Lenin, verejné záchody zo zlata a socializmus

Cena je kompas a mrkva; Usporiadaná anarchia vs. plánovaný chaos; Koordinácia bez koordinátora; Ekonomickí kreacionisti.

Čítate newsletter Pokrok bez povolenia. Pôvodne bol o tom, ako internet konkuruje politikom. Teraz je o tom, ako rozmraziť evolúciu vo vzdelávaní. Pridajte sa k 2900 odberateľom, staňte sa podporovateľom, alebo newsletter zdieľajte vo svojich kruhoch. Ďakujem.

Zhrnutie minulého newslettera. Stretáme sa s troma typmi javov: hromy, neporiadok a slovenčina. Ten posledný je najzaujímavejší. Je výsledok ľudského konania, ale nie ľudského zámeru. Patrí sem aj problém koordinácie v ekonomike. Ten je extrémne zložitý aj pri takých jednoduchých činnostiach ako ušiť kabát, upiecť bagetu, alebo vyrobiť ceruzku. Ako ho teda vyriešiť vo svete s miliardami produktov?

Verejné záchody zo zlata

V roku 1921 vyhlásil V. I. Lenin, že: „Až zvíťazíme na celom svete, potom, myslím, postavíme na uliciach niekoľko najväčších miest sveta záchody zo zlata.“ Možno vám to príde ako smiešna predstava. Ale keď sa nad tým zamyslíte, je to zaujímavé myšlienkové cvičenie. Nahraďme zlato striebrom. Dokážete zodpovedať otázku, prečo nemáme vo veľkých mestách strieborné verejné záchody bez toho, aby ste odkázali na ceny? Strieborné WC by boli pomerne praktické. Tento kov má výborné antibakteriálne účinky. Striebro narušuje membránu buniek a zároveň v nich spúšťa nadprodukciu kyslíka, ktorý je pre ne toxický. Už Hippokrates štyri desaťročia pred naším letopočtom vraj chápal antibakteriálne vlastnosti striebra. Aký lepší materiál chcete pre miesto, akým sú verejné záchody? Prečo nemáme strieborné verejné záchody?

Najskôr sa pozrieme, ako hľadáme odpoveď na túto otázku v našej, cenami nasýtenej spoločnosti. A potom, ako by ju musel hľadať Lenin vo svete bez súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov. Vo svete bez cien.

Cena je mrkva s kompasom

Rozhodnutie z čoho vyrábať záchody je v trhovej ekonomike jednoduché. Dám si spraviť cenovú ponuku na keramický a strieborný záchod a uvidím dve cenovky: prvá je zlomok priemernej mzdy, druha jej násobok. Takto mi milióny ľudí z celého sveta prostredníctvom cien šepkajú do ucha, že oni majú aj iné, dôležitejšie využitie pre striebro. Vďaka existencii cien nemusím týchto ľudí poznať, vedieť o ich potrebách a plánoch, na ktoré potrebujú striebro. Či ho chcú výrobcovia do batérií alebo tínedžer na krk. Stačí mi jedno číslo a pochopím, z čoho nemá byť vyrobený môj záchod. Kúpim keramický a striebro prenechám na iným ľudom, ktorí majú preň dôležitejšie využitie ako môj antibakteriálny záchod.

V tomto momente stojí za to zastaviť sa a rozobrať si, čo sa vlastne stalo, keď som sa na základe cenovky rozhodol kúpiť keramický záchod. Na začiatku boli v spoločnosti nekompatibilné, konfliktné plány. Chceli sme použiť viac striebra, než sme ho mali k dispozícii. Nemohli sme všetci úspešne realizovať svoje ciele. Vďaka cenám som vzdal svojho plánu na nablýskaný záchod a prenechal som striebro pre dôležitejšie použitia. V spoločnosti došlo ku koordinácií plánov rôznych ľudí, ktorú nikto zhora nekoordinoval.

Všimnite si, že ceny ma nie len informovali o tom, že iní ľudia viac potrebujú striebro. Navyše ma aj motivovali, aby som sa im prispôsobil. Kúpou keramického záchodu som ušetril. Dobrovoľne som zmenil plány a nadšene chcem ten horší záchod. A čo je úplne najzaujímavejšie, rovnako by som sa rozhodol dokonca aj situácii, keby som vlastnil potrebný objem striebra. Ani vtedy by som ho nepoužil na svoj záchod, ale predal by som ho ľudom, ktorí ho potrebujú viac. Zdroje sa tak vďaka cenám dostanú do užitočnejšieho použitia bez ohľadu na to, kto ich vlastní! Takto nás ceny motivujú brať do úvahy potreby ostatných ľudí. Znova bez toho, aby to niekto koordinoval, robil vysvetľovaciu kampaň „o dôležitosti neplytvania striebrom na záchody“ a presviedčal ľudí.

Koordinácia bez koordinátora

Toto všetko je možné len vďaka existencii cenovej štruktúry, ktorá vzniká na trhu. Štruktúry, ktorá je výsledkom ľudského konania, ale nie ľudského zámeru. Nikto ju nespravuje, nemá svojho riaditeľa. Na to môže niekto povedať, „ale veď o cenách v obchodoch rozhodujú podnikatelia, oni píšu čísla na cenovky tovarov!“. Takéto niečo môže zaznieť len z úst človeka, ktorý nikdy nič nepredával. Ja som nedávno predával svoj starší telefón (ceny motivujú aj k recyklácii) a bol som to ja, kto vyplnil kolónku „cena“ na Bazoši.  Ale nanešťastie som nebol ten, kto mohol stanoviť jej výšku. Cena vyrástla pred mojimi očami z podhubia všetkých ostatných predávajúcich a záujmu kupujúcich. Z ponuky a dopytu. Ja som ju mohol len čiastočne vykalibrovať na základe svojich lokálnych vedomostí – či má telefón škrabance a v akom stave je batéria.

Takýmto spôsobom ceny nasávajú všetky lokálne a subjektívne vedomosti ľudí roztrúsených po celom svete. A koncentrujú ich do jedného čísla. Ceny tak obsahujú vedomosti, ktoré vo svojej celistvosti nikto z jednotlivcov, ktorí prispeli k ich vzniku, nemal. Len vďaka cenám dostanú ordinálne subjektívne preferencie (preferujem striebro pred keramikou) formu kardinálneho objektívneho čísla (takto veľa som ochotný zaplatiť za striebro). A s týmito kardinálnymi číslami vieme následne robiť peňažnú kalkuláciu, porovnávať rôzne alternatívy a dokonca plánovať komplexné, dlhodobé výrobné procesy. A čo je najdôležitejšie: plánovať procesy a pri tom brať do úvahy plány ostatných ľudí, pretože tie sú zachytené v cenách. Ceny takto pomáhajú plánovať, aj keď nie sú nikým naplánované.

Vďaka tomu ceny fungujú ako neurónové prepojenia medzi mozgami miliárd ľudí po celom svete. Dokážeme sa vďaka ním dohodnúť kto, ako a aké zdroje využije, aby výsledkom bolo najväčšie možné uspokojenie potrieb ľudí. Ceny umožňujú robiť celoplanetárny trade-off (niečo za niečo). Vďaka cenám môžu ľudia, ktorí sa nikdy nestretnú a nepoznajú sa, vzájomne prispôsobovať svoje plány, ktoré na konci dňa do seba zapadnú a vytvoria to najzložitejšie puzzle aké bolo kedy poskladané.

Takto vďaka cenám dokážeme ušiť kabát, upiecť bagetu alebo vyrobiť ceruzku. Ceny fungujú ako dirigent, ktorý koordinuje využívanie nepredstaviteľne veľkého množstva zdrojov a činností po celom svete. Pozor, v skutočnosti však na trhu neexistuje žiadny dirigent. Je to koordinácia bez koordinátora. Je to tretí typ javu, ktorého existencia a fungovanie je pre ľudí kontra-intuitívny. A práve to je zdrojom nekonečného skepticizmu a útokov na ceny.

Usporiadaná anarchia vs. plánovaný chaos

To, že cenová koordinácia patrí medzi tretí typ spontánno-evolučných javov neprilákalo len údiv a obdiv, ale aj odpor a snahu o jeho skrotenie.

V 19. storočí začali rôzne skupiny socialistických intelektuálov prichádzať s návrhmi ako opustiť „anarchiu výroby“ a nahradiť ju racionálnym vedomým plánovaním. Literárnu súťaž o najpríťažlivejšiu verziu obžaloby trhových síl nakoniec vyhral Karl Marx. Ten písal o tom ako „zjednotené kooperatívne spoločenstvá majú regulovať národnú výrobu na základe spoločného plánu, a tak ju prevziať pod svoju kontrolu a skoncovať s neustálou anarchiou ... kapitalistickej výroby.“ (zvýraznenia moje). Jeho pokračovateľ Iľjič Lenin si to predstavoval tak, že budú riadiť sovietsku ekonomiku ako jeden veľký poštový úrad. Cieľom tejto skupiny mysliteľov bolo nahradiť chaotickú anarchiu usporiadaným plánom. Emergentnú spontánnosť racionálnym riadením.

Ako to dopadlo všetci vieme a nanešťastie si to niektorí aj museli zažiť. Čo by vás však mohlo prekvapiť, je, že neďaleko Bratislavy, konkrétne vo Viedni, niekto smutný výsledok tohto experimentu už v roku 1920 predpovedal. Vysvetlil prečo experiment zlyhá a dokonca sa mu o tom podarilo presvedčiť niekoľkých jeho súčasníkov. Aj vďaka tomu sa Rakúsko vyhlo slepej uličke, v ktorej sme my uviazli na vyše 40 rokov.

Tým niekým bol Ludwig von Mises, ktorý zlyhanie socializmu predpovedal na základe svojej vlastnej jedinečnej teórie o nemožnosti racionálnej kalkulácie v socializme a o týchto myšlienkach presvedčil Otta Bauera, vtedajšieho lídra sociálnodemokratickej strany v Rakúsku, ktorej program pôvodne rátal s prechodom celej krajiny k socializmu.

Mises v roku 1920 publikoval jeden z najdôležitejších článkov 20. storočia, kde ukázal, prečo výsledkom snahy o racionálne riadenie spoločnosti nebude poriadok a efektivita, ale chaos a plytvanie. Aby vyzdvihol a izoloval silu svojho argumentu, veľkoryso predpokladal, že socialistická plánovacia komisia bude vždy mať tie najlepšie úmysly a zároveň bude mať k dispozícii všetky štatistické dáta o ekonomike, spolu so všetkými možnými technickými postupmi. Mises však aj napriek tomu trval na tom, že táto komisia nebude schopná racionálne riadiť ekonomiku.

Ako je to možné? V prípade, že by sa podarili plány marxistov a zaviedli by socializmus na celom svete, Lenin by v tom momente nevedel povedať, či návrh vyrábať verejné záchody zo striebra je vtipný bonmot, zlý vtip alebo dobrý nápad. Bez súkromného vlastníctva neexistuje peňažná výmena, bez peňažnej výmeny neexistujú ceny a bez cien neviete povedať, do akej miery a komu bude chýbať striebro potrebné na vyrobenie záchoda. Nepoznáte celospoločenské náklady obetovaných príležitosti, ktoré sú roztrúsené v hlavách ľudí po celom svete a navyše majú charakter subjektívnych vedomostí. Nedajú sa ľudskou rečou artikulovať. Dajú sa len slobodným konaním reflektovať pri akte nákupu alebo zdržania sa nákupu, ktoré vyústia do vzniku ceny.

Jednoducho v Leninovom svete by nikto nevedel povedať, či vybudovaním strieborných verejných záchodov plytvali vzácnymi zdrojmi, alebo spravili výborne rozhodnutie podporujúce verejné zdravie. Výsledkom plánovania je preto v socializme neplánovaný chaos. Pri riešení koordinačného problému bez cien sú nútení socialistickí plánovači slovami Ludwiga von Mises „blúdiť v oceáne všetkých možných technologických kombinácií bez kompasu ekonomickej kalkulácie.“

Reálny socializmus si dovolil len raz a na krátku chvíľu zrušiť peňažnú ekonomiku a ceny a to medzi rokmi 1918 a 1921 počas občianskej vojny v Rusku. Po troch rokoch absolútneho ekonomického kolapsu musel aj sám veľký Lenin kapitulovať pred komplexitou koordinačného problému. A na štvrté výročie veľkej októbrovej revolúcie priznal:

„Nesúc sa na vlne nadšenia, ktoré vzbudilo najprv politické a potom vojenské nadšenie ľudu, sme očakávali, že splníme rovnako veľké hospodárske úlohy... spoliehajúc sa priamo na toto nadšenie. Očakávali sme ... , že budeme schopní organizovať štátnu výrobu a štátnu distribúciu výrobkov na komunistickom princípe ... Skúsenosti ukázali, že sme sa mýlili.“

A zaviedol politiku NEP (Novaja ekonomičeskaja politika), ktorá vniesla trhové princípy vrátane peňažných vzťahov do fungovania spoločnosti. Samozrejme, nešlo o skutočné trhové ceny. A to vtedy a ani potom neskôr. Počas socializmu administratívne ceny neodrážali a ani nemohli odrážať realitu subjektívnych hodnotení a plánov ľudí roztrúsených v ekonomike, ale skôr priania vybraných komunistických pohlavárov. A tak nutne vytvárali v reálnom socializme rôzne smutné nerovnováhy (chýbali hygienické pomôcky) a smiešne paradoxy (bolo dosť tenisových rakiet, ale nedostatok loptičiek).

A zároveň je potrebné pripomenúť, že počas celého 20. storočia mal východný blok socializmu k dispozícii záchytné body v podobe cien na západe a medzinárodnom trhu. Takže aj keď nemali komunisti domáci kompas ekonomickej kalkulácie, mohli sa spoliehať aspoň na vzdialené majáky v podobe kapitalistických cien v buržoáznych krajinách. Len vďaka ním nenarazila socialistická ekonomika na skaly úplného chaosu a dokázali aspoň čiastočne racionalizovať proces výroby a plánovania.

Ekonomickí kreacionisti

O nich možno niekedy nabudúce alebo v skupine pre podporovateľov.

Róbert Chovanculiak, INESS

Podporiť newsletter cez LN môžete tu:

Alebo obdarovať niekoho predplatným môžete tu:

Pre plný zážitok z tohto newslettera sa pridajte k podporovateľom. Podporíte tým moju prácu a získate prístup do súkromnej skupiny. Ďakujem.

Ak nechcete zmeškať žiadnu novinku zo sveta pokroku bez povolenia, môžete ma sledovať na sociálnych sieťach:

Facebook / Instagram / Twitter / LinkedIn