Starý návod Adama Smitha ako správne učiť: UPO #110

Úžas, prekvapenie a obdiv.

Predtým, než Adam Smith napísal svoje svetoznáme diela Bohatstvo národov a Teória mravných citov, zamýšľal sa nad tým, čo poháňa filozofov pri ich bádaniach. V jednej zo svojich nepublikovaných esejí napísal:

Úžas, prekvapenie a obdiv sú slová, ktoré sa v našom jazyku často zamieňajú a označujú emócie, ktoré sú síce príbuzné, ale v niektorých ohľadoch aj iné a navzájom sa líšia. To, čo je nové a výnimočné, vzbudzuje pocit, ktorý sa správne nazýva úžas; to, čo je neočakávané, je prekvapenie; a to, čo je veľkolepé alebo krásne, je obdiv.

Smith ako príklady javov, pri ktorých ľudia zažívajú úžas, prekvapenie a obdiv (wonder, surprise, appreciation) uviedol hlavne tie prírodné ako prelet kométy, zatmenie slnka, krásne planiny alebo veľkolepé hory. Tieto tri emócie sa však výborne hodia nie len pre filozofov, ale aj pre žiakov, a to pri skúmaní nielen prírodných, ale aj ekonomických javov. A nie len hodia - som presvedčený, že by mali tvoriť základ výučby ekonómie ako takej.

Prečo? V skratke: úžas pomôže u žiakov vyvolať zvedavosť, prekvapenie im vyryje hlbšiu brázdu do dlhodobej pamäte a obdiv zvýši pravdepodobnosť, že vedomosti aj naozaj využijú v živote.

Úžas

Ekonómia často rieši témy, ktoré sú každodennou súčasťou našich životov. Preto je prvou úlohou učiteľa prebudiť žiakov z letargie. Všetci neustále prichádzame do kontaktu napríklad s cenami, súčasným blahobytom a spoluprácou, a tak sa nám zdá, že im intuitívne rozumieme. Cenovky v obchodoch stanovuje predajca podľa nákladov, životná úroveň prirodzene rastie a spolupráca funguje, ak majú ľudia dobré úmysly. Nemôže nás na nich nič prekvapiť. A to je problém, ak chceme získať pozornosť žiakov.

Preto by malo byť prvou úlohou učiteľa-ekonóma vyvolať v žiakoch úžas. Zoberme si ceny. Ich pôvod nie je taký jednoznačný, ako sa na prvý pohľad zdá. Napriek tomu, že predajca je ten, kto nalepí cenovku na tovar, on nie je ten, kto určuje jej výšku. Ceny nevznikajú v jeho hlave. V skutočnosti sú ceny emergentný jav, na trhu vznikajú zo spontánnej súhry miliónov ľudí. Ceny doslova organicky vyrastajú z podhubia ekonomických podmienok.

Stačí sa žiakov spýtať na ich skúsenosti, keď niečo predávali na Bazoši. Áno, kolónku s cenou síce vypísali oni, ale nemohli si slobodne zvoliť jej výšku. Museli brať do úvahy prítomnosť ostatných predajcov (ponuku) a ochotu zákaznikov platiť (dopyt). Takto sú ceny výsledkom nezávislého rozhodnutia veľkého množstva ľudí o kúpe, predaji alebo zdržania sa. Vznikajú ako výsledok ľudského konania, ale nie sú výsledkom ľudského zámeru. Nikto ich vedome nestanovuje. To je niečo hodné úžasu.

A takýto úžas je možné vyvolať prakticky pri všetkých dôležitých témach v ekonómii. Napríklad pri otázke ekonomického rastu. Tu je úlohou učiteľa hneď v úvode žiakom vysvetliť, že historické filmy a seriály nám neukazujú realitu bežného života v staroveku a stredoveku. Mal by im čím najrealistickejšie vylíčiť, v akých ťažkých, chudobných a krutých podmienkach žili naši predkovia tisíce rokov až do 19. storočia. Do príchodu priemyselnej revolúcie. Cieľom musí byť vyvolať úžas nad naším dnešným každodenným blahobytom. Úžas nad tým, že majú každý deň plné brucho, nohy v teple a hlavu v bezpečí.

Vedeli ste, že ľudia ešte v 17. storočí pálili staré domy, aby sa ľahšie dostali ku klincom a mohli ich znova použiť? Klinec bol vzácna komodita. Alebo že priemerný človek si v tomto období mohol dovoliť kúpiť kus oblečenia len párkrát za život a po smrti príbuzného sa kabát dedil ako cennosť? Preto počas morových epidémií museli úrady zabezpečiť pálenie oblečenia mŕtvých, lebo inak by si ho príbuzní nechali, čo prispievalo k šíreniu epidémie.

To, že dnes vypadnutý klinec z ruky tesára mu nestojí za to, aby sa preň zohol a oblečenia je toľko, že oň nemajú záujem ani charity starajúce sa o bezdomovcov, je niečo hodné úžasu.

Prvou úlohou ekonómie je tak vyvolať úžas nad bežnými aspektami života, ktoré žiaci považujú za samozrejmosť. Ukázať rybám, že plávajú vo vode a vysvetliť, prečo je voda niečo hodné úžasu. Od úžasu je potom už len krok ku zvedavosti a lepšej pozornosti žiakov. Pričom pozornosť je hlavná mena, ktorou sa platí pri vzdelaní – paying attention. Pozornejší žiaci sa ľahšie a častejšie zapájajú do vyučovania. A to je presne moment, keď sa ľudia učia – pri aktívnom zapojení, nie len pri pasívnom prijímaní.

Dnes sa v pedagogike celé vetvy výskumu venujú otázke ako úžas a zvedavosť vplývajú na efektívnosť učenia sa žiakov a hľadajú spôsoby, ako do škôl zaviesť na úžase založené vzdelávanie. Taktiež neurovedecký výskum pomocou funkčnej magnetickej rezonancie (fMRI) ukazuje, že zvedavosť aktivuje odmeňovacie okruhy v mozgu, a môže tak podľa autorov fungovať ako „iskra“, ktorá rozsvieti túžbu učiť sa a stimuluje lepšie zapamätanie si.

Prekvapenie

Keď žiaci prestanú brať preberané učivo ako samozrejmosť a v úžase nám venujú pozornosť, prichádza čas na prekvapenie. Prekvapenie je emocionálna reakcia na neočakávanú informáciu – na niečo, čo nezodpovedá očakávaniam. Ekonómia je na to ako stvorená, keďže je plná prekvapivých a kontra-intuitívnych zistení.

Vezmime si vyššie spomínaný nárast blahobytu, ktorý ekonómovia zvyknú popisovať pomocou percentuálneho rastu HDP. Žiaci už určite v správach počuli o tom, že ekonomika rastie – 3,5 %, 5 %, 6,5 %. Podobné čísla, žiadny veľký rozdiel, no nie? Omyl. Tých pár percent rozhoduje, či budeme žiť ako v Srbsku, alebo ako v Nemecku. To je sila exponenciálneho rastu.

Slovensko rástlo od roku 1995 do roku 2023 priemerným ročným tempom 5 %. Not great, not terrible. Keby sme však pridali 1,5 percentuálneho bodu, dnes by sme mali HDP na obyvateľa ako Nemecko – takmer trojnásobné mzdy a dôchodky. Ak by sme rástli o 1,5 bodu pomalšie, sme na úrovni Srbska – polovičné platy. Toto musí prekvapiť aj toho najotrlejšieho žiaka v triede.

A takýchto prekvapení je v ekonómii neúrekom. Pozrime sa napríklad na spomínané ceny. Tie nám umožňujú, aby sa ľudia na celej planéte neustále dohadovali o tom, kto a ako využije aké vzácne zdroje. A to bez toho, aby sa museli stretnúť, poznať sa, alebo si vôbec boli vedomí toho, že sa dohadujú!

Keď napríklad zdražie železná ruda, jej cena vyšle do celej ekonomiky signál v podobe správy: „pozor, z nejakého dôvodu je ma nedostatok, použite ma len tam, kde naozaj treba, alebo hľadajte za mňa náhrady“. Takto fungujú ceny ako neurónové prepojenia všetkých ľudí využívajúcich železnú rudu po celom svete a umožňujú im koordináciu ich činností. A to bez toho, aby si museli byť vedomí, že sú súčasťou celosvetového orchestra, ktorý diriguje cenový mechanizmus. Oni len uvidia vyššiu cenu a tomu prispôsobia svoje plány.

Takto sú v celej ekonomike cenami koordinované všetky činnosti, pričom ale neexistuje žiadny koordinátor. Neexistuje žiadny vedúci, ktorý by povedal, kto bude robiť čo a s akými zdrojmi. To je proti všetkej našej intuícii. V našom bežnom svete sa jednotlivé kúsky puzzle nezvyknú poskladať samé od seba. Ekonomika s miliónmi individuálne a nezávisle konajúcimi jednotlivcami sa však nakoniec sama poskladá. To je 8. div sveta, ktorý musí prekvapiť každého žiaka na hodine ekonómie.

A takéto prekvapenia sú výborný učiteľ. Zanechávajú v našej pamäti hlbokú emocionálnu stopu. Neurovedecké štúdie ukazujú, že prekvapenia spúšťajú nervovú aktiváciu, najmä v prefrontálnej kôre, čo vedie k posilneniu nervových prepojení, čím dochádza k lepšej konsolidácii nových informácií. S podobnými závermi prišli aj viaceré štúdie realizované na malých deťoch, ktoré sa učili najlepšie, keď boli prekonané ich očakávania.

Podľa jednej z hypotéz v kognitívnych vedách vysvetľuje tento pozitívny vplyv prekvapenia na pamäť dokonca aj rozšírenosť náboženstiev po celom svete. Ich kontraintuitívny obsah v podobe nadprirodzených prvkov porušuje naše prirodzené porozumenie svetu a to ho robí výnimočnejším, a tak aj ľahšie zapamätateľným oproti bežnému obsahu každodenného sveta.

Takto sú náboženstvá evolučne adaptované na vrodené štruktúry našej mysle. A my by sme si mali od nich zobrať príklad aj pri vyučovaní ekonómie.

Obdiv

Po tom, ako prvotný úžas prinesie zvedavosť a pozornosť a následne prekvapivé vysvetlenie pomôže zanechať hlbšie otlačky v pamäti žiakov, prichádza na záver fáza obdivu. To je fáza, počas ktorej by mali žiaci zažiť pocity vďačnosti a rešpektu, ktoré im pomôžu k tomu, aby sa nové poznatky stali dlhodobou súčasťou ich osobnosti. Aby sa im zmenil pohľad na svet. To by koniec koncov malo byť ultimátnym cieľom vzdelávania – nie dostať dobré známky a zložiť záverečné skúšky, ale vybudovať si nový postoj k svetu.

Ak je ekonomické vzdelanie úspešné, žiaci by mali pocítiť obdiv k rôznym aspektom fungovania spoločnosti, ktoré dovtedy považovali za arbitrárne, zbytočné alebo možno až negatívne.

Napríklad absolventi ekonomického vzdelania by mali cítiť obdiv k fungovaniu cenového mechanizmu, ktorého výsledok sa im nemusí páčiť (vysoké ceny respirátorov počas pandémie, nízke ceny ich práce na brigáde), ale musia rozumieť ich úlohe a dôležitosti v spoločnosti. Konkrétne ceny nemajú len redistribučnú úlohu (vysokými cenami získajú predajcovia na úkor spotrebiteľov) ale hlavne motivačnú úlohu (drahé respirátory prilákajú nových producentov a s nimi vzrastie aj ponuka) a alokačnú úlohu (vzácne zdroje sa dostanú k tým, ktorí ich najviac potrebujú).

Podobne by mali pocítiť obdiv aj k ekonomickému rastu, ktorý je výsledkom celosvetovej deľby práce a rastu produktivity práce. To, že sú klince dnes také lacné a dostupné, je dané tým, že zatiaľ čo v 17. storočí trvalo jednému dobrému kováčovi vyrobiť jeden klinec jednu minútu, dnes ich pracovník vo fabrike vyrobí za minútu 3 500. Podobný nárast produktivity nastal aj v textilnej výrobe. Deľba práce v tomto odvetví pokročila do tej miery, že každá tretia ponožka obutá na nohu v celom svete je vyrobená v jednom čínskom meste menom Datang.

Cieľom výučby ekonómie by tak malo byť u žiakov vzbudiť obdiv a vďačnosť za existenciu a fungovanie cenového mechanizmu, deľby práce a medzinárodného obchodu. O čo viac budú ľudia vďační za tieto piliere našej civilizácie, o to viac budú obrnení voči populistickým politikom.

Ekonómka Deirdre McCloskey dokonca tvrdí, že kultúrny posun vo vnímaní dôležitosti podnikateľov, zisku a trhových mechanizmov, je tým kľúčovým faktorom, ktorý pomohol naštartovať priemyselnú revolúciu. Až keď ľudia začali prejavovať rešpekt, vďačnosť a obdiv voči „buržoáznym cnostiam“, mohol sa začať proces veľkého zbohatnutia ľudského druhu.

Podporovateľom tohto newslettra posielam aj krátku case study, ako je možné aplikovať UPO na konkrétnu tému v ekonomickej výučbe.

Case study: spolupráca lovcov a zberačov v globálnej dedine

„Pro svět je zajisté lepší, když lidé jednají správně ze špatných motivů, než když činí zlo s těmi nejlepšími záměry.“ James Frazer, škótsky antropológ

Róbert Chovanculiak, INESS

Podporiť newsletter cez LN môžete tu:

Pre plný zážitok z tohto newslettera sa pridajte k podporovateľom. Podporíte tým moju prácu a získate prístup do súkromnej skupiny. Ďakujem.