Vitajte, toto je newsletter Pokrok bez povolenia. 🌐

Ak ste nový čitateľ, pridajte sa k viac ako 1680 odoberateľom TU.

Človek ako ho dnes poznáme prežil drvivú väčšinu evolučného vývoja ako lovec a zberač. To je prostredie dramaticky odlišné od toho nášho. S jedným rozdielom. Aj lovci a zberači potrebovali k životu v tlupách celú batériu vedomostí a zručností. Ako my dnes, aj oni boli životne závislí od múdrosti naakumulovanej v kultúre a od jej transferu novým generáciám, aby tieto vedeli riešiť svoje biologické, spoločenské a technologické problémy. Jednotlivci, ktorí tento kultúrny transfer nezvládli, neprešli cez sito prirodzeného výberu a boli neľútostne vyhodení z hry menom život. Takto evolúcia vytunovala naše vzdelávacie predispozície.

Dnes je moderné poukazovať na nesúlad medzi naším prirodzeným a aktuálnym prostredím v rôznych aspektoch nášho života ako príčinu mnohých novodobých problémov. A to od obezity, cez civilizačné choroby, až po problémy so spánkom, pohybovým aparátom alebo s depresiami. Preto nie je prekvapivé, že podobnou optikou sa niektorí vedci pozreli na nesúlad vo vzdelávacom prostredí a čo z toho vyplýva pre školstvo.

Dnešné vzdelávacie prostredie je vystavané na prístupe „zhora dole“. Transfer vedomostí iniciuje dospelá osoba a prostredníctvom pedagogickej aktivity vzdeláva žiakov. Toto nám dnes príde také prirodzené, že to ani nepovažujeme za niečo hodné zamyslenia alebo nebodaj spochybnenia. A tento postup sa neodohráva len v školstve, kde je formalizovaný. Ale aj v rodinách, kde dospelí neustále verbálne stimulujú deti otázkami a inštrukciami.

Sám seba často prichytím pri tom, ako pri interakcii s mojimi deťmi zo mňa svojvoľne vychádzajú úlohy a návody – „koľko je tam traktorov“, „akej farby je tá krhla“, „takto zašróbuješ to koleso“. Predtým, ako som si prečítal niektoré práce z vývojovej psychológie a antropológie, som žil v predstave, že evolúcia vybavila rodičov „pedagogickými inštinktami“ – motiváciou a schopnosťami učiť svoje deti.

Vďaka stovkám etnologických a antropologických výskumov lovcov a zberačov však dnes už vieme, že toto je absolútne skreslený pohľad na prirodzený transfer kultúry. Evolúcia to zobrala z druhej strany. Evolúcia vybavila deti inštinktami učenia sa. Sú to oni, kto má prirodzenú motiváciu a schopnosť učiť sa – superschopnosť vo forme nasávania kultúry zo svojho okolia. A naopak, rodičia sú v evolučne prirodzenom prostredí absolútne pasívni, nevykazujú prakticky žiadnu iniciatívu, nie sú prirodzení učitelia. Vedci študujúci prirodzené spoločenstvá doslova tvrdia, že "antropológia pedagogiky prakticky neexistuje" a najznámejší z nich, David Lancy, spísal celý výskum o tom, že učenie rodičmi je čisto kultúrny fenomén západného sveta. „Jedno z najjednoznačnejších zistení o detstve z etnografických záznamov je, že deti sa učia svojej kultúre bez toho aby boli vzdelávané inými.“

Jediné, čo rodiča po stovky tisíc rokov robili, aby došlo ku kultúrnemu transferu, bolo, že vytvárali prostredie, kde sa mohli naplno prejaviť vzdelávacie inštinkty ich detí.

4 prvky vzdelávacieho prostredia lovcov a zberačov

Prvým dôležitým znakom tohto prostredia bola vysoká miera transparentnosti. V tlupách lovcov a zberačov nebolo miesta a času, kde by deti nemali prístup a nemohli pozorovať, čo sa deje. Deti mohli zapájať svoje inštinkty pozorovania a zvedavosti vo všetkom od stavania prístreškov, výroby nástrojov, stopovania, cez riešenie sporov, politické diskusie, hádky až po tance, oslavy a sexuálne aktivity. Jednoducho deti neboli izolovane od žiadnych aktivít dospelých. Snáď jedinou výnimkou objavenou antropológmi boli náročne lovecké misie.

Druhým znakom je vysoká miera autonómie detí objavovať, sledovať a robiť, čo uznajú za vhodné. Život v spoločenstve lovcov a zberačov bol silno rovnostársky a medzi jednotlivcami panovala veľká miera rešpektu k individuálnej autonómii. A to sa vzťahovalo aj na deti. Tým rodičia nehovorili, čo majú robiť o nič viac, než hovorili ostatným dospelým. A to aj keď išlo o také veci ako hranie sa batoliat s mačetami alebo ohňom. Čoho neblahé následky nachádzali antropológovia na telách mladistvých. Výmenou za to sa však deti a mladí ľudia naučili, že s vysokou mierou voľnosti prichádza aj vysoká miera zodpovednosti. Okrem iného aj ich osobnej zodpovednosti za to, že sa naučia, čo potrebujú a stanú sa plnohodnotnou súčasťou spoločenstva.

Deti využívali toto prostredie plné transparentnosti a autonómie predovšetkým na hranie sa. V zvieracej ríši je hranie sa považované za evolučný inštinkt, prostredníctvom ktorého mláďatá rozvíjajú zručnosti potrebné pre dospelosť. Teda mláďatá predátorov sa hrajú na lov a útok, zatiaľ čo mláďatá lovených zvierat zas na uhýbanie a útek. Podobne to funguje aj pri ľuďoch, len tu je výrazne väčší priestor na vylaďovanie, zdokonaľovanie a prispôsobenie nadobudnutých zručností potrebných pre dospelosť. A lovci a zberači nechávali svoje deti hrať sa koľko im hrdlo ráči. Od úsvitu do súmraku, od batoliať do tíneďžerského veku.

„Z perspektívy rodičov kmeňa Bayaka je primárnou povinnosťou detí hrať sa. V skutočnosti veria, že ak sa deti nehrajú, tak sa nezvládnu nič naučiť.“

Dôležité však nie je len to, že deti sa veľa hrajú, ale aj to, čo sa hrajú. Podľa Davida Lancyho funguje „detská hra ako veľký vysávač, ktorý pohlcuje všetko, čo sa stane v dedinke a premení to na detské predstavenie.“ Aj ďalší antropológovia popisujú ako je „hra forma postupného učenia prostredníctvom ktorého sa dieťa môže priblížiť krok za krokom k správaniu dospelých.“ Tento inštinkt detí hrať sa a imitovať hrou to, čo vidia okolo seba, je taký silný, že bol pozorovaný aj v getách a koncentračných táboroch počas II. svetovej vojny. Čítať opisy hier typu „Židia a muži z gestapa“ je len pre silnejšie povahy, a preto sa tu do toho púšťať nebudem, ale ak vás téma zaujíma, siahnite po knihe Children and Play in the Holocaust od Georga Eisena.

Hraním sa deti nie len nasávajú normy a pravidlách ich spoločenstiev a trénujú sa v interakciách v ľuďmi. Hranie sa môže slúžiť aj ako odborné vzdelávanie tých najzložitejších vecí ako navrhnutie, postavenie a plavenie sa na kanoe. Príkladom je dedinka Ifaty na juhozápadnom Madagaskare, kde prakticky všetci dospelí obyvatelia používajú kanoe na dennej báze. V tejto dedinke môžete vedľa seba vidieť deti v rôznom veku, ako hraním postupne nasávajú všetky potrebné vedomosti a zručnosti. Od dvojročných detí, ktoré sa špliechajú vo väčších kalužiach pri pláži a naberajú zručnosti s vodou; troj- až päťročné deti, ktoré preliezajú zaparkované kanoe a učia sa v nich pohybovať a udržať rovnováhu; cez sedemročné deti, ktoré vyrábajú menšie modely kanoe a potom ich spúšťajú na vodu, pričom sa učia nastavovať do najmenších detailov uhly plachiet a kormidiel; desaťročné deti sa hrajú už s naozajstným opusteným kanoe v plytčine, učia sa ako pádlovať, prevrátiť sa a vrátiť sa naspäť; až po mladých chlapcov, ktorí pripravujú už skutočné kanoe na prvú plavbu.

Subscribe now

Posledným prvkom prirodzeného detského prostredia je vekovo zmiešaná skupina. Veľkosť tlúp lovcov a zberačov neumožňovala vekové segregovanie, ktoré je dnes bežné naprieč celým školstvo vyspelého sveta. V skutočnosti deti v prirodzených spoločenstvách vychovávala celá dedina – od 3-4 rokov opustili matku a vstúpili do sveta starších detí, súrodencov, bratrancov a kamarátov. Evolučným následkom je, že deti sa prirodzenejšie učia od starších detí, než od dospelých. Antropológovia napríklad zachytili, že deti z kmeňa Fore v Papui-Novej Guinei „zameriavajú svoju pozornosť, keď sa učia na staršie deti a nie dospelákov.“

Vývojoví psychológovia hovoria o tzv. „zóne najbližšieho vývoja“, čo sú aktivity, ktoré dieťa nedokáže zvládnuť samé, alebo v spolupráci s rovnako starými a skúsenými rovesníkmi. Preto potrebuje niekoho staršieho, skúsenejšieho, ale zasa nie príliš starého, ktorý je už príliš vzdialený od detskej úrovne. A to podľa Petra Graya spĺňajú práve staršie deti vo vekovo zmiešanom kolektíve. Vďaka nim dokážu robiť mladšie deti veci, ktoré by bez nich nedokázali, a tým sa ich postupne počas hry učia.

Veková desegregácia pomáha aj s motiváciu. Pre deti nie sú každodenným vzorom dospeláci, ale o niečo staršie deti, ktoré vedia zaujímavé a užitočné veci. Preto 3 – 4-ročné deti chcú byť ako 6 - 7-ročné, a tie chcú byť ako 11 - 12-ročné, a tie zas ako tínedžeri.

Na druhej strane, vekovo zmiešaný kolektív pomáha aj starším deťom. Neexistuje lepší spôsob ako sa niečo skutočne naučiť, než je sa to pokúsiť naučiť niekoho iného. Len aktívne učenie je učenie. Okrem toho sa staršie deti pri pomoci tým mladším učia zodpovednosti a manažovaniu kolektívu. Všetko dôležité zručnosti pre dospelosť, ktoré sú vo vekovo segregovaných triedach potlačované.

Rozprávali sme sa o tejto téme aj v podcaste Ná Vŕšku:

Prirodzené prostredie vs. školstvo

Ak je teda pravda, že evolúcia vybavila deti vzdelávacími inštinktami, ktoré sa najlepšie prejavia v prítomnosti štyroch popísaných faktorov, tak je užitočné ich porovnať s dnešným tradičným školským prostredím.

Transparentnosť - v dnešných školách deti izolujeme a separujeme od okolitého sveta. Často jediným oknom do sveta dospelých sú pre deti televízia alebo displej telefónu – to je veľmi pravdepodobne aj jeden z dôvodov, prečo ich tak priťahujú. Na rozdiel od sterilizovaného sveta škôl, ktorý je odtrhnutý od reality.

Autonómia - deti majú v školách minimum možností rozhodovať o svojom čase a aktivitách, ktoré robia. Ich program je pevne zviazaný školským rozvrhom a následne po škole rôznymi krúžkami a doučovaniami. O negatívnom vplyve na vnútornú motiváciu som už písal TU.

Hranie sa - deti od veku 6 rokov nastupujú do školy, ktorá sa svojou filozofiou podobá skôr na „prácu“ ako na hranie. Nehovoriac o trende v západnom svete, kde sa kurikulum a štúdium pretláča už aj do predškolských zariadení. Okrem toho sa zmenil aj charakter samotných hier, ktoré sa deti ešte hrajú. Tie už nie sú ani tak výsledkom spontánnych a rodičmi nemanažovaných aktivít samotných detí, ale naopak sú to do značnej miery riadené aktivity s presne daným cieľom a pravidlami. Napríklad v súčasnosti sú veľmi populárne rôzne hry a hračky na rozvoj kognitívnych zručností už veľmi malých detí.

Vekovo zmiešaný kolektív – existencia štátneho kurikula a ministerského manažovania školstva predpokladá delenie žiakov podľa ročníkov. Len tak je možné zabezpečiť koherentný plán, čo sa kedy majú ktoré deti učiť. A následne kontrolovať, či sa tak aj stalo.

G vs. G

Kľúčová otázka je teraz táto: keby sme vytvorili školy založené na prirodzenom prostredí, ktoré by maximálne stimulovali detské vzdelávacie inštinkty, stačilo by to na vzdelanostné požiadavky dnešnej doby? Teda naučili by ste deti čítať, písať, počítať a získali by všeobecný rozhľad?

Na túto otázku majú dve rozdielne odpovede dvaja evoluční výskumníci. Obaja vychádzajú z podobných premís, ale prichádzajú k opačným záverom.

Prvý z nich sa volá Peter Gray a argumenty popísané v tomto newsletteri sú v zásade zhrnutím jeho postoja k optimálnemu vzdelávaniu.

Druhý sa vola David Geary a tvrdí, že dnešné základné učivo je taká evolučná novinka pre naše tradičné vzdelávacie inštinkty, že aby ho deti zvládli, potrebujeme pedagogiku, inštrukcie, školy a celé školstvo.

Tento text je prvou časťou trojdielneho seriálu – v druhej časti bližšie popíšem, ako prišiel David Geary svojím evolučným prístupom k opačným záverom, než sú popísané v tomto texte, a čo mu na to Gray odpovedal. V poslednej tretej časti sa pokúsim o moju syntézu tohto battlu G. vs G., a teda toho, ako by mohlo vyzerať dobré vzdelávanie podľa mňa. Laika.

Róbert Chovanculiak

Ak nechcete zmeškať žiadnu novinku zo sveta pokroku bez povolenia, môžete sledovať profily, kde pravidelne zverejňujem zaujímavosti z tohto sveta.

Facebook / Instagram / Twitter / LinkedIn

Zdieľajte tento newsletter na vašich sociálnych sieťach:

Share

Pozvite priateľov, nech sa zapíšu na odber:

Subscribe now

Demonštrujte vaše preferencie či už bitcoinami alebo štátnymi peniazmi:

PayPal: https://www.paypal.com/paypalme/robertchovanculiak
Bitcoin: bc1qmv2m3arx3hflee6zvddafzhwkfr78eqxmwkr3s
Môžeš ma pozvať na kávu alebo si kúpiť mesačnú permanentku cez novú platformu Buy Me Coffee.

Pokrok bez povolenia

Paleo-vzdelávanie: 4 podmienky učenia sa…