Paleo žiaci v stredovekej škole v digitálnej dobe 1/2
Kľúčovým slovom je prestíž.
Čítate newsletter Pokrok bez povolenia. Pôvodne bol o tom, ako internet konkuruje politikom. Teraz je o tom, ako rozmraziť evolúciu vo vzdelávaní. Pridajte sa k 2500 odberateľom, staňte sa podporovateľom, alebo newsletter zdieľajte vo svojich kruhoch. Ďakujem.
Jedinečnosť ľudí
Homo Sapiens Sapiens dokázal niečo, čo sa iným zvieratám nepodarilo. Prežiť a fungovať v extrémne rôznorodých podmienkach. Od jedného polárneho kruhu po druhý. Ako jediný druh prekonal vlastné biologické obmedzenia, navštívil najhlbšie miesta oceánov, vyliezol na najvyššiu horu sveta, a poprechádzal sa po Mesiaci. Čomu vďačíme za túto svoju adaptabilitu a inovatívnosť?
Prvým podozrivým je individuálna inteligencia. Naše kognitívne schopnosti nám umožňujú vytvárať mentálne modely „príčin a následkov“ externého sveta, vďaka čomu dokážeme riešiť aj evolučne nové problémy, na ktoré nemáme psychologické a behaviorálne adaptácie. To je niečo, čo ostatné zvieratá spútané inštinktami obyčajne nedokážu.
Toto je však len časť príbehu. Individuálna inteligencia by nikdy nepostačovala na tú mieru adaptability a inovatívnosti, ktorú ľudia dosiahli. Tajomstvom nášho úspechu nie je ani tak výkonný hardware ako skôr kvalitný software. Tým sú myslené naakumulované kultúrne adaptácie v podobe inštitúcií, morálky, pravidiel, nástrojov, technológií, postupov, postojov a tak ďalej. Teda k úspechom nám nestačila len individuálna inteligencia, potrebujeme aj kolektívny mozog. Vďaka nemu mohla evolúcia outsourcovať množstvo kritických vedomostí a zručnosti potrebných pre prežitie človeka na kultúru. Naša adaptabilita a inovatívnosť stojí na pleciach našich predkov.
„Všetka kultúra sa dá považovať za súbor informácií a na každú jednu kultúru sa pozerať ako na "informačnú ekonomiku", v ktorej sa informácie prijímajú, vytvárajú, ukladajú, vyhľadávajú, prenášajú, využívajú a dokonca strácajú... informácie sú uložené v mysliach... členov a... v artefaktoch... Z tohto pohľadu sa dajú deti vnímať ako... úložné jednotky, ktoré musia byť pridané do systému... keďže starší členovia spoločnosti časom miznú.“ Antropológ, John M. Roberts, 1964
Existencia individuálnej a kolektívnej inteligencie predpokladá aj dva rozdielne prístupy k učeniu. Ide o tzv. individuálne a sociálne učenie. To prvé je, keď sa človek učí vlastným spoznávaním a interakciou s prostredím. Často sa tak deje metódou pokusu a omylu, kde je kľúčová spätná väzba. Z pohľadu úspechu ľudstva je však dôležitejšie to druhé, sociálne učenie. To je učenie sa jedného človeka od druhého. Takéto učenie spravidla šetrí náklady (nemusíte objavovať koleso) a má množstvo benefitov (je rýchlejšie a jednoduchšie). Tieto benefity sociálneho učenia zažil každý, kto niekedy opisoval na písomke. Ale čo je najdôležitejšie, sociálne učenie postupne vedie ku kumulovaniu kultúrnych adaptácií.
Slovami Richersona a Boyda „Keď sa dá dohromady trocha individuálneho učenia s veľkým množstvom napodobovania (sociálneho učenia), môže sa populácia adaptovať spôsobom, ktorý prekračuje individuálne schopnosti každého génia.“
Naša závislosť od kultúrnych adaptácií trvá už celé statisíce rokov a viedla ku koevolúcii našich génov a kultúry. Kultúra sa adaptovala na našu pôvodnú psychológiu a naopak tlak kultúry a jej adaptácií zanechal otlačok na našich vrodených schopnostiach. Výsledkom tejto koevolúcie je okrem iného aj naša psychika sociálneho učenia sa.
Tá tvorila základ nášho vzdelávania celú evolučnú históriu ľudstva. A to ešte dávno predtým, ako sa objavili prvé špecializované inštitúcie kultúrneho prenosu, dnes nazývané aj školy. Podobne ako lesy tu boli pred lesníkmi, ekonomika pred ekonómami, tak aj učenie tu bolo pred učiteľmi.
Preto považujem za užitočné upriamiť pozornosť na to, ako je naša psychika sociálneho učenia sa zladená s podmienkami vzdelávania na dnešných školách. Ale ešte predtým sa pozrieme na princípy jej fungovania.
Evolúcia učenia sa
Ľudia sú spoločenské tvory, nielen keď ide o politiku, spoluprácu, rodinu a vzťahy. Ale aj keď ide o učenie. Ľudia sa vo svojej evolučnej histórii učili len a výhradne počúvaním a sledovaním druhých ľudí. Vždy sa učili od niekoho. Nikdy z niečoho. Nikdy z hlinenej dosky, učebnice, sklenenej dosky, video-prezentácie alebo AI programu. Za týchto podmienok musel (vedome či nevedome) každý vyriešiť tri sociálne výzvy.
Identifikovať, presvedčiť a naučiť. Identifikovať správneho „učiteľa“; presvedčiť ho, aby sa podelil o vedomosti a zručnosti; a byť schopný sa ich od neho naučiť. Na to sa v našej psychike postupne evolučne vyvinuli kognitívne, motivačné a emočné adaptácie, ktoré nám pomáhajú tieto tri výzvy riešiť.
Identifikovať
Užitočné kultúrne vedomosti nikdy nie sú rovnomerne distribuované naprieč mysľami všetkých ľudí v spoločenstve. Niektorí majú viac užitočnejších vedomostí než iní. Prvou dôležitou úlohou „žiaka“ je tak identifikovať správneho „učiteľa“.
Na to sa u ľudí vyvinuli dva typy nápovedi (clues): priame a sprostredkované. Tie prvé sú zamerané na charakteristiky, ktoré môžeme priamo odpozorovať u ostatných ľudí. Napríklad úspešnosť, vek, pohlavie, etnicita, či rasa. A tie často korelujú s vlastníctvom užitočných a pre žiaka relevantných vedomostí a zručností.
Ak je niekto úspešný v tom, čo robí, tak je to pravdepodobne aj vďaka tomu, že vie, čo robí. A kto vie, od toho sa môžeme učiť. Taktiež ak je človek starší, značí to, že vydržal žiť pomerne dlho a teda robí niečo dobre. A zároveň mal dostatok času na kumulovanie vedomostí a zručností. Antropológ Hutton všimol, že: „Najpozoruhodnejšou skutočnosťou týkajúcou sa úcty k starobe je jej rozšírenosť... je prakticky univerzálna, nájdeme ju vo všetkých známych spoločnostiach.“ Užitočnosť vedomostí starších ľudí je pravdepodobne dôvod, prečo žijeme ešte dlho aj po reprodukčnom veku, čo nie je bežné pri iných živočíchoch.
Ďalším dôležitým priamym znakom je podobnosť „žiaka“ s „učiteľmi“. Tá je dôležitá z pohľadu relevantnosti vedomostí a zručností. Ľudia, ktorí sú nám podobní, pravdepodobne budú riešiť podobné problémy, v podobných podmienkach a budú mať podobné ciele ako my. A preto bude užitočnejšie sa od nich učiť. To vedie k preferencii sociálneho učenia sa od ľudí rovnakého etnika, rasy a pohlavia. Tento prejav selektívneho učenia sa odhalili už pri 14 mesačných deťoch.
Druhý typ nápovedi sú tie sprostredkované. Pre začiatočníkov a neskúsených „žiakov“ môže byť ťažké rozoznať, kto je úspešný, kto má tie správne schopnosti a kto sa len tvári, že vie. Alebo to môže trvať príliš dlho a byť príliš nákladné. Preto sa im skôr oplatí sledovať toho, koho sledujú ostatní. Teda spoliehať sa na tretie strany.
Takto vznikol reputačný systém kompetencie a úspechu. Jedným slovom sa zvykne nazývať aj prestíž. Túto našu psychologickú adaptáciu v podobe identifikácie prestížnych ľudí potvrdzujú mnohé antropologické výskumy aj psychologické experimenty. Ľudia si viac všímajú a lepšie zapamätajú znaky ľudí s vyšším spoločenským statusom. A prestížni ľudia sú skutočne spravidla aj tí kompetentní.
Vďaka využívaniu prestíže ako nápovedi dokážeme využiť akumulované vedomosti nášho okolia o potenciálnych „učiteľoch“. Vieme sa presnejšie a rýchlejšie zorientovať, kto je hodný našej pozornosti a môžeme sa od neho niečo užitočné naučiť.
Vďaka sociálnemu učeniu nemusíme objavovať koleso a vďaka prestíži nemusíme objavovať toho, kto objavil koleso. Stačí sa pozrieť, na koho sa pozerajú ostatní.
Medzi domorodými obyvateľmi Andamanských ostrovov v Indickom oceáne si antropológovia všimli, že:
“Okrem úcty k starším existuje ďalší dôležitý faktor regulácie spoločenského života, a to úcta k určitým osobným vlastnostiam. Týmito vlastnosťami sú zručnosť v love a vo vojenstve, štedrosť a láskavosť a absencia zlej nálady. Človek, ktorý ich má, nevyhnutne získava vplyvné postavenie v spoločenstve. Jeho názor na akúkoľvek tému má väčšiu váhu ako názor iného, ešte staršieho muža.”
Presvedčiť
Keď už identifikujeme „potenciálnych učiteľov“, je dôležité ich presvedčiť, aby tieto svoje vedomosti zdieľali, alebo aspoň minimálne aktívne neskrývali. Na to sa u ľudí vyvinul emotívno-motivačný systém dobrovoľného podriaďovania sa (pay deference) prestížnym jednotlivcom. Prejavuje sa naším vyhľadávaním ich blízkosti, prejavovaním úcty a rešpektu a dávaním väčšej váhy ich hlasu. Taktiež ich oslobodzujeme od niektorých povinností a naopak, udeľujeme privilégia – napr. prioritným prístupom ku kvalitnejšiemu jedlu a väčšiemu počtu partnerov.
Navyše tieto benefity od ostatných predstavujú dodatočnú motiváciu pre prestížnych ľudí s nadaním, aby sa ešte viac a intenzívnejšie venovali rozvoju svojich zručností a vedomostí. Tie im totižto neprinesú len úspech pri love a zbere, ale aj úspech v spoločenskom živote. Výskum potvrdzuje, že prestíž jednotlivcov v tradičných spoločenstvách vedie k ich reprodukčnému úspechu. A reprodukčný úspech je hlavnou menou, ktorou sa v evolučnej hre platí.
Na druhú stranu, prestížni jednotlivci majú zasa tendenciu byť štedrí a radi sa delia o svoje vedomosti a zručnosti. Vďaka tomuto „výmennému obchodu“ medzi „učiteľmi“ a „žiakmi“ mohla v spoločenstvách prekvitať kooperácia a postupne sa v kultúre kumulovať užitočné vedomosti a zručnosti pre prežitie.
Naša psychológia dobrovoľného podriaďovania sa a prejavovania náklonnosti prestížnym ľudom tak predstavuje dôležitý základ „paleo-škôl“. Len sa v nich neplatilo školné, ale platilo sa rešpektom.
„Mladí ľudia medzi domorodými obyvateľmi Andamanských ostrovov sa k prestížnemu človeku: pripútajú, chcú ho potešiť akýmikoľvek darčekmi, ktoré mu môžu dať, alebo mu pomáhajú pri takých prácach, ako je rezanie kanoe, a pridávajú sa k nemu pri loveckých výpravách alebo výpravách za korytnačkami...“
Učiť sa
Keď už sme identifikovali ľudí s užitočnými vedomosťami a presvedčili ich, aby ich neskrývali, potrebujeme ešte na záver psychologické adaptácie, ktoré nám pomôžu sa tieto vedomosti naučiť. Tu na to „išla“ evolúcia opačne než dnešné školstvo – „nešla“ cez učiteľa ale cez žiaka. Nevybavila ľudí „pedagogickými“ ale „učňovskými“ inštinktami. Nie sme prirodzení učitelia, ale skôr veční žiaci. Ľudia od malička radi, často, veľa a nevedome nasávajú všetku kultúru z ich okolia. Je to naša superschopnosť oproti ostatným živočíchom.
V známej štúdii posadili dva a pol ročné deti a našich najbližších predkov pred batériu kognitívnych testov. Tie merali všetko od priestorového vnímania, krátkodobej pamäti cez jednoduché počty, až po chápanie kauzality a využívanie nástrojov. Šimpanzy a orangutany dosiahli podobné výsledky ako deti vo všetkých testoch okrem jedného. A tým bolo sociálneho učenie sa cez imitovanie a napodobňovanie druhých. V tejto oblasti boli rozdiely priepastné. Väčšina ľudských mláďat dosiahla plné počty bodov, zatiaľ čo opice úplne pohoreli. Pričom šimpanzy a orangutany sú v sociálnom učení sa ešte relatívne napred oproti ostatným živočíchom. Ale na Homo sapiens sapiens nemajú. Ľudia sú jedineční pre neustále nutkanie automaticky a spontánne opakovať po druhých. A to dokonca do takej miery, že deti imitujú aj zbytočné kroky, ktoré sú očividne navyše a nevedú k dosiahnutiu cieľa, tzv. overimitation. Sme premotivované opakovacie papagáje.
Tieto experimentálne závery potvrdzujú aj stovky antropologických výskumov lovcov a zberačov. Tie ukazujú, že rodičia sú v evolučne prirodzenom prostredí pasívni, vykazujú len úplne minimálnu iniciatívu, aby potomkov niečo naučili, nie sú prirodzení učitelia. Výskumníci doslova tvrdia, že "antropológia pedagogiky prakticky neexistuje" a najznámejší z nich, David Lancy, spísal celý výskum o tom, že učenie rodičmi je čisto kultúrny fenomén západného sveta a „Jedno z najjednoznačnejších zistení o detstve z etnografických záznamov je, že deti sa učia svojej kultúre bez toho, aby boli vzdelávané inými.“
Výsledkom evolučného tlaku je, že rodičia sa naučili nepriamo podporovať kultúrny prenos. A to tým, že vytvárali prostredie, kde sa mohli naplno prejaviť vzdelávacie inštinkty detí. Konkrétne išlo o vysokú mieru transparentnosti a autonómie. Teda zabezpečiť priestor a možnosti identifikovať, prejaviť rešpekt a imitovať prestížnych jednotlivcov v spoločenstvách.
"V kmeni Kpelle Gbarngasuakwelle je priemerný súdny prípad len o niečo zaujímavejší, ako pozorovať rásť trávu. Predstavte si štyridsaťminútovú debatu o nevrátení požičaného lampáša alebo ešte dlhšiu debatu o výške primeraného odškodného v prípade nevery (pikantné detaily sú diskrétne zamlčané). A napriek tomu súd nikdy neprestával priťahovať slušný dav mladistvých divákov mužského pohlavia. Zatiaľ čo chlapci, ktorí sledovali náčelníkov súd, boli tichí a splynuli s okolím, bolo zrejmé, že náčelník ich vnímal ako "žiakov" v triede pod holým nebom. Jeho rétorické otázky a súdne "názory", zamerané na mladistvé publikum, často odrážali základné princípy kpelskej morálky. A pozorovanie detí sa čoskoro zmenilo na napodobňovanie.
Chlapci [...] sa hrali [...] na súdy [...] vysokými piskľavými hlasmi [napodobňovali] svojich otcov, ktorých videli na súdoch, a vynášali rozsudky, ukladali vysoké tresty a [udržiavali] poriadok na súde s neľútostnou prísnosťou".
Dôkazy o všetkých týchto troch aspektoch evolúcie sociálneho učenia dnes prichádzajú z rôznych vedeckých disciplín a metód výskumu. Od formálnych evolučných modelov, cez experimentálnu psychológiu v laboratóriách alebo prostredníctvom internetu. Až po hĺbkové antropologické výskumy v teréne a nové vedné disciplíny v podobe skúmania koevolúcie génov a kultúry.
Róbert Chovanculiak, INESS
V druhej časti sa pozrieme na to, ako je naša psychika sociálneho učenia sa (ne)zladená s podmienkami vzdelávania na dnešných školách. Ale budem veľmi rád, ak dovtedy mi napíšete vaše postrehy a nápady, kde dochádza ku kolízii paleo žiakov a stredovekých škôl. Píšte na robert.chovanculiak@iness.sk alebo tu do komentárov.
Pre plný zážitok z tohto newslettera sa pridajte k podporovateľom. Podporíte tým moju prácu a získate prístup do súkromnej skupiny. Ďakujem.
Ak nechcete zmeškať žiadnu novinku zo sveta pokroku bez povolenia, môžete ma sledovať na sociálnych sieťach: