Školstvo ako nástroj ministerstva obrany a vnútra: Prusko bolo Fínsko 18. storočia (2/2)

20. storočie – školstvo ako zbraň hromadného ničenia; záver.

Čítate newsletter Pokrok bez povolenia. Pôvodne bol o tom, ako internet konkuruje politikom. Teraz je o tom, ako rozmraziť evolúciu vo vzdelávaní. Pridajte sa k 2900 odberateľom, staňte sa podporovateľom, alebo newsletter zdieľajte vo svojich kruhoch. Ďakujem.

Zhrnutie prvej časti: Školstvo vzniklo ako nástroj ministerstva obrany a vnútra. Išlo v prvom rade o investíciu štátu do obrany voči vonkajším a vnútorným nepriateľom.

Prusko bolo Fínsko 18. storočia

Prusko bol prvý štát na svete, ktorý zaviedol povinnú školskú dochádzku. Ako motivácia pre tento krok sa v populárnych textoch často uvádza vojenská potreba štátu. Túto interpretáciu podporuje aj skutočnosť, že reformu zaviedol panovník Fridrich Veľký v roku 1763, čo je rok, kedy skončila veľká Sedemročná vojna.  V nej nebolo Prusko schopné naplniť svoje vojenské ciele a preto prišli s reformou školstva po vzore pruskej kadetky (dôstojnícka škola), aby vychovali budúcich oddaných vojakov.

Problém s touto interpretáciou je, že v skutočnosti začal Fridrich Veľký práce na reforme už v roku 1754, teda dva roky pred vojnou. A kvôli jej vypuknutiu musel dokončenie reformy odložiť. Historik James Van Horn Melton v knihe o pruskom školstve popisuje, že za reformou školstva boli skôr vnútorné pnutia. Počas 40. a 50. rokov 18. storočia prebehli v Prusku vzbury poddaných roľníkov, ktorí boli nespokojní s nárastom pracovných dní. Panovník na toto zareagoval dvoma spôsobmi. V krátkom období nespokojnosť utlmil agrárnou reformou. A v dlhodobom horizonte chcel skrotiť roľníkov investovaním do ich lojality a poslušnosti práve cez reformu školstva.

Silný vplyv na obsah tejto reformy mal pedagóg a inovátor vo vzdelávaní menom Johann Ignaz Felbiger. Ten tvrdil, že žiaci „musia byť presvedčení, že je užitočné a správne riadiť sa želaniami učiteľa. Iba tak sa naučia poslúchať aj v situáciách, keď donucovanie absentuje. Takto učiteľ splní svoju najdôležitejšiu úlohu: jeho žiaci budú dodržiavať svoje povinnosti nielen v škole, ale po celý život.“

Prusky zákon z roku 1763 mal podľa Felbigera cieľ kultivovať morálku detí a štátne kurikulum sa zameriavalo na vyučovanie náboženstva, čítania, písania a “lojality, poslušnosti a oddanosti kráľovi" a že "vzdorovať autorite znamená vzbúriť sa proti božskému poriadku.” Čo bude potrestané “nekonečným zatratením.”

Vtedajší reformátori tak explicitne uvádzali, že zámerom vzdelávania nie je zlepšiť situáciu roľníkov, ale presvedčiť ich, aby s ňou boli spokojní. Sám Fridrich Veľký bol presvedčený, že: “neposkytujeme jednotlivcovi ani spoločnosti žiadnu výhodu, keď ho vychovávame nad rámec jeho spoločenskej triedy a povolania.“ Karl Zedlitz, ktorého si Fridrich Veľký vybral ako ministra školstva tvrdil, že “treba naučiť roľníkov, čo potrebujú vedieť, ale tak, aby z vidieka neutekali, ale spokojne tam zostali.”

Pre nás na Slovensku je dôležitá informácia, že Felbigera si pozvala na pomoc pri reformovaní školstva aj Mária Terézia. Felbiger dokonca zomrel v Bratislave (písali o ňom v Historickej revue z roku 1995, ak tento text náhodou nájdete doma, budem vám vďačný za jeho odfotenie). Nie je preto náhoda, že mnohé prvky z pruského školstva sa nájdu aj v našich podmienkach. A nie sme v tom sami. V skutočnosti bolo Prusko v 18. a 19. storočí vzdelávacia superstar, akési dnešné Fínsko. Zlietali sa tam školskí reformátori z celého sveta, aby sa naučili ako čo najlepšie indoktrinovať masy k poslušnosti.

Pruský kráľ Fridrich Viliam I. na školskej skúške počas jednej zo svojich inšpekčných návštev.

Zdroj

Takto sa dostala architektúra pruského školstva do vzdelávacieho systému napríklad v USA, kam ju priniesol známy Horace Mann, do Južnej Ameriky a Argentíny Domingo Sarmiento a do Čile Miguel Amunátegui. Po Európe ju pomáhal šíriť napríklad Victor Cousin z Francúzska a do Japonska priniesli pruské školstvo úradníci počas éry Meidži. Do Bohémie importoval tieto myšlienky vládca Karol Egon I. z Fürstenbergu, ktorý bol presvedčený, že budúca stabilita spoločnosti je závislá od vzdelania roľníkov: „Pokiaľ nie je morálny charakter roľníka napravený, bude pretrvávať jeho neochota a odpor voči pánovi... Ak sa však zlepší jeho charakter... táto výchova utlmí jeho nespokojnosť a potlačí nebezpečné impulzy, ktoré sa rodia v dôsledku neustáleho zlého zaobchádzania.“

20. storočie – školstvo ako zbraň hromadného ničenia

Prvá polovica 20. storočia bola poznačená svetovými vojnovými konfliktmi a so vznikom a rozširovaním totalitných režimov v podobe nacistického Nemecka, fašistického Talianska a socialistického Sovietskeho zväzu. Jednou z prvých vecí, čo tieto totalitné režimy spravili, keď sa dostali k moci, bolo obsadenie ministerstva školstva a jeho využitie pre svoju propagandu.

V roku 1935 Hitler v jednom svojom príhovore povedal „Len ten, kto vlastní mládež, získava budúcnosť.“ A podľa toho sa aj správal. Keď plne ovládol štát, tak v Nemecku zakázal domáce vzdelávanie a v školskej legislatíve uzákonil, že „V Nemeckej ríši je povinné vzdelávanie. To zabezpečuje výchovu a vzdelávanie nemeckej mládeže v duchu národného socializmu. Vzťahuje sa na všetky deti a mládež nemeckej národnosti... Povinná školská dochádzka sa musí plniť navštevovaním nemeckej školy. O výnimkách rozhoduje školský inšpektorát.“ Zákon podpísali Hitler a Göring. A odvtedy až dodnes je v Nemecku zakázané domáce vzdelávanie.

Podobne nacisti pristúpili k učiteľskému zboru. Ten okamžite očistili o všetkých, ktorí nesúhlasili s ich ideológiou a založili Národnosocialistický zväz učiteľov. Do roku 1936 už bolo jeho členmi 97 % učiteľov. Paralelne s tým sa prepisovali učebnice a štátne kurikulá, zaviedol sa nový predmet „Rasová náuka“ a prakticky do všetkých predmetov integrovali nacistickú ideológiu. Napríklad v učebnici matematiky pre základné školy sa nachádzal nasledujúci príklad:

"Židia sú v Nemecku cudzinci - v roku 1933 žilo v Nemeckej ríši 66 060 000 obyvateľov, z toho 499 682 Židov. Aké je percento cudzincov?"

Podpisaný zákon, ktorý zakázal domáce vzdelávanie v nacistickom Nemecku.

Zdroj

Reforma školstva bola medzi prvými aj v prípade prvého Slovenského štátu. Podrobne túto reformu opisuje dobová kniha „Päť rokov Slovenského školstva 1939-1943“ (1944). V nej je popísané, že Československé školstvo malo pôvodne znaky „liberalistického nazerania“, s čím bolo potrebné zatočiť. Najsmutnejšou dvojstránkou tejto knihy je rozpočtovanie výdavkov ministerstva školstva. Zatiaľ čo celkové výdavky medzi rokmi 1939 a 1943 vzrástli o 60 %, výdavky na vzdelávanie židovskej komunity poklesli o 80 %.

Podobne ako Hitler sa k školstvu postavil aj jeho kolega Stalin. Najlepšie je to vidieť cez prizmu vývoja vzdelávania na Ukrajine. Keď tam prebiehali čistky a veľký hladomor, počas ktorých Stalinský režim zabil 3-7 miliónov ľudí, tak v rovnakom čase sa zdvojnásobil počet detí, ktoré navštevovali školy. Stalin si tak viac vážil indoktrináciu detí, než nakŕmenie ľudí.

V rovnakom čase prebehol aj boj o spisovný ukrajinský jazyk. V roku 1928 vydal Mykola Skrypnyk s ďalšími autormi kodifikovaný pravopis ukrajinského jazyka, ktorý sa viac približoval k poľskému a českému jazyku. To sa znepáčilo Moskve, označila tieto snahy za „buržoázny nacionalizmus“ a vyriešila tento problém tradične, rusky. Autorov poslali do gulagov alebo zavraždili a v roku 1933 vydali nový pravopis, ktorý sa podobal na ruštinu. Podľa neho sa nasledujúcich 60 rokov museli učiť všetky ukrajinské deti.

Záver

Rozsiahly výskum ukazuje, že historicky hlavná hnacia sila za vznikom, expanziou a predovšetkým za dizajnom verejného školstva nebola snaha o zlepšenie zručností detí, posilnenie ich samostatnosti, sociálnej mobility, alebo nebodaj kreativity a kritického myslenia. Architekti školstva riešili úplne iný typ problému a podľa toho vyzeralo aj ich riešenie. Riešili ako skrotiť masy, prevychovať ich, indoktrinovať, spraviť lojálnymi a poslušnými k štátu a jeho inštitúciám a to v boji proti vonkajším a vnútorným nepriateľom.

Podľa toho bola nadizajnovaná aj podoba samotného verejného školstva. Najlepšie ju popísala ekonómka Agustina S. Paglayan skúmajúca históriu školstva:

„Hoci elity verili, že určité druhy vzdelávania môžu viesť masy k vyšším ašpiráciám, ktoré ohrozujú zavedený poriadok, verili tiež, že môžu navrhnúť inštitúcie základného vzdelávania tak, aby vzniku týchto ašpirácií zabránili...  Aby sa zabránilo  tomu, že vzdelávanie posilní a zlepší postavenie más, centrálne vlády prijali komplexné vzdelávacie zákony a nariadenia, ktoré napríklad zaviedli národné učebné osnovy s cieľom kontrolovať obsah vzdelávania, určili, aké učebnice sa majú používať, udelili štátu rozsiahle právomoci v oblasti vzdelávania učiteľov, zaviedli postupy na posudzovanie morálnej spôsobilosti začínajúcich učiteľov pracovať ako zástupcovia štátu a vytvorili centralizovaný systém školskej inšpekcie ... Tieto rôzne formy centralizovaných zásahov do vzdelávania sa snažili zabezpečiť, aby bez ohľadu na to, kto riadil každodennú prevádzku škôl (či už štát, miestne samosprávy, alebo cirkev), základné vzdelávanie slúžilo cieľom štátu na udržanie moci a podporu poriadku.“

Mnohé aspekty verejného školstva, ktoré dnes považujeme za spôsoby na zabezpečenie kvality tak pôvodne vznikali ako zábezpeka, že vzdelanie neposilní, ale udrží masy v poddanom postavení. Boli to nástroje boja proti kvalitnému vzdelaniu. Ak za kvalitné vzdelávanie berieme snahu vychovať samostatných, zodpovedných a kriticky mysliacich ľudí.

Dnes má samozrejme školstvo u nás (aj) iné ciele, než keď vznikalo (aj keď demokratizácia priniesla len mierne zníženie politizácie obsahu vzdelávania). Otázka je, do akej miery sú vyššie popísané spôsoby regulácie školstva v dnešnej dobe využívané na správne účely. Teda či skutočne slúžia ako nástroje zabezpečenia toho „kvalitného vzdelania“. Vzhľadom na silnú konzervatívnosť a zotrvačnosť v školstve je táto otázka o to dôležitejšia.

Róbert Chovanculiak, INESS

Podporiť newsletter cez LN môžete tu:

Alebo obdarovať niekoho predplatným môžete tu:

Pre plný zážitok z tohto newslettera sa pridajte k podporovateľom. Podporíte tým moju prácu a získate prístup do súkromnej skupiny. Ďakujem.

Ak nechcete zmeškať žiadnu novinku zo sveta pokroku bez povolenia, môžete ma sledovať na sociálnych sieťach:

Facebook / Instagram / Twitter / LinkedIn