Čitateľský občasník #1: Detská práca

Toto je experiment. Podporovateľov nechám nahliadnuť do mojich neštruktúrovaných poznámok z kníh. Čítanie pre mňa nie je voľnočasová prechádzka, ale lov s jasne definovaným cieľom. Ten ovplyvňuje, čo si v knihe všímam. Už sa mi neraz stalo, že keď som tú istú knihu čítal opakovane s časovým odstupom a našiel som v nej úplne nové poznatky. Čítali ju tie isté oči, no mal som nasadené iné okuliare – inak zameranú pozornosť.

Názov knihy: Anthropological Perspectives on Children as Helpers, Workers, Artisans, and Laborers

Autor: David F. Lancy

Cieľ lovu: ako dospelí ľudia v rôznych kultúrach motivujú deti k častej a náročnej práci.

Malé deti do 6 rokov milujú malé pomocné práce

V etnografických záznamoch je dostatočne zdokumentovaná potreba veľmi malých detí byť užitočné. Medzi obyvateľmi dediny Mayo (Mexiko) si malé dievčatá vyberajú úlohy zo zoznamu prác svojich matiek, ktoré sú v rámci ich schopností, napríklad priniesť vodu z potoka: „malé dievčatá prosia, aby mohli vykonávať nové úlohy“ (Erasmus 1955, s. 331). Počas sezóny zberu ryže sa zapájajú celé rodiny (Taira). „Dokonca aj malé dieťa... stojí smutne, kým mu dospelý so smiechom podá malý zväzok ryžových snopov, aby ich odnieslo do mláťačky“ (Maretzki a Maretzki 1963, s. 510). „Deti z Mixtecu [Mexiko] sú šťastné, keď vykonávajú ‚malé úlohy‘ pre dospelých“ (Romney a Romney 1963, s. 573).

O malých chlapcoch z Talensi (Ghana) sa hovorí, že majú „vášnivú túžbu chovať sliepku“ (Fortes 1938/1970, s. 20). „Túžba detí z kmeňa Bamana podieľať sa na pracovnom živote dospelých je ohromujúca“ (Polak 2012, s. 110). Deti z kmeňa Chaga (východná Afrika) „majú radosť z... čistenia maštalí [a] dožadujú sa povolenia [pomáhať] svojim matkám vynášať hnoj“ (Raum 1940, s. 199). Trojročné deti z kmeňa Gusii (Keňa) sa dobrovoľne prihlásili, že budú okopávať spolu so svojimi matkami, „a zdá sa, že ich to veľmi baví“ (LeVine a LeVine 1963, s. 182). Deti pastierov z Himalájí (Uttarakhand, India) uvádzajú, že cítia „akúsi vnútornú potrebu pracovať“ (Dyson 2014, s. 43).

Krátky film

Jedným z najpôsobivejších príkladov odhodlania detí pomáhať je krátky film s názvom Tiny Katerina. Filmár Ivan Golovnev v ňom zachytáva Katerinu vo veku od dvoch do štyroch rokov. Žije so svojimi rodičmi a starším bratom v severozápadnej Sibíri v tajge. Určite si to pozrite.

Prečo potom dnešné deti nechcú pracovať? Ale chcú! Môžem potvrdiť, že všetky moje tri malé deti sa išli pozabíjať za možnosťou nám pomáhať. Ale len v tom, čo robíme všetci. Nie v tom, čo chceme len od nich.

V štúdii z raných 80. rokov 20. storočia boli americkým deťom vo veku od 18 do 30 mesiacov ukázané naživo situácie, v ktorých pozorovali rodičov a iných dospelých pri vykonávaní bežných domácich prác. Deti následne samé od seba bez výnimky dobrovoľne pomáhali dospelým. Navyše svoju pomoc sprevádzali relevantnými verbálnymi prejavmi a dôkazmi, že chápu ciele úloh, a dokonca pridávali vhodné správanie, ktoré dospelí nemodelovali“ (Rheingold 1982, s. 114).

Táto skorá štúdia bola v roku 2006 replikovaná a rozšírená. Ďalšie zistenia zahŕňajú, že dojčatá sa dobrovoľne ponúkajú na pomoc „ešte skôr, ako sa na ne dospelý pozrie alebo verbalizuje svoj problém... a očný kontakt (ako jemný spôsob žiadania o pomoc) bol tiež zbytočný“. Deti vo veku už 14 mesiacov tiež spontánne ponúkajú pomoc, keď zistia, čo sa dospelý herec snaží dosiahnuť. 18 mesačné deti sa vzdajú možnosti hrať sa s novými hračkami, aby pomohli dospelému, ktorý potrebuje pomoc. Prekonajú aj prekážkovú dráhu, aby sa dostali k osobe v núdzi. Tieto batoľatá sú inštinktívne altruistické a poskytovanie vonkajších odmien za ich pomoc v skutočnosti znižuje ich nadšenie (Warneken et al. 2006).

Ich nadšenie klesá vtedy, keď nemajú možnosť byť užitoční. Rheingoldová urobila rozhovory s rodičmi v USA, ktorí sa zúčastnili výskumu a zistila, že títo rodičia neboli zvlášť vďační za pomáhajúce batoľatá. „Aby sa vyhli tomu, čo považovali za rušenie, snažili sa vykonávať domáce práce, keď deti spali“ (Rheingoldová 1982, s. 122).

Lancy to uzatvára slovami: „Keď rodičia neskôr vo veku siedmich alebo ôsmich rokov ponúkajú deťom príležitosti, aby boli užitočné a pomáhali v domácnosti, je už príliš neskoro. Motivácia detí pomáhať a napodobňovať správanie rodičov, ktorá sa objavuje už vo veku 12 mesiacov, nezostáva v latentnom stave, ale zaniká. Odmietanie malých pomocníkov je však charakteristické len pre neontokraciu; inde sú rodičia radi, že majú malých pomocníkov.“

Zaujímavý citát:

Zhrnutie autobiografie anglického vidieckeho detstva okolo roku 1860:

„William bol poslaný do práce, keď mal šesť rokov a dva mesiace... Jeho úlohy sa menili v závislosti od poľnohospodárskeho roka, ale boli prepojené do nepretržitého zamestnania. Keď dozrel jačmeň, musel sa starať o stádo oviec... Po ovciach nasledovalo žatva spolu s matkou a otcom a po žatve William začal orať a starať sa o 40 ošípaných... (Humphries 2010, s. 194)“

Staršie deti 6 až 12 rokov – čo a ako motivuje ich?

Mňa však zaujímalo predovšetkým, čo motivuje staršie, školopovinné deti. Nie som zďaleka prvý, kto hľadá odpoveď na podobnom mieste. Mnohí výskumníci sa už pokúšali odvodiť princípy vzdelávania a motivácie detí zo štúdia spoločností lovcov a zberačov. Najznámejší je Peter Gray, no existujú aj viacerí ďalší autori. Tí sa vo všeobecnosti zhodujú v zdôrazňovaní významu detskej autonómie, transparentnosti prostredia a voľnej hry vo vekovo zmiešaných kolektívoch.

Moja hypotéza je však odlišná.