Vitajte, toto je newsletter Pokrok bez povolenia. 🌐

Žijeme dobu rýchlych zmien, ale školstvo stagnuje a nepripravuje deti na budúcnosť. Toto je klišé, ktoré musel počuť každý. Čo však možno každý nepočul je, že tieto sťažnosti zaznievajú už 200 rokov.

Minimálne od priemyselnej revolúcie, ktorá rozbúrala tradičné spoločenské štruktúry. Ich súčasťou bol generačný kultúrny transfer v rámci rodín, kde sa povolanie dedilo po meči, sekere, kladive, vareche alebo motyke. Ľudia žili v menších, uzatvorených spoločenstvách a trh práce bol statický. So vzdelávaním nebol žiadny výrazný problém. Deti sa všetko potrebné naučili pozorovaním, hraním a imitovaním najskôr v tlupe, neskôr v kmeni a nakoniec v dedine.

Toto všetko zmenila deľba práce, ktorá sa začala rozpínať do šírky (globalizácia) aj hĺbky (špecializácia). Výsledkom bolo, že deľba práce nerozdelila len prácu, ale aj náš životný priestor. Kedysi sa život odohrával plus-mínus v jednom priestore. Dnes máme pre bývanie, prácu, stravovanie sa, rekreáciu a aj učenie sa rôzne miesta. Domov, kanceláriu, reštauráciu, hotel a školu. Toto rozškatuľkovanie životného priestoru rozbilo možnosti na tradičný kultúrny transfer profesijného vzdelania v rámci rodín. A keby ho aj nerozbilo, tak široká škála povolaní a ich rýchla zmena výrazne sťažila dedenie povolaní po rodičoch.

Opakujem však, že tieto javy prebiehajú už od začiatku priemyselnej revolúcie. Len ľudia starnú, umierajú a nové generácie majú pocit, že práve oni zažívajú jedinečné časy, ktoré prichytili školstvo nepripravené. To je omyl. Rýchle spoločenské zmeny a z toho prameniacu nespokojnosť s kvalitou vzdelávania zažívajú ľudia na našom území už minimálne od polovice 19. storočia.

Rakúsko-Uhorsko

„Státníci neměli nikdy méně bezpečný úsudek o úkolech politiky vychovávání, jako právě v době dnešní... Neboť demokratisování spoločnosti, svobodná volba povolání, přístupnost prostředku vzdělávacích, vývoj všech odvětví veřejných zaměstnání, převrat v dopravě a proměny průmyslové výroby měly v zápětí ohromný pohyb obyvatelstva, o kterémž dřívější doby s ustálenými spoločenskými poměry neměly ani tušení.“ Armand Dumreicher, 1882.

Odborníci na vzdelávanie v Rakúsko-Uhorsku už od druhej polovice 19. storočia používali až podozrivo podobné frázy a tvrdenia pri kritike vtedajšieho školstva ako zaznievajú dnes. Frázy a tvrdenia o tom, že skončila doba, kedy si remeselník vystačil s tým, čo sa naučil v mladosti; o potrebe celoživotného vzdelávania, ktorého je nedostatok; či o nesprávnych pasívnych metódach vzdelávania a o ústupe užitočnej praxe priamo v teréne.

„Který řemeselník vystačí s vědomostmi, jakých byl v dílně nějaké nabyl? Ktoré řemeslo vytrvá nyní 10, ktoré 20 let neproměněné?“ Antonín Majer, 1863.

Dnes sa hovorí o profesijnom vzdelávaní ako zvyšovaní ľudského kapitálu a najlepšej investícii do budúcnosti. V 80. rokoch 19. storočia to Josef Weselý vyjadril poetickejšie „To, čemu jsme se důkladně naučili, jest pro nás kapitálem nejbezpečnějším, jejž oheň neztráví, voda nepobere a vzduch neodnese! Takové práce pak platí se nejlíp, při kterých jest i duševní činnost súčastněna!“

V roku 1860 vydalo periodikum Posel z Prahy kritický list o úpadku rôznych remesiel, nedostatočnom vzdelaní nastupujúcej generácie remeselníkov a rodičoch, ktorí pre svojich potomkov preferovali úradnícku alebo kňazskú kariéru pred remeslom. Opakovane sa v tej dobe objavovali sťažnosti na „hon za štúdiom“, znevažovanie remesla v spoločnosti, odliv nadaných detí do humanitných stredných škôl a následne nárast tzv. Abiturienten-proletariatu – „učených žebráků“. Dnes tento problém nazývame prekvalifikácia.

Najlepšie tento fenomén ilustruje citát zo spomínaného listu: „U nás ale již slovo řemeslo v jakési jest nevažnosti, a jak často slyšíme říkati a hroziti otce synovi: Nebudeš-li se učit, dám tě na řemeslo. V těch slovech leží všechna příčina neskvělého stavu našich měst.“

(Viac dobových citátov a zaujímavosti nájdete vo veľmi podrobnej publikácii: Vzdělání - společnost – hospodářství: Utváření profesně vzdělávací infrastruktury v Předlitavsku od poloviny 19. stole od Petra Kadleca)

A nešlo len o sťažnosti odborníkov, novinárov a obyčajných ľudí. Sťažovali sa napríklad aj učitelia. V roku 1906 sa v Olomouci uskutočnil veľký zjazd moravského učiteľstva, ktorý odmietal „memorovaní a zapamatování si již hotových poznatků a vědomostí“ a požadoval školy „volné a činné“. Mnohí reformátori vtedy volali po nahradení zastaranej „pedagogiky učiteľa“ – prílišného verbálneho učenia spoza katedry novou „pedagogikou dieťaťa“, ktorá volala po vyššom podiele priamej a aktívnej činnosti žiakov, píše Karel Kostka v knihe Tomáš Baťa a baťovské školství.

Český pedagóg, riaditeľ a inšpektor Josef Úlehla sa v roku 1899 posťažoval:

„Chceme děti učiti ctnostem, ale nedáme jim jednati, nýbrž mluvíme k nim slova, chceme je učiti pracovitosti, ale nedáme jim pracovati, nýbrž mluvíme k nim slova, chceme, aby poznaly řád a zákony zevnějšího světa, ale nedovolíme jim zevnější svět pozorovati, aby se zanítily silou mladistvé duše pro krásno a dobro a zavřeme je do čtyř školních zdí a mluvíme k nim opět slova.“

Príčina bola a je rovnaká

Zmyslom tohto exkurzu do minulosti je poučiť sa z chýb. Vtedajšie školstvo bolo v kazajke úradníkov a politikov podobne ako to naše. Aj vtedy z ministerských kancelárií (re)formovali ako má vyzerať správne vzdelávanie. V 19. storočí im nebolo čo vyčítať. Ide o intuitívne kreacionistické zmýšľanie, podľa ktorého akýkoľvek spoločenský poriadok (social order) musí mať svojho tvorcu – ministra. Toto bolo obdobie dejín, kedy sa stále viac dostávali k slovu sociálni inžinieri, ktorí verili, že takíto ministri by mali riadiť celú spoločnosť, alebo aspoň minimálne ekonomiku.

V biologických vedách sme toto intuitívne zmýšľanie opustili a evolučné vysvetlenia vzniku organizmov odmietajú len podivíni. V spoločenských vedách to ide pomalšie. Poznatky o spontánnom poriadku, či emergentných javoch ako morálka, právo a ekonomika sa dostávajú do širšieho povedomia len pomaly. A to napriek dekádam tragických pokusov z centra riadiť všetko od výroby kečupov, cez tenisové loptičky až po kultúru.

V školstve sa to prejavuje filozofiou „jeden minister, jedno štátne curriculum, jeden cieľ a jeden systém hodnotenia.“ Výsledkom je monokultúra vo vzdelávaní, ktorá zabíja variabilitu a inovácie. Štát zvykne hľadať riešenie pre všetkých. A to časom nevyhovuje nikomu. Keď chcete niečo riadiť z ministerstva, musíte presne stanoviť mantinely a pravidlá. To sú základné princípy byrokratického manažmentu. Preto v minulom režime mala väčšina ľudí rovnaké obývačkové steny a jeden typ televízora. A preto dnes väčšina z 3 000 škôl na Slovensku vyzerajú jedna ako druhá.

Riešením nie je lepší plán z centra, ale decentralizovať rozhodovanie aj zodpovednosť. Znamená to zobrať vzdelávanie z rúk politikov a dať možnosť ukázať sa vzdelávacím inovátorom. Teda prejsť z kreacionizmu na evolucionizmus. Alebo ešte inak - preniesť vzdelávanie z verejného sektora do súkromného. Kde o úspechu či neúspechu nerozhodujú politické sľuby a volebné preferencie, ale spokojnosť zákazníkov (žiakov a ich rodičov).

Takýto decentralizovaný prístup má oproti centralizovanému viacero výhod.

Aby som to zhrnul. Naším cieľom by mala byť reforma školstva, ktorá nespočíva v presnom zadefinovaní správneho prístupu k vzdelávaniu. Ale vo vytvorení inštitucionálnych podmienok, ktoré umožnia vznik kvalitných riešení zdola. Nepotrebujeme správny výsledok, ale funkčný algoritmus, ktorý bude schopný generovať správne výsledky v rýchlo sa meniacom prostredí. V tomto zmysle sa historicky najlepšie osvedčil decentralizovaný prístup. Trh. Evolúcia.

Róbert Chovanculiak

Ak nechcete zmeškať žiadnu novinku zo sveta pokroku bez povolenia, môžete ma sledovať na sociálnych sieťach:

Facebook / Instagram / Twitter / LinkedIn

Zdieľajte tento newsletter na vašich sociálnych sieťach:

Share

Pozvite priateľov, nech sa zapíšu na odber:

Subscribe now

Demonštrujte vaše preferencie či už bitcoinami alebo štátnymi peniazmi:

PayPal: https://www.paypal.com/paypalme/robertchovanculiak
Bitcoin: bc1qmv2m3arx3hflee6zvddafzhwkfr78eqxmwkr3s
Môžeš ma pozvať na kávu alebo si kúpiť mesačnú permanentku cez novú platformu Buy Me Coffee.

Pokrok bez povolenia

Kreacionizmus v školstve od čias…