Altruizmus od nepamäti priťahuje pozornosť našich sŕdc. A minimálne od roku 1859 priťahuje aj pozornosť našich mozgov. To je rok, keď Darwin publikoval svoju knihu O pôvode druhov, v ktorej ukázal, že život na zemi je formovaný tlakom prirodzeného výberu. To znamená, že za každou adaptáciou by sme mali hľadať nejakú reprodukčnú výhodu. Lenže altruizmus je o pomáhaní druhým na úkor seba. Ako sa môže konanie dobra presadiť v boji o život?

Toto je výskumná otázka, ktorá ma neprestáva fascinovať. Ak to aj vám príde zaujímavá téma, nižšie nasleduje krátky rešerš vývoja výskumu. Ak vás nezaujímajú knihy a divoké teórie, preskočte túto časť a pod ňou nájdete ich aplikácie v koronačasoch.

Jedna otázka a veľa odpovedí

Akým mechanizmom evolúcia (nie len) u ľudí vytvorila psychologickú adaptáciu konať altruisticky? Dlhé dekády boli populárne dve odpovede:

Príbuzenský výber. Podľa jednej legendy, keď dostal v krčme biológ J. B. S. Haldane otázku, že kedy by skočil do rieky zachrániť človeka, tak odpovedal, že keby sa topili jeho dvaja bratia alebo aspoň osem bratrancov. Túto odpoveď spopularizoval neskôr Dawkins v knihe Sobecký gén, keď upriamil pozornosť výskumu v evolúcii od jednotlivcov smerom k jednotlivým génom. A vysvetlil, že činy, ktoré z pohľadu jednotlivca vyzerajú ako altruistické, môžu byť z pohľadu génu sebecké a evolučné ľahko vysvetliteľné – včela, ktorá sa obetuje pre úľ pomáha v skutočnosti svojmu génu, ktorý zdieľajú jej sestry.
Pri druhom populárnom vysvetlení nešlo o príbuznosť, ale hnacím motorom bola opakovanosť interakcií. Hovorí sa, že opakovanie je matka múdrosti, ale táto matka má minimálne dve deti. Okrem múdrosti aj altruizmus. Ak sa jednotlivci opakovane stretajú, tak môže byť výhodne pre nich si navzájom pomáhať a aplikovať recipročnú stratégiu, ktorá sa volá Tit for Tat niečo ako „aké požičaj, také vráť“. V prírode takto konajú dobro netopiere, ktoré sa delia o krv alebo ryby, ktoré si čistia zuby a pritom nie je medzi nimi príbuznosť. Toto vysvetlenie spopularizoval Robert Axelrod v jeho úžasnej knihe The Evolution of Cooperation alebo Původ cnosti od Matt Ridley.

Z prvej menovanej knihy je aj tento príbeh:

Sila opakovania vnáša spoluprácu aj do oblastí, kde by ju človek čakal najmenej. Napríklad na bojisko západného frontu prvej svetovej vojny, kde proti sebe stáli (či skôr sedeli) v zákopoch vojaci Dohody a Ústredných veľmocí. Práve zákopový charakter vojny vytvoril prostredie „opakovateľnosti“, ktoré viedlo k nečakaným výsledkom. Popísalo sa o nich množstvo kníh a zachytené sú aj vo filme Šťastné a veselé (2005). Film vykresľuje skutočnú udalosť, ktorá sa odohrala na Štedrý večer roku 1914 na nemecko-francúzskych hraniciach. Vojaci oboch strán vyšli bez zbraní zo zákopov, podali si ruky a zahrali si spolu futbal. V ich osobných denníkoch sa dokonca zachovali záznamy o tom, ako sa nemeckí vojaci prechádzali po fronte na dostrel nepriateľa, ale ten si ich nevšímal, alebo ako kričali ospravedlnenia, keď ich artiléria spustila neohlásené bombardovanie. Medzi vojakmi vznikla nečakaná symbióza v podobe hesla „ži a nechaj žiť“ (citované z PBP)

Vianočné prímerie rok 1914; Zdroj: wiki

Problémom týchto dvoch vysvetlení je, že aj keď boli veľmi populárne a mohli byť teoreticky zodpovedné za náš altruizmus, tak pravdepodobne neboli. Dnes už vieme viac o tom, ako vyzerali a ako fungovali skupiny lovcov a zberačov. Ukazuje sa, že v nich bola relatívne nízka miera príbuznosti a rovnako neboli naplnené podmienky pre fungovanie recipročnej stratégie do tej miery, aby stála „hardwarom“ dobra. Teória recipročnej stratégie nenaplnila svoje veľké očakávania ani vo zvieracej ríši.

Na začiatku 21. storočia prišli evolucionisti s (minimálne) dvoma novými hypotézami.

Prestali sa pozerať na problém čisto biologicky a začali skúmať koevolúciu medzi biologickou a kultúrnou evolúciou. Už v minulom newsletteri som spomínal knihy Josepha Henricha, v ktorých ukazuje akú silu dokáže mať kultúra na evolúciu človeka. Ale takýto prác je dnes už viacero. Napríklad vplyv široko rozšírených mémov „boha“ na spoluprácu ľudí rozoberá Ara Norenzayan v knihe Big Gods.
Okrem toho opustili úzky pohľad na evolúciu cez čisto prirodzený výber na úrovni jednotlivci a začali brať do úvahy aj vplyv skupinového výberu (group selection), ktorý bol v evolúcii dlhšiu dobu tabu. Sem môžeme zaradiť výborného evolučného vedca Davida Sloan Wilsona, ktorý v knihe Does Altruism Exist? popisuje, ako sebeckosť poráža altruizmus v rámci skupiny, ale ako altruistická skupina poráža sebeckú skupinu. A ako takýto skupinový výber môže to viesť až k zmene od skupiny organizmov k skupine ako organizmu (from groups of organisms to group as organism). Podobný dôraz na skupinový výber nájdete aj v knihe Martina Nowaka Supercooperators. Alebo môjho (jediného) obľúbeného marxistického autora Samuel Bowlesa - A Cooperative Species.

Toto nie sú všetky teórie vzniku altruizmu. Existuje ich oveľa viac. Väčšinou autor príde s nejakým faktorom, ktorý považuje za dôležitý pri evolúcii človeka a následne ukáže, ako môže tento faktor vysvetľovať altruizmus u ľudí. Pekný príklad je Geoffrey Miller a jeho kniha Mating Mind, v ktorej ukazuje dôležitosť pohlavného výberu (sex selection) pri formovaní našich mozgov. V jeho ponímaní hrá altruizmus úlohu signalizácie kvalitného mozgu pre partnera, aby ten dal súhlas k reprodukcii.

Facebook Expands 'Community Help' Hub for People in Quarantine

Občianska spoločnosť na steroidoch

Transakčné náklady sú odpoveďou na mnoho otázok. A nie iba tých ekonomických. Koľko ľudí vám zagratuluje k narodeninám? Záleží na transakčných nákladoch. Ako dostupná je informácia o dátume vášho narodenia? Koľko ľudí sa k nej dostane? Ako jednoduché je vás kontaktovať? Máločo znížilo transakčné náklady na gratulovanie k narodeninám ako Facebook. Vďaka nemu máme dlhočizné zástupy gratulantov.

A teraz sa Facebook pokúša spraviť niečo podobné aj pre občiansku spoločnosť. Teda začal už oveľa skôr. V roku 2017 spustil funkciu „Komunitnej pomoci“ pre oblasti, ktoré zasiahla nejaká katastrofa - záplavy, hurikán, teroristický útok. V rámci nej mohli ľudia požiadať o pomoc, alebo ju ponúknuť. Zdieľať základné potraviny, pitnú vodu, rýchly transport, dočasný úkryt alebo pomoc pri odstraňovaní trosiek. Momentálne v čase koronakrízy spustil Komunitnú pomoc globálne. Facebook túto funkciu nevymyslel na zelenej lúke. Len dal formu a uľahčil to, čo si všimol, že ľudia robili cez sociálnu sieť už predtým. Bolo to ako pridať informáciu o narodeninách a možnosť zagratulovať na základnú lištu. Len výsledkom nebola plná nástenka prianí ale občianska spoločnosť na steroidoch.

Páv Vták Pávie Perá - Fotografia zdarma na Pixabay

Vďaka internetu sme k sebe lepší. Ukážte aj vy svoj páví chvost.

Väčšina ľudí považuje pomáhanie za dobré. A ľudia zvyknú robiť to, čo ostatní považujú za dobré. Predovšetkým, keď sa títo ostatní pozerajú. Tak sme boli geneticky naprogramovaní a do toho nás tlačí kultúra, ktorú zdieľame. Spoločenskí vedci a evoluční biológovia to zvyknú nazývať signalizovanie. Ľudia signalizovali svoje dobré srdcia vždy, ale vďaka internetu to nebolo nikdy ľahšie a rozšírenejšie. Nehovoriac o čase karantény, keď ľudia sedia doma a jediný páví chvost, ktorým sa môžu pochváliť, je ten digitálny.

Sociálne siete ako Instagram, Facebook alebo TikTok sa postupne menia na crowdfundingové platformy. TikTok, sociálna sieť krátkych videí, ktorá nedávno oslávila 2 miliardy používateľov, zaviedla novú interaktívnu funkciu „Donation Stickers“. Tá umožňuje tvorcom a jeho sledovateľnom jednoducho podporiť vybranú charitu alebo projekt, priamo vo videu, bez toho, aby museli opustiť appku. Tiktok navyše zo svojho vrecka zdvojnásobí všetky príspevky poslané do konca mája.

Podobnú funkciu deň po TikToku spustil aj Instagram. Z jej prevedenia je cítiť ťah na signalizačnú bránku. Všetci tí, ktorí prispeli budú zobrazení vo verejných zoznamoch. Plus obdržia možnosť používať exkluzívny odznak s nápisom „Prispel som!“, ktorý môžu následne umiestniť vo svojich storkach. Tieto storky s pávími chvostami sa skombinujú so storkami ostatných, ktorí prispeli a zobrazia sa hneď na prvom mieste v lište followerom. Všetci uvidia vaše dobré srdce!

Jedinečný spôsob crowdfundingu vymyslel futbalový klub Borussia. Za 20 dolárov ponúkol fanušíkom možnosť mať vyvesenú svoju podobizeň na štadióne. Podľa klubu túto možnosť využilo už viac ako 12 tisíc fanúšikov.

Richfunding

Crowdfunding je, keď prispeje veľa ľudí po troche. Funguje to ale aj naopak. Keď pomôže málo ľudí po veľa. A to sa deje aj teraz v koronakríze. Najviac sa zatiaľ plesol po vrecku zakladateľ platformy Twitter s darom 1 000 miliónov dolárov. Nasleduje ho Google s 907 mil. USD; ByteDance (čínsky Instagram/Youtube) s 426 mil. USD; Gates Foundation s 305 mil. USD; MasterCard s 275 mil. USD; Tencent 173 mil. USD; Alibaba 144 mil. USD; Facebook 100 mil. USD a Netflix 100 mil. USD.

Nemusíme si robiť ilúzie o ich vedomých alebo nevedomých zámeroch. Nech už je cieľom pomáhania lepšie PR, reklama alebo vyšší sociálny status a pohľady „kolegov“ na večierku, my ostatní sa z toho môžeme len a len tešiť. Pomohli hneď dvakrát. Najskôr, keď zarobili a teraz, keď míňajú zarobené.

Ich pomoc má niekoľko výhod oproti tej štátnej. Na rozdiel od politikov sa nemusia pri pomoci obzerať po voličoch. Preto ju môžu smerovať tam, kde je to potrebné a nie tam, kde je najviac voličských hlasov. Slovensko je ukážkový príklad tohto princípu „sociálnej politiky“. Taktiež pomoc bohatých nemusí pretekať cez byrokratické potrubia, kde sa z princípu niečo postráca. Jednoducho bohatí dávajú zo svojho, zatiaľ čo politici z cudzieho vrecka.

7 vakcín, 7 fabrík

Bill Gates ide postaviť fabriky na výrobu vakcín proti koronavírusu. A rovno sedem. Aj keď vie, že nakoniec sa bude vyrábať v jednej, možno v dvoch. Nevie totižto teraz povedať, ktorá skupina vedcov uspeje vo vývoji vakcíny a každá z nich potrebuje jedinečné vybavenie. Tento „špás“ ho bude stáť miliardy dolárov, ale odmieta postupovať sériovo v štýle „počkáme, kto uspeje a potom mu postavíme fabriku“. Stalo by nás to príliš veľa toho najdôležitejšieho – času. Odhaduje, že tento paralelný postup ušetrí mesiace. To, že sa Bill Gates angažuje v boji proti koronavírusu nie je náhoda. Už v roku 2015 mal prednášku TEDtalk, v ktorej varoval, že nie sme pripravení na prípadnú pandémiu a vyzýval na prijímanie opatrení.

Toto sú investície a strategické rozhodnutia, ktoré by ste podľa učebníc verejnej ekonómie mali očakávať od rozvážnych politikov a úradníkov. Ale vidíme, čo nám (poslednú dobu) generuje volebný cyklus. Keď bude niekto nabudúce vymenúvať náklady nerovnosti bohatstva vo svete, pripomeňte mu túto epizódu. Znárodniť a rozdať veľký majetok akcieschopných ľudí, ktorí zvyknú myslieť aj dva kroky dopredu, môže mať veľké nezamýšľané dôsledky.

R.I.P. Williamson

Pred pár dňami umrel ekonóm Oliver Williamson. Držiteľ Nobelovej ceny z roku 2009. Patrí k tým velikánom posledných dekád, ktorí naspäť do ekonómie vniesli človeka z mäsa a kosti (namiesto dokonalého homo-economicus) a dôraz na inštitúcie, pravidlá a kontrakty (namiesto od reality odtrhnutých modelov). Ale nebol to len teoretik, jeho práce mali reálny dopad na verejnú politiku. Ukázal napríklad byrokratom z monopolných úradov, že vertikálna integrácia nie je „škaredé slovo“, ale naopak niečo prirodzené a žiaduce.

Ak ste dostali chuť prečítať si jeden paper od Williamsona, odporúčam The Economics of Governance (2005), čo je výborne zhrnutie jeho pohľadu na ekonómiu. Poslednú vetu z papera citujem aj v knihe PBP: „Ekonómia práva a poriadku je nedokončený projekt, ktorého čas práve nadišiel.“

Róbert Chovanculiak

Ak ste dostali po prečítaní tohto newslettera chuť na ďalší, môžete sa zapísať tu. Ak ste dostali chuť na altruistický čin, môžete ho demonštrovať v krypte tu alebo v štátnych peniazoch tu.

Ďakujem

Pokrok bez povolenia

Dobrí ľudia v zlých časoch #5