny, počítať s výmennými kurzami, rôznymi platidlami z rôznych kovov a gramáži a tak ďalej. Židia so vzdelaním mali historicky vo všetkých týchto činnostiach komparatívnu výhodu oproti zvyšku negramotnej populácii.
Vyššia gramotnosť židov sa začala na blízkom východe prvý krát pretavovať do zmeny povolania od 7. storočia nášho letopočtu. Dovtedy spravidla pracovali v poľnohospodárstve, rovnako ako väčšina obyvateľov blízkeho východu. To sa zmenilo počas nasledujúcich dvoch storočí, kedy nastal prvý a de facto trvalý presun židovstva od rurálneho spôsobu života s motykou, k mestskému spôsobu života, kde sa živili hlavou. Stalo sa tak počas existencie arabskej ríše, ktorá sa postupne medzi 7. a 12. storočím rozprestierala od severozápadnej Indie, cez centrálnu Áziu, Mezopotámiu, severnú Afriku až po južné Taliansko, Sicíliu a Španielsko.
Toto obdobie moslimských kalifátov, sa označuje aj ako zlaté obdobie židovstva. Vzniklo množstvo veľkých miest, ktoré priťahovali židov ako magnet. Napríklad mesto Bagdad malo v tom čase viac ako 1 milión obyvateľov. Gramotní židia do tohto urbanistického spôsobu života zapadli ako puzzle a stali sa z nich obchodníci s vínom, dobytkom, oblečením, perlami, výrobcovia vodných hodín, hodvábu, skla, vlastníci lodí, pohostinstiev, zlatníci, lekári, bankári a tak ďalej.
Zdroj: The Chosen Few: How Education Shaped Jewish History, 70-1492
Po vpáde zlatej hordy na blízky východ a zániku arabskej ríše sa postupne ťažisko židovského života presunulo do Európy. Tu sa v 11. storočí rozbieha Komerčná revolúcia (Commercial revolution) a začali vznikať väčšie mestá a s nimi aj dopyt po kvalifikovaných povolaniach. Židia v diaspóre postupne migrovali do viacerých krajín Európy od západu na východ. Historici ukazujú, že táto migrácia bola výsledkom dobrovoľnej voľby židov, ktorí sa špecializovali vo vysokokvalifikovaných mestských povolaniach. Židia neustále hľadali nové ziskové príležitosti v ďalších mestách, čo poháňalo židovskú mobilitu a migrovanie za mestskou kariérou. Išlo o ziskovú geografickú arbitráž.
Postup židovskej migrácie však nebol jednoduchý a rovnomerný, čo vyplývalo z politicko-administratívnej roztrieštenosti Európy počas stredoveku. Možnosť sa prisťahovať museli schvaľovať miestni vládcovia. Najčastejšie formou charteru - zmluvy, ktorá stanovovala podmienky, za ktorých sa mohli židia zdržovať v danom regióne alebo meste. Miestni panovníci často videli v príchode židov impulz na povzbudenie ekonomického rastu a pomoc pri zapojení sa regiónu do medzinárodného obchodu.
Okrem toho prinášali židia významné daňové príjmy. Významný český historik František Palacký o židoch napísal, že boli v Čechách a aj inde vo svete považovaní za „vlastníctvo komory kráľovskej a bolo s nimi zaobchádzané ako so včelami, ktorým opatrný hospodár berie nadbytok medu, kedykoľvek považuje za správnu chvíľu.“ A skutočne židia platili v Čechách od stredoveku až po vyvrcholenie v 18. storočí násobne vyššie dane oproti jednotlivcom z väčšinovej populácie.
Kultúrny historik Tomáš Pěkný vymenúva rôzne dane, ktoré museli platiť: od bežnejších daní ako dane z hlavy, miestne dávky, protiturecké a korunovačné dane až po špeciálne ako „židovská daň“, komorná daň, „tolerančná daň“, triedna daň, daň z potravín, textilu, rituálnych inštitúcií, z kóšer mäsa, zo sobotných sviečok a neskôr aj za nosenie šperkov a šiat z drahších látok. Dane na židov ukladali kráľovské komory, mestské rady aj šľachtičná vrchnosť a často tak dochádzalo k dvojitému až trojitému zdaneniu.
Zo zahraničia máme historické odhady napríklad z Anglicka, kde medzi rokmi 1239 a 1260 odviedli židia jednu šestinu až jednu pätinu celkových príjmov anglického kráľa a to napriek tomu, že tvorili 0,01 % populácie. Na území dnešného Nemecka zaplatilo počas 13. storočia 25 židovských komunít približne 20 % z celkových daňových príjmov nemeckých miest. A podobne tesne pred nástupom Nacistov k moci platili židia 30% municipálnych daní v Berlíne, napriek tomu, že tam tvorili len 5 % populácie. Z týchto všetkých dôvodov si panovníci často židov do svojho regiónu explicitne pozývali.
Židia počas stredoveku pracovali v mnohých remeslách a povolaniach ako garbiari, rytci, tkáči, výrobcovia vedeckých nástrojov, krajčíri, zlatníci, sklári, brusiči, majitelia obchodov a baní, lekári, vedci a ako obchodníci dovážali cukor, tabak, diamanty, dobytok a tak ďalej. Vďaka svojim náboženským inštitúciám vytvorili obchodnú sieť na dlhé vzdialenosti a boli dôležitým zdrojom fungovania medzinárodného obchodu. V neskoršom stredoveku a skorom novoveku obchodovali naprieč svetom a spájali Európu s Áziou a Amerikou. Mnohí židovskí obchodníci postupne prešli od obchodovania na dlh a úver k špecializácii na finančné služby a bankovníctvo. Rozdiel v type zamestnaní medzi židovským a väčšinovým obyvateľstvom ostal viditeľný až do začiatku 20. storočia, kedy stále väčšina obyvateľov krajín stále pracovala v poľnohospodárstve.
So židmi prichádza ekonomický rast
Tento relatívny ekonomický a spoločenský úspech židov vzbudzoval u časti väčšinového obyvateľstva podozrenie, závisť a v ekonomicky ťažších časoch až nenávisť. Židia slúžili v minulosti ako obetný baránok a boli pravidelne masovo vyháňaní. V 12. storočí z Anglicka, v 13. z Francúzska, v 14. z nemeckých oblastí a v 15. storočí zo Španielska a Portugalska.
Dnes viacero empirických štúdií ukazuje, že tieto predsudky väčšinového obyvateľstva vyplývajúce z ekonomickej negramotnosti boli nielenže nepodložené, ale viedli priamo k zhoršeniu hospodárskeho a spoločenského vývoja v daných oblastiach. Útokmi na židovskú menšinu si rôzne spoločenstvá samé strieľali do nohy ekonomického rastu.
Napríklad ekonómovia Johnson a Koyama (2016) ukazujú, že medzi rokmi 1400 a 1850 rástla populácia európskych miest so židovskými komunitami o 30 % rýchlejšie v porovnaní s mestami, ktoré židovské komunity nemali. Rast populácie sa bežne v odbornej literatúre používa ako zástupný ukazovateľ ekonomického rastu v pred industriálnom období. A tento rast nastal predovšetkým po roku 1600, keď sa začal proces emancipácie židov v Európe, ktorý umožnil ich ľudskému kapitálu sa vo väčšej miere zapojiť do miestnej aj medzinárodnej ekonomickej aktivity.
K podobnému záveru prichádza aj výskum histórie Talianska počas renesancie. Autor Luigi Pascali (2016) ukazuje, ako prítomnosť židov výrazne prispela k vzniku a vývoju talianskych finančných inštitúcií a bánk. A následne tieto inštitúcie mali pozitívny a dlhodobý vplyv na ekonomický rast, ktorého výsledky je možné zachytiť v dátach až do súčasnosti.
Talianske mestá a regióny, ktoré počas 16. storočia umožnili usídliť sa židom a založiť tam banky, majú v dnešnom Taliansku o 11 % vyššie HDP na obyvateľa. Taktiež približne 11 % rozdielu medzi ekonomickou výkonnosťou severného a južného Talianska je vysvetliteľných nižšou dostupnosťou úverov pre podnikateľov, čo je výsledkom neprítomnosti židov počas Renesancie.
Druhú stranu mince – teda vplyv úbytku židov na miestu ekonomiku - skúmal známy ekonóm Acemoglu s kolegami (2010). Konkrétne sa pozreli vplyv holokaustu v Sovietskom zväze na ekonomický rast a volebné preferencie komunistickej strany o dekády neskôr. V mestách a oblastiach neskoršej Ruskej federácie, kde počas druhej svetovej vojny prebehlo intenzívnejšie zabíjanie židov, bolo počas 90. rokoch nižšie HDP na obyvateľa, nižšie priemerné mzdy a vo voľbách ľudia volili vo väčšej miere komunistických kandidátov.
Tento vplyv pripisujú autori skutočnosti, že židia vo Sovietskom zväze boli pred operáciou Barbarosa v roku 1941 výrazne viac zastúpení vo vysokokvalifikovaných povolaniach (67 %), než bežná populácia (15 %). Viac ako dve tretiny zo všetkých doktorov v Rusku boli židia. Holokaust v Sovietskom zväze tak negatívne okresal strednú triedu a významnú časť inteligencie.
Podobné štúdie existujú aj z Nemecka, kde sa v roku 1933 zmocnili vlády nacisti, začali systematicky odstraňovať židov z ich pozícií v ekonomike. Na začiatku tohto obdobia tvorili židia 0,8 % populácie a zároveň 16 % vysokých manažérov v podnikoch. Židia boli vo vedení najväčších nemeckých firiem ako Allianz, BMW, Siemens či Deutsche Bank. O 5 rokov neskôr klesol ich podiel vo vedení na nulu.
Vďaka digitalizácii rozsiahlych archívov a ekonomickému výskumu (2021) dnes vieme povedať, že tento antisemitizmus priniesol okrem individuálnych tragédií aj ekonomické a spoločenské škody. Konkrétne v nemeckých firmách, kde vyhodili najschopnejších manažérov len kvôli ich pôvodu, poklesli príjmy o 4,1 %, dividendy o 7,5 % a celková hodnota firiem na burze sa prepadla až o 1,8 % vtedajšieho nemeckého HDP.
Podobne negatívny dopad mali aj nacistické čistky v školstve (2011). Pred rokom 1933 tvorili židia približne 15 % učiteľov v Nemecku. A tam, kde títo učitelia museli opustiť profesiu, sa žiakom, ktorí boli školopovinní počas vlády nacistov (1933 – 1945), následne darilo horšie. Menej často pokračovali v štúdiu na vysokých školách, boli na nich menej úspešní a v priemere študovali o 0,4 roka menej.
Negatívny vplyv pokračoval aj na vysokých školách vo forme slabšej publikačnej činnosti akademikov. Ekonóm Waldinger (2016) ukázal, že vyhodenie židovských profesorov malo výrazný a dlhodobý negatívny vplyv na množstvo vedeckých publikácií aj dekády po 2. svetovej vojne. Na druhú, stranu doslovné vybombardovanie univerzít a zničenie ich fyzického kapitálu malo len veľmi malý a krátkodobý efekt na publikačnú činnosť. Budovy a učebne sú oveľa ľahšie nahraditeľné ako kvalitný ľudský kapitál. Podľa ďalšej štúdie (2014) mal následný útek židovských akademikov do USA pozitívny dopad na miestny výskum. V odboroch, v ktorých pôsobili židovskí akademickí imigranti, narástol počet patentov o 31 %.
Záznamy negatívnych dopadov vyhnania židov na hospodárstvo existujú aj v našich podmienkach. Konkrétne v Čechách počas obdobia v 18. storočí, ktoré sa nazýva aj „úradný antisemitizmus“. Dvorská kancelária vtedy spracovala odhady, podľa ktorých ekonomická situácia dovoľovala „zbaviť sa židov“. Avšak po „tereziánskom vypovězení“ v roku 1744 sa ukázala naivnosť týchto odhadov.
Predstavitelia pražských remeselníckych cechov a kupeckého stavu, ktorí ešte rok dozadu volali po zbavení sa židovskej konkurencie, hlasovali v písomnom referende, ktoré organizovala česká komora, za ich návrat. Podľa „dobrozdání dvorské stavovské komise“ bol hospodársky život v Prahe silne závislý od fungovania obchodno-finančného podnikania židov. Bez nich chýbali „peniaze, genie a šetrnosť“.
V samotnej správe komisie sa píše, že: „Pražští obchodníci nejsou s to, aby řadný obchod vedli. Bude-li žídovské commercium z Prahy vybyto, přestane být Praha Prahou a bude na tom hůře než některé venkovské královské mesto. Židé mají in Handl und wandl die beste handgriffe [preklad autora: „v obchode a obchodovaní najlepšie zručnosti“ ]. V zemích kvetoucích obchodem se židé trpí, tak napr. v Holandsku, kde obchoduje celý národ a rozumí tomu tak dobře, že by židů nepotřeboval a s nimi se dělit nemusel. Tím spíše třeba židů v Čechách.“
Všetky tieto štúdie a skúsenosti o vplyve židovstva na ekonomický rozvoj naznačujú, že pravdepodobne nie je náhodou, že prvými dvoma krajinami, kde došlo k úplnej emancipácii židov a získaniu slobody, boli Holandsko a Anglicko v 17. až 18. storočí. Teda dve krajiny, v ktorých ako prvých začal prekvitať slobodný trh, medzinárodný obchod a rozbehla sa priemyselná revolúcia.
Záver
Ľudí, ktorí sú oboznámení s ekonomickými princípmi nemôže prekvapiť, že ekonomický a spoločenský úspech židov išiel ruka v ruke aj s ekonomickou prosperitou celých oblastí, kde pôsobili. V trhovom hospodárstve je uspokojenie potrieb ostatných ľudí hlavný prostriedok ako dosiahnuť individuálne bohatstvo a úspech. Úspešný človek je zároveň aj prospešný človek. A židia boli skutočne úspešní.
Nanešťastie znalosti ekonomických princípov boli a sú pomerne slabo rozšírené medzi väčšinovou populáciou. A tak spoločenský úspech židov je často aj zdrojom ich neskorších tragédií. Nesprávne chápanie obchodu ako hry s nulovým súčtom viedlo v ťažších časoch väčšinové obyvateľstvo k hľadaniu obetných baránkov v podobe židovskej minority. Prišla zlá úroda, šírili sa choroby, prepadlo sa hospodárstvo a židia boli obviňovaní, vyháňaní, ich majetok konfiškovaný alebo dochádzalo k pogromom.
Cieľom tohto textu bolo vysvetliť historický zdroj úspechu židov, ktorým nie sú konšpiračné úskoky a podvody, ale investícia do ľudského kapitálu, rešpektovanie inštitúcií trhového hospodárstva a život v mestských oblastiach. Toto sú vzorce správania sa, ktoré ekonómovia odporúčajú praktikovať celým spoločenstvám už mnohé dekády ak nie storočia. Porozumenie základom ekonómie je preto výborný liek na antisemitizmus.
V optimálnom svete by verejnosť nemala pristupovať k židom s podozrením a zášťou, ale so zvedavosťou a zámerom sa inšpirovať. Výsledkom by bola mierumilovnejšia a bohatšia spoločnosť.
Róbert Chovanculiak, INESS
Podporiť newsletter cez LN môžete tu:
Pre plný zážitok z tohto newslettera sa pridajte k podporovateľom. Podporíte tým moju prácu a získate prístup do súkromnej skupiny. Ďakujem.
Ak nechcete zmeškať žiadnu novinku zo sveta pokroku bez povolenia, môžete ma sledovať na sociálnych sieťach: