„Spoločnosť oslavuje vynálezcov a vynálezy – prelomové objavy, ktoré otvárajú nové možnosti a menia život. Oveľa viac ľudí pozná Flemingov objav penicilínu než následné úsilie o rozšírenie jeho výroby a telefón sa spája skôr s Bellom a rokom 1876 než s obrovskými investíciami spoločnosti AT&T a ďalších firiem, ktoré z neho urobili praktickú službu.

— Brian Potter, The Origins of Efficiency

Neexistuje pre mňa nudnejšia otázka, ako keď sa niekto spýta ekonóma, čo potrebuje krajina na hospodársky rast.

Zvyčajne nasleduje obohraná pesnička o podpore výskumu a vývoja, potrebe kvalitného vzdelávania a kapitálových investícií. Potom to už stačí len premiešať, netrepať a počkať si na prosperitu.

Tento recept má jednu silnú a jednu slabú stránku. Jeho silnou stránkou je, že pomerne dobre zachytáva kľúčové faktory, vďaka ktorým zbohatli mnohé krajiny. Slabou je, že sa ním riadili aj mnohé chudobné krajiny, a napriek tomu nezbohatli. Pridali všetky ingrediencie, premiešali, ale prosperita neprišla.

Kde je problém?

Sovietsky zväz – sen každého makroekonóma

V desaťročiach po druhej svetovej vojne pôsobil Sovietsky zväz z pohľadu ukazovateľov podporujúcich rast impozantne. Na výskum a vývoj vynakladal približne 3 až 3,5 % HDP. To je úroveň, ktorú si neskôr stanovila za cieľ aj Európska únia a ktorú dodnes odporúčajú viaceré medzinárodné organizácie. Vďaka týmto vysokým výdavkom mohol Sovietsky zväz v 70. a 80. rokoch zamestnávať vo vede a výskume až 2,5-krát viac ľudí než Spojené štáty.

Rozsiahla podpora univerzít a výskumných centier smerovala najmä do prírodných vied, techniky, inžinierstva a matematiky (STEM). Tieto odbory absolvovali približne tri štvrtiny všetkých vysokoškolákov a ich celkový počet bol 4-5krát vyšší než v USA. Z hľadiska ľudského kapitálu patril Sovietsky zväz medzi svetové veľmoci. Dokázal vychovávať obrovské množstvo technikov, inžinierov a špičkových vedcov.

A napokon Sovietsky zväz masívne investoval. V 70. a 80. rokoch dosahovali kapitálové investície 30 až 35 % HDP. To bolo výrazne viac než v západnej Európe či USA, kde predstavovali približne pätinu HDP.

V tabuľkách teda vyzerala budúcnosť Sovietskeho zväzu ružovo. Socialistickí plánovači podporovali výskum a vývoj, kládli dôraz na technické vzdelávanie a smerovali obrovské zdroje do investícií. Aj preto napríklad vtedajší ekonóm Paul Samuelson predpovedal, že Sovietsky zväz čoskoro dobehne a predbehne Spojené štáty. A ono skutočne, vedci a inžinieri doručili výsledky.

Úspechy a prvenstvá Sovietskych vedcov a inžinierov

Sovietsky zväz si pripísal množstvo vedecko-technologických prvenstiev. Nešlo pritom len o teoretické objavy, jeho inžinieri dokázali v dôležitých odvetviach prichádzať s funkčnými riešeniami a prototypmi. Patrili napríklad medzi priekopníkov povojnového oceliarstva. Už v rokoch 1955 až 1956 začali zavádzať kyslíkovú výrobu ocele a kontinuálne odlievanie - technológie, ktoré výrazne zrýchlili a zlacnili výrobu oceľových polotovarov.

V chemickom priemysle vyvinuli nové syntetické materiály z polymérov, ako napríklad Enant, Ftorlon či Vinitron. A sovietski vedci sa presadili aj v sofistikovaných sektoroch. V roku 1954 začala v Obninsku pri Moskve vyrábať elektrinu prvá jadrová elektráreň na svete, ktorá bola pripojená do verejnej siete.

Aj vo výpočtovej technike dokázal Sovietsky zväz držať krok so svetovou špičkou. V rokoch 1948 – 1951 vznikol v Ukrajinskej akadémii vied počítač MESM – „Malý elektronický počítací stroj“. Hoci „malý“ vtedy znamenalo približne 10 metrov na dĺžku a 2 metre na výšku, išlo o prvý počítač s uloženým programom v Európe. Na tento vývoj nadviazal model BESM-1, ktorý dosahoval približne 7 000 až 8 000 operácií za sekundu. V tom čase patril medzi najrýchlejšie počítače na kontinente. Popri ňom vznikla aj Strela, prvý sériovo vyrábaný sovietsky počítač. Od roku 1953 sa vyrábala v Moskve a používala sa na veľké vedecké, vojenské a technické výpočty.

Múzeum veľkolepých prototypov

Napriek vedeckým prvenstvám a technickým úspechom sa životná úroveň bežných sovietskych mužíkov a žienok ani zďaleka nechytala na tú západnú a postupom času sa rozdiely ešte zväčšovali. Kde teda urobili súdruhovia z USSR chybu?

Chýb a príčin zaostávania bolo nepochybne viac, no jednou z hlavných bol slabý ďalší aplikačný vývoj technológií, ich nedostatočné zdokonaľovanie a pomalé šírenie do praxe. Modernou metódou kontinuálneho odlievania sa napríklad v 80. rokoch vyrábalo iba 12 % sovietskej ocele. V Japonsku to už bolo približne 80 % a v západnom Nemecku 60 %. Podobný rozdiel existoval aj pri syntetických vláknach. V Sovietskom zväze tvorili 51 % výroby, zatiaľ čo v USA až 91 %. A hoci Sovietsky zväz ako prvý využil jadrové štiepenie na výrobu elektriny, v 80. rokoch pochádzalo z jadra len približne 7 % jeho elektriny. V Japonsku to bolo 18 % a vo Veľkej Británii 17 %.

Ešte výraznejšie zaostával Sovietsky zväz v informačných technológiách. Napriek prvotným úspechom, kvalitným odborníkom a politickej podpore komunistického vedenia nedokázal dostať výpočtovú techniku z laboratórií a prototypov do širokého používania. Počítače sa nestali nástrojom, ktorý by systematicky zvyšoval produktivitu celej ekonomiky. Na začiatku 90. rokov pripadalo v Sovietskom zväze približne 20 počítačov na 1 000 obyvateľov. Celosvetový priemer bol okolo 50 a v USA ich bolo viac než 350. V tomto ukazovateli Sovietsky zväz zaostával dokonca aj za viacerými chudobnejšími krajinami, napríklad Mexikom, Južnou Afrikou či Tureckom.

Problémom teda nebol nedostatok vedcov schopných prísť s novým výskumom. Nebol ním ani nedostatok inžinierov schopných zostrojiť funkčný prototyp. Sovietsky systém zlyhával pri aplikácii, ďalšom vývoji, neustálom zlepšovaní a predovšetkým pri šírení technológií do bežnej ekonomiky.

Sovietsky zväz bol múzeom veľkolepých prototypov. Vo vitrínach mal svetové uznanie za prvé počítače, prvú jadrovú elektráreň, nové syntetické materiály či moderné postupy výroby ocele. Lenže za dverami tohto múzea bežný človek trávil hodiny v dlhých radoch na mäso, zháňal podpultový toaletný papier a opravoval rozpadajúce sa auto, ak nejaké vôbec mal.

Sovietsky zväz bol dôkazom, že krajina môže mať vedcov, inžinierov, univerzity, prototypy aj prvenstvá a stále nemať inovačnú ekonomiku.

Od vynálezu k inovácii: kapitalizmus, konkurencia a korporácie

Ekonomika nie je guláš. Nestačí do nej nahádzať všetky ingrediencie v správnom pomere a spolu uvariť. Ekonomika je živý ekosystém vzťahov, motivácií, spätnej väzby a vzájomnej koordinácie jednotlivých častí. Pozrime sa na jednu z najinovatívnejších ekonomík sveta - USA. Tam podobne ako kedysi v Sovietskom zväze smeruje na výskum a vývoj približne 3 až 3,5 % HDP. Rozhodujúci rozdiel však nespočíva v objeme zdrojov, ale v tom, kto, akým spôsobom a za akých podmienok rozhoduje o ich použití.

Približne 80 % výdavkov na výskum a vývoj v USA pochádza zo súkromných zdrojov. Verejný sektor financuje menej ako pätinu a zvyšok dopĺňajú neziskové organizácie. Hlavným motorom amerického výskumu a vývoja teda nie sú štátne päťročnice, ale súkromné firmy, investori a predovšetkým veľké korporácie. Mnohé z nich vynakladajú na výskum a vývoj viac než desatinu svojich tržieb. Prečo to robia? Jednu z najlepších odpovedí ponúkol William Baumol, svojho času horúci kandidát na Nobelovu cenu za ekonómiu.

Baumol vo svojom výskume ukázal, že učebnice ekonómie často podhodnocujú úlohu konkurencie na trhu. Zvyčajne zdôrazňujú najmä to, že konkurencia robí z firiem prijímateľov cien a bráni im svojvoľne ich zvyšovať. To však podľa Baumola nie je tá hlavná výhoda trhovej konkurencie. Tá spočíva v tom, že neustále tlačí firmy k inovačnej aktivite.

Platí to najmä v odvetviach, v ktorých medzi sebou súťaží niekoľko veľkých korporácií s výraznými podielmi na trhu. Takáto oligopolná konkurencia sa zvykne považovať za hrozbu pre verejný záujem, podľa Baumola je to presne naopak. Jeho slovami: „Paradoxne sú to práve oligopoly, ktoré... sa môžu ukázať ako hlavní prispievatelia k hospodárskemu rastu a zvyšovaniu životnej úrovne.“

Dôvodom je, že pre veľké korporácie sa inovácie stali hlavnou zbraňou v konkurenčnom boji. Tieto firmy si nemôžu dovoliť ponechať ich na náhodu, šťastie či občasný záblesk geniality. Preto z inovácií urobili štandardnú súčasť svojho podnikania. Zakladajú a financujú vlastné oddelenia výskumu a vývoja, v ktorých prebieha organizovaný a systematicky riadený inovačný proces. Baumolovými slovami: inovácie sa stali rutinou.

Na trhu tak vznikajú akési inovačné preteky v zbrojení. Každá firma vie, že ak spomalí, konkurent ju môže predbehnúť lepším výrobkom, lacnejším výrobným postupom alebo úplne novou technológiou. Schopnosť inovovať sa preto stáva otázkou života a smrti. A preto všetci inovujú ako o život. Takto konkurencia núti podnikateľov šprintovať v inovačnom závode, aby aspoň ostali stáť na mieste a prežili.

Trh sa nemení na inovačnú mašinériu preto, že by podnikatelia boli romantickými milovníkmi pokroku. Ale preto, že ich konkurencia nenechá na pokoji. Tri percentá HDP investované do výskumu a vývoja v takomto prostredí majú úplne inú kvalitu než tri percentá rozdeľované v systéme, v ktorom o úspechu nerozhodujú zákazníci, zisk a hrozba zániku, ale plán, politická priorita a splnenie administratívneho ukazovateľa.

Inovácia nie je jeden výstrel, ale nekonečný proces

Vynálezy a nové technológie sú zásadné pre rast efektívnosti. To, čo nasleduje po vynáleze, je však často rovnako dôležité, ak nie ešte dôležitejšie. Objaviť nové miesto na mape je užitočné len vtedy, keď k nemu nájdeme efektívnu cestu – sled krokov, ktorý dokáže nový stroj, chemickú látku alebo liek vyrábať za dostupnú cenu.“

— Brian Potter, The Origins of Efficiency

Veľké objavy pútajú pozornosť. Majú meno, dátum a často aj jedného oslavovaného vynálezcu. Ekonomický rast však nevzniká jediným dramatickým prelomom. Historici a ekonómovia ako Nathan Rosenberg, W. Brian Arthur či Brian Potter ukazujú, že rast produktivity je vo veľkej miere výsledkom kumulácie množstva menších zlepšení. Po novom vynáleze nasledujú roky úprav a zdokonaľovania. Technológia sa zrýchľuje, zlacňuje, stáva sa spoľahlivejšou, výkonnejšou a jednoduchšou na používanie. Žiadne jednotlivé zlepšenie nepôsobí revolučne, ale ich postupná kumulácia napokon zmení zaujímavý prototyp na bežný produkt pre milióny ľudí.

Za dnešnú prosperitu preto nevďačíme iba slávnym vynálezcom. Vďačíme za ňu aj anonymnému zástupu podnikateľov, manažérov a technikov, ktorí rok čo rok, vytrvalo a často nenápadne pracovali na vylepšení nových technológií. Preto ani priemyselná revolúcia nebola výsledkom jedného vynálezu alebo okamihu v čase. Bola začiatkom neustáleho prúdu menších revolúcií naprieč celou ekonomikou pod taktovkou podnikateľov a tento prúd sa nezastavil dodnes.

Práve to chýbalo Sovietskemu zväzu. Bol ekonomikou prvého kusu. Jeho vedci a inžinieri dokázali navrhnúť a zostrojiť funkčný prototyp. Kapitalizmus však víťazil v ekonomike miliónteho kusu – v schopnosti inováciu neustále zdokonaľovať, zlacňovať a premieňať na spoľahlivý, praktický a dostupný výrobok pre bežného človeka.

Technologický pokrok nie je automatická sila, ktorá napreduje nezávisle od spoločenských inštitúcií. Nestačí vzdelať vedcov, zamestnať inžinierov a naplniť knižnice novými štúdiami. Potrebné sú pravidlá hry, ktoré umožnia podnikateľom experimentovať, riskovať, zlyhávať a skúšať znova a to všetko pod tlakom konkurencie, ktorá ich tlačí do inovačného „preteku v zbrojení“.

Z tohto pohľadu predstavuje trh meta-inováciu. Je to inštitucionálna inovácia na generovanie technologických inovácii. Je to stroj na inovácie.

Subscribe now

Róbert Chovanculiak, INESS

Podporiť newsletter cez LN môžete tu:

Pre plný zážitok z tohto newslettera sa pridajte k podporovateľom. Podporíte tým moju prácu a získate prístup do súkromnej skupiny. Ďakujem.

Pochopiť rozdiel medzi týmito dvoma prístupmi k evolúcii dobra (reciprocita a biologický trh) nie je len akademické cvičenie. Každý z nich vytvára veľmi rozdielny selekčný tlak na vývoj našich psychologických adaptácií.

Reciprocita z nás robí intuitívnych účtovníkov: sledujeme záväzky a pohľadávky, kalkulujeme očakávané výnosy a náklady spolupráce. Tomu zodpovedá aj naša recipročná psychológia. Emócia vďačnosti nám pripomína, že sme na rade s pomocou. Pocit krivdy nás varuje, že niekto si neplní svoje recipročne záväzky. Hnev nás pripravuje na trestanie podvodníkov. Je to psychológia bilancie: kto čo dal, kto čo dostal a kto komu čo dlhuje.

Pri výbere partnera na biologickom trhu však nestačí odpovedať na účtovnícku otázku: „Pomohol, alebo nepomohol?“ Tu je cieľ odhaliť vnútorné predispozície človeka, jeho kooperatívnosť. Lenže tu ľudia nemajú napísanú na čele a nevidíme im do hláv. Zároveň nestačí jednoducho sledovať, či niekto v minulosti pomáhal, delil sa a správal sa prosociálne. To by stačilo iba vtedy, keby vonkajšie činy priamo odrážali vnútorný charakter ľudí. Lenže ľudia sa vedia správať strategicky. Ak sa oplatí vyzerať ako dobrý partner, začne sa oplácať aj dobrého partnera predstierať.

Preto sa človek na biologickom trhu mení z intuitívneho účtovníka na detektíva skrytých motívov. Nepýta sa len, či pomohol, ale aj „Prečo pomohol?“ „Čo tým sledoval?“ „Aké boli jeho skryté motívy a zámery?“

Toto je úplne iná psychológia spolupráce než tá recipročná. Pri hodnotení potenciálnych partnerov už nie je dôležitý iba samotný skutok. Dôležitý je aj rozhodovací proces, ktorý k nemu viedol. „Nejde o to, čo si urobil, ale ako si to urobil!“ To aké mal človek skryté úmysly môže prezradiť viac o budúcom správaní potenciálneho partnera, o jeho stabilných predispozíciách a dôveryhodnosti než samotné rozhodnutie a jeho výsledok.

Dosť bolo abstraktných popisov mechanizmov. Najlepšie bude, keď si ukážeme rozdiel na troch konkrétnych spoločenských interakciách.

Paradoxy spoločenských interakcii

Dynamika na biologickom trhu medzi tým mať čuch na dobrého partnera (hľadať skryté motívy) a snahou sa predať (pôsobiť dôveryhodne) vyústila do „pretekov v zbrojení“, ktoré zanechali stopu na našej psychológii. Jej výsledkom sú mnohé spoločenské paradoxy, ktoré z pohľadu jednoduchej reciprocity nedávajú veľký zmysel. Z pohľadu výberu partnerov na biologickom trhu sú však pochopiteľné.

Príliš na oči – náklady reklamy na dobré skutky

V recipročných vzťahoch dobré skutky zlepšujú reputáciu iba vtedy, keď sa o nich ostatní dozvedia. Ak má byť možné oplatiť dobro dobrom, informácia o dobrom skutku sa musí rozšíriť. Preto neprekvapuje, že ľudia bývajú štedrejší v situáciách, keď sú ich skutky verejne viditeľné a ostatní sa môžu o nich ľahko dozvedieť. Je to v súlade s recipročnou stratégiou.

Z pohľadu reciprocity by sme zároveň mali očakávať, že ľudia sa budú chcieť svojimi dobrými skutkami otvorene chváliť a hlavne že ostatní to budú považovať za užitočné. Transparentné chválenie sa dobrými skutkami by malo byť spoločensky vítané. Pomáha totiž viesť spoločenské účtovníctvo reciprocity: kto komu pomohol, kto koľko prispel a komu sa oplatí pomoc v budúcnosti vrátiť.

Lenže v realite často vidíme opak. Propagácia štedrosti vyvoláva podozrenie a negatívne reakcie. Okato vystavované dobré skutky sú vnímané ako menej štedré a ich autori strácajú na svojej dôveryhodnosti. Ľudia sú dokonca menej ochotní recipročne pomáhať tým, ktorí robia svoje dobré skutky príliš verejne. Naopak, prirodzene pripisujeme vyššiu hodnotu prosociálnemu správaniu, ktoré je anonymné. Deje sa to už u deti vo veku okolo 8 rokov.

Tento paradox lepšie vysvetľuje teória výberu partnerov na biologickom trhu. Sebapropagácia vysiela dva protichodné signály. Na jednej strane zvyšuje povedomie o dobrých skutkoch človeka, ktoré signalizujú jeho štedrosť a prosociálnosť. Na druhej strane však prezrádza, že autor chce za svoje činy získať spoločenský kredit - zlepšiť si reputáciu. To môže naznačovať strategickosť a sebeckosť jeho motívov. Sebapropagácia dobrých skutkov tak podkopáva samotnú informáciu o štedrosti a charaktere autora. V konečnom dôsledku môže znížiť jeho „trhovú hodnotu“ ako potenciálneho partnera.

V jednom experimente sa výskumníci pokúsili kvantifikovať „penalizáciu za propagáciu dobrých skutkov“. Porovnávali, o koľko viac by musel darca prispieť na charitu, aby vykompenzoval prezradenie svojej identity v porovnaní s darcom, ktorý zostal anonymný. Výskum ukázal, že ani stonásobne vyšší dar nedokázal vyvážiť negatívnu reakciu, ktorú vyvolalo rozhodnutie darcu odhaliť svoju identitu.

Ako ukazuje úvodný citát z Biblie, anonymná pomoc bola historicky považovaná za cnostnú a odporúčali ju rôzne morálne autority. Napríklad známy židovský filozof a rabín z 12. storočia Maimonides opísal osem stupňov charity - od najmenej hodnotnej formy pomoci až po tú najvyššiu. Tvrdil, že morálna hodnota pomoci rastie s mierou anonymity medzi ľuďmi.

Protireakcia druhej strany trhu

Ak je otvorená propagácia dobrých skutkov reputačne riziková, ľudia prirodzene hľadajú spôsoby, ako svoju štedrosť ukázať bez toho, aby pôsobili, že sa ňou chvália. Aj preto nás kultúrne dedičstvo varuje, že „samochvála smrdí“, a odporúča zdržanlivosť, lebo „dobré sa chváli samo“. A výskumy skutočne narazili na niekoľko stratégií, ktorými ľudia znižujú podozrenie, že ich prosociálne správanie je len premyslená sebaprezentácia.

Jednou z nich je zakopávanie signálov (burying signals) - zámerné zníženie viditeľnosti dobrého skutku, aby človek nepôsobil ako niekto, kto sa chváli. Zároveň však zostáva nenulová pravdepodobnosť, že ostatní časom identitu darcu odhalia. A práve vtedy hodnota jeho dobrého skutku narastie. Zakopanie signálu je tak samo osebe signálom. Túto stratégiu mal na mysli Oscar Wilde:, keď napísal, že „Najkrajší pocit na svete je, keď urobíte dobrý skutok anonymne a niekto na to príde.“

Na charitatívnych online platformách tvoria anonymné dary približne pätinu celkových príspevkov. Výskum zároveň ukazuje, že ochota darovať anonymne rastie s veľkosťou daru. To dáva zmysel ako obrana pred očierňovaním zo skrytých sebeckých motívov. Ak niekto verejne daruje bežnú sumu pár desiatok eur, pôsobí to ako pekné gesto a nemusí byť problém sa tým pochváliť. Ak však niekto verejne pod vlastným menom daruje desiatky tisíc eur, môže to ľahko pôsobiť ako sebapropagácia. Preto je strategickejšie tento signál zakopať, pričom je reálne očakávať, že sa identita darcu v budúcnosti dostane na verejnosť.

Druhým spôsobom, ako riešiť dilemu propagácie dobrých skutkov, je investovať do jemnejších a diskrétnejších signálov. Namiesto jedného veľkého, bombastického dobrého skutku môže človek robiť viac menších a nenápadnejších skutkov určených hlavne pre oči a uši konkrétnych ľudí. Takto im môže signalizovať svoje morálne predispozície a zároveň sa vyhnúť podozreniu zo skrytých úmyslov, keďže pri tom nie je prítomné veľké publikum.

Okrem toho psychologické výskumy ukázali dva spôsoby ako sa dá pochváliť a zároveň znížiť podozrenie z „chválenkárstva“. Prvým je pochváliť pri vlastnom dobrom skutku aj niekoho iného - napríklad ostatných ľudí, ktorí tiež pomohli. Druhým je skromne znižovať vlastné zásluhy a dôležitosť.

Antropologické výskumy ukazujú, že tieto a podobné stratégie boli bežné v tradičných spoločenstvách. Napríklad v kmeni !Kung úspešní lovci pri podozrení z chválenkárstva zámerne používali požičané šípy, aby sa vyhli priamemu nároku na korisť a upriamili pozornosť aj na zásluhy druhých. Alebo v iných spoločenstvách sa od úspešného lovca očakávalo, že sa nebude podieľať na porcovaní mäsa, ale ostane bokom a tak zníži svoju dôležitosť pri rozdeľovaní úlovku.

Príliš vykalkulovane – náklady sledovania nákladov

Spolupráca založená na reciprocite funguje len vtedy, keď je obojstranne výhodná. Preto musia jej účastníci sledovať výnosy a náklady svojich rozhodnutí. Kalkulovať, či sa spolupráca vo výsledku oplatí, je súčasťou reciprocity. Lenže ľudia v niektorých situáciách kladú menší dôraz na výsledok a väčšiu váhu dávajú samotnému procesu rozhodovania. Nezáleží im iba na tom, čo niekto urobil, ale aj na tom, ako k tomu rozhodnutiu dospel.

Ľudia sú napríklad citliví na vykalkulované správanie. Hodnotia ho negatívne a znižuje v ich očiach hodnotu dobrých skutkov. Ak vás priateľ požiada o pomoc pri vynesení chladničky do bytu a vy sa ho začnete pýtať, aká je veľká a na ktorom poschodí býva, vaša potenciálna pomoc okamžite stráca časť hodnoty. Aj keď mu nakoniec pomôžete, váš dobrý skutok bude v jeho očiach diskontovaný vaším procesom rozhodovania.

Z pohľadu reciprocity to nedáva veľký zmysel. Ak ste pomohli, mali by ste získať reputačný kredit. Z pohľadu výberu partnerov však ide o dôležitú informáciu o kooperatívnosti potenciálneho partnera. Ak sa niekto správa prosociálne len preto, že sa mu to práve oplatí,

tak nabudúce, keď sa zmení situácia a s ňou aj náklady a výnosy, tak sa môže rozhodnúť inak. Na vypočítavosť sa nedá spoľahnúť. Je prelietavá. Dnes môže viesť k ochote spolupracovať, zajtra k odmietnutiu pomoci alebo k podvodu. Vypočítaví partneri ľahko podľahnú pokušeniu.

Naopak, spolupráca, ktorá vychádza zo stabilnejších vnútorných predispozícií, je dôveryhodnejšia. Ak človek spolupracuje preto, že je charakterný a pripisuje hodnotu samotnému robeniu dobrých skutkov, dá sa na neho viac spoľahnúť aj po zmene podmienok. Spolupráca s takýmto človekom je menej citlivá na zmenu nákladov a výnosov. Charakterný človek pomôže s vyššou pravdepodobnosťou aj vtedy, keď bude chladnička veľká a byt na siedmom poschodí.

Samotné kalkulovanie nákladov má teda pre jednotlivca spoločenské náklady. Pôsobí vypočítavo a bezcharakterne. Lenže práve charakter je to, čo hľadáme pri partneroch na biologickom trhu. Preto je prílišné tlačenie na reciprocitu v priateľstve vnímané negatívne. Signalizuje kalkulujúci charakter vzťahu. To vysvetľuje, prečo ľudia v experimentoch rýchlejšie oplácajú láskavosti cudzím ľuďom než priateľom. A prečo považujú priateľstvo za menej blízke, keď im priatelia okamžite splácajú dlhy a vracajú protislužby.

Podobne negatívne je vypočítavosť vnímaná aj v ďalšom dlhodobom partnerstve - v manželstve. Pri manželskom sľube si partneri sľubujú, že budú pri sebe stáť „v dobrom aj v zlom, v šťastí aj nešťastí, v zdraví aj v chorobe“. Inými slovami, sľubujú si partnerstvo bez ohľadu na to, ako sa v budúcnosti zmenia náklady a výnosy spoločného života. Sľubujú si vzťah bez vypočítavosti.

Subscribe now

Share

Protireakcia druhej strany trhu

Ak je viditeľné kalkulovanie nákladov reputačne rizikové, ľudia prirodzene hľadajú spôsob, ako ukázať, že ich pomoc nevychádza z chladnej bilancie výnosov a nákladov. Nestačí pomôcť. Treba pomôcť tak, aby to nepôsobilo ako výsledok účtovníckej kalkulácie.

Presne to ukázal aj experiment, v ktorom si ľudia mohli vybrať medzi spontánnou spoluprácou bez poznania nákladov a vykalkulovanou spoluprácou až po ich zistení. Spontánnu možnosť si častejšie volili vtedy, keď vedeli, že ich rozhodovací proces môžu sledovať ostatní. Uvedomovali si, že pod drobnohľadom nie je len výsledok - či pomohli - ale aj spôsob, akým k pomoci dospeli.

Najjednoduchší spôsob, ako nepôsobiť vypočítavo, je ukázať opak kalkulácie: rýchlosť, spontánnosť, impulzívnosť. Ochotu pomôcť bez dlhého váhania. Výskumy ukazujú, že takto vykonané prosociálne činy ľudia vnímajú ako úprimnejšie a dôveryhodnejšie. Podobne pozitívne sú vnímané aj rozhodnutia, ktoré sú urobené s odkazom na deontologické princípy (lebo je to správne) a nie na utilitárne princípy (lebo to prinesie najväčší úžitok).

Ďalší spôsob, ako nepôsobiť vypočítavo a presvedčiť detektívov skrytých motívov o úprimnosti, je prejaviť emócie a súcit. Či už vo výraze tváre, tóne hlasu alebo slovách. Emócie tu fungujú ako signál, že pomoc nevychádza z chladnej analýzy nákladov a výnosov, ale z vnútorného nastavenia človeka. Keď pri pomoci vidíme súcit, záujem alebo spontánnu empatiu, ľahšie veríme, že ide o prejav charakteru. Naopak, ak sa niekto pri pomoci tvári otrávene, dáva najavo neochotu alebo negatívne emócie, znižuje tým hodnotu vlastného dobrého skutku.

Spontánne emócie tak fungujú ako okno do vnútorného sveta človeka. Pomáhajú nám odhadnúť, či je jeho ochota pomáhať stabilná, alebo závisí len od momentálnej výhodnosti. Ľudia túto signalizačnú logiku intuitívne chápu, keď sa snažia zvýšiť svoju hodnotu na biologickom trhu. Aj preto často neprispievajú na najefektívnejšie zbierky s najväčším pozitívnym dopadom, ale skôr na tie, ktoré silnejšie pracujú s empatiou a emóciami. Ľudia sú neefektívni altruisti, ale efektívni priťahovači potenciálnych partnerov.

Rovnaká logika platí aj v priateľstve. Tam sa považuje za nevhodné príliš presne evidovať, kto komu čo pomohol a kto komu čo ešte dlží. V experimentoch preto ľudia zamlčujú vlastný príspevok k spoločnému úsiliu s priateľmi a vyhýbajú sa evidovaniu ich príspevkov. Nechcú, aby vzťah vyzeral ako kalkulácia. Túto averziu voči vypočítavosti v priateľstve vystihol aj Adam Smith v úvodnom citáte: „Činy, ktoré si vyžaduje priateľstvo... sú vágne a neurčité.“

Ďalší spôsob, ako nepôsobiť vypočítavo, je správať sa principiálne. To znamená, že v určitých oblastiach človek nebude zakaždým nanovo prepočítavať náklady a výnosy, ale bude sa držať pevného pravidla. Človek môže byť principiálny pri stravovaní (vegetarián), vierovyznaní (viera v Alaha), vyznávaní hodnôt (univerzálna rovnosť všetkých) alebo lojálnosti (národná hrdosť). Principiálne postoje tak predstavujú stratégiu, ako druhým signalizovať stabilné vnútorné nastavenie - charakter. A práve stabilita je na biologickom trhu cenná. Ostatným naznačuje, že sa na takéhoto partnera dá spoľahnúť aj vtedy, keď sa zmenia okamžité náklady a výnosy.

Róbert Chovanculiak, INESS

Podporiť newsletter cez LN môžete tu:

Pre plný zážitok z tohto newslettera sa pridajte k podporovateľom. Podporíte tým moju prácu a získate prístup do súkromnej skupiny. Ďakujem.

Do 23. novembra 1859 nebolo ľudské dobro žiadnou záhadou. Spolupráca, pomoc druhým či altruizmus zapadali do predstavy človeka ako božieho stvorenia. Ak sme boli stvorení na obraz Boha, potom bolo prirodzené očakávať, že v nás existuje sklon ku konaniu dobra. Záhadou hodnou zamyslenia bola skôr otázka zla a sebeckosti ľudí. Prečo by boh také niečo dopustil?

24. novembra 1859 prišiel Darwin a všetko obrátil naruby. V Pôvode druhov ukázal, že vlastnosti organizmov musia prejsť prísnym testom prirodzeného výberu. Musia svojim nositeľom nejako pomáhať v konkurenčnom boji o prežitie, zdroje a rozmnoženie. Evolúcia preto prirodzene zvýhodňuje sebecké správanie. Naopak, ochota deliť sa, riskovať pre druhých a pomáhať im, sa stali záhadami hodnými zamyslenia. Ako by evolúcia niečo také dopustila? Ako môžu „sebecké gény“ produkovať altruistické správanie?

V polovici 20. storočia začali evoluční vedci ponúkať odpovede. Ukázali, že spolupráca a pomoc nemusia byť popretím vlastného záujmu. Za určitých podmienok môžu byť jeho sofistikovanou formou. Napríklad teória príbuzenského výberu vysvetľuje, prečo sa oplatí pomáhať tým, s ktorými zdieľame gény. Svoju evolučnú úlohu rozmnožiť sa môžem splniť dvoma spôsobmi. Priamo - tým, že mám vlastných potomkov. Alebo nepriamo – tým, že pomôžem svojim príbuzným, aby mali potomkov. Ak pomáham súrodencovi alebo svojmu dieťaťu, nepomáham len „niekomu inému“. Podporujem nositeľa rovnakej genetickej výbavy.

Alebo teória skupinového výberu ukazuje, že v špecifických podmienkach môžu uspieť skupiny, ktorých členovia ochotnejšie spolupracujú. Altruizmus jednotlivca tak síce môže byť preňho nákladný, ale ak zvyšuje prežitie celej skupiny, môže sa v evolučnom účtovníctve stále oplatiť.

Najväčšiu popularitu však získali modely spolupráce založené na reciprocite. Či už ide o priamu reciprocitu – „ja poškrabem chrbát tebe a ty mne“, alebo nepriamu – „ja poškrabem chrbát tebe, on si to všimne a poškrabe ho mne“. Tieto mechanizmy sa stali populárne v druhej polovici 20. storočia a výskumníci nimi začali vysvetľovať nielen ľudskú schopnosť spolupráce, ale aj naše vrodené emócie, morálku a vzorce správania sa. Písal som o nich aj v knihe O pôvode prosperity.

Lenže tým sa príbeh evolúcie dobra nekončí. Ak je reciprocita skutočne tým hlavným mechanizmom nepríbuznej spolupráce ľudí, tak množstvo správania, ktoré bežne vidíme okolo seba, nedáva zmysel. Alebo recipročnej logike priamo odporuje. A práve to si začali všímať výskumníci z rôznych odborov.

Je to komplikovanejšie – za dobrotu na žobrotu

Napríklad behaviorálni ekonómovia zistili zaujímavú vec: ľudia v experimentoch netrestajú iba čiernych pasažierov, ale často aj tých, ktorí spolupracujú najviac. Tento jav dostal názov antisocial punishment. V hrách na verejné statky (public goods game) smeruje naprieč rôznymi kultúrami približne pätina trestov proti najväčším prispievateľom. Inými slovami, časť ľudí netrestá len sebcov, ktorí sa vezú na úkor ostatných. Trestá aj tých, ktorí do spoločného prispievajú najviac. Behaviorálni ekonómovia sa pýtajú „prečo nenávidíme dobrákov“, keď na základe reciprocity by ich mali predsa odmeňovať.

Sociálni psychológovia kladú podobnú otázku „kedy konanie dobra vedie k tomu, že človek aj naozaj vyzerá ako dobrý?“ Pretože často to tak nie je. Prosociálne správanie býva kritizované a jeho autori znevažovaní. V odbornej literatúre tento fenomén dostal názov do-gooder derogation – znevažovanie dobrákov. Podobný problém si všimli aj evoluční biológovia - ľudia často kritizujú, zosmiešňujú alebo priamo trestajú prosociálne správanie druhých. Akoby platilo staré príslovie, že „žiadny dobrý skutok neostane nepotrestaný?“

Ľuďom nestačí, že niekto svojím dobrým skutkom druhým pomohol. Hneď sa pýtajú: prečo pomohol? Ak sa ukáže, že pri pomoci získal aj niečo pre seba, nejako z nej profitoval, jeho altruizmus stráca časť hodnoty. Akoby bol pošpinený vlastným záujmom. Tento jav sa označuje ako tainted altruism - poškvrnený altruizmus.

Z pohľadu jednoduchej reciprocity je to zvláštne. Ak mi niekto pomohol, mal by som mu pomoc oplatiť. Nemal by byť problém, že z toho mal aj vlastný prospech. Veď práve to je základ reciprocity: pomáham tebe, lebo tým nepriamo pomáham aj sebe. Napriek tomu ľudia často penalizujú prosociálne správanie, keď pri tom zacítia vlastný záujem.

Podobne negatívne vnímajú otvorené chválenie sa dobrými skutkami. Darca, ktorý verejne ukazuje svoju štedrosť, ju tým zároveň znehodnocuje. Naopak anonymný darca získava morálnu prémiu. Lenže z pohľadu reciprocity by to malo byť presne naopak. Ak chceme recipročne odmeňovať dobrých spolupracovníkov, mali by sme chcieť, aby boli dobré skutky viditeľné. Aby bolo jasné, kto, koľko pomohol a koľko si zaslúži naspäť. Podobne ľudia penalizujú aj vypočítavosť. Ak niekto pomáha príliš strategicky, začne pôsobiť podozrivo. Lenže vypočítavosť nie je opakom reciprocity, je jej základom.

Na podobný jav upozorňujú aj antropológovia. V tradičných spoločnostiach si všimli, že veľmi úspešní lovci bývajú za svoje veľké úlovky niekedy kritizovaní. Preto sa od vlastného úspechu preventívne dištancujú. Po výprave sa stiahnu do úzadia a porciovanie či rozdeľovanie mäsa nechajú na iných. V niektorých prípadoch dokonca používajú pri love cudzie šípy, aby znížili svoj priamy nárok na úspech a oslabili dojem, že si prisvojujú príliš veľa zásluh.

Ak je reciprocita základným mechanizmom ľudskej spolupráce, ľudia by nemali mať veľký problém chápať trhovú výmenu. Aj tá stojí na princípe quid pro quo — niečo za niečo. Na trhu, podobne ako v malých skupinách, prebiehajú obojstranne výhodné výmeny a protislužby. Alebo ako to vystihol archeológ Stephen Shennan: „My obchodujeme s tovarmi, oni si dávajú dary.“

Lenže ekonómovia opakovane narážajú na neschopnosť ľudí vnímať obchod ako hru s kladným súčtom, v ktorej získavajú obe strany. Píšu celé štúdie o tom, že ľudia trpia „anti-trhovým biasom“, majú „trhovú-fóbiou“ alebo vrodenú „ľudovú ekonómiu“, ktorá vyúsťuje do toho, že spoluprácu na trhu chápu ako hru s nulovým súčtom a majú proti-ziskový bias. Ak je reciprocita tým hlavným evolučným mechanizmom našej spolupráce, prečo sú ľudia skeptickí k trhu, podnikateľom a obchodnej výmene, keď je to len iná forma reciprocity?

O čo tu ide?

Biologický trh so spolupracujúcimi partnermi: alternatívna cesta k dobru

Do vysvetlenia týchto javov môže vniesť svetlo relatívne nový evolučný mechanizmus spolupráce, ktorý vedci výraznejšie rozpracovali najmä v posledných dvoch desaťročiach. Pôvodné teórie sa sústredili na otázku, ako zabezpečiť spoluprácu v situácii, keď sa jednotlivci ocitnú v spoločenskej dileme a čelia riziku, že ich partner podvedie. Riešením boli recipročné stratégie, ktorými sme dokázali dostať pod kontrolu správanie sa druhej strany. Stačilo trestať podvody a odmeňovať spoluprácu. Najznámejšia stratégia bola tit-for-tat, aké požičaj, také vráť.

Novšie výskumy však urobili krok dozadu. Začali sa pýtať, čo sa deje ešte predtým, než sa dvaja partneri ocitnú zoči-voči v sociálnej dileme. Kto si koho vôbec vyberie do spolupráce? A ako ľudia súťažia o to, aby boli vybraní? A práve tieto dva procesy: výber partnerov a konkurencia o to byť vybraný, vytvárajú evolučný mechanizmus, ktorý sa označuje ako biologický trh s partnermi.

Na tomto biologickom trhu vystupujú jednotlivci v dvoch základných rolách:

V tej prvej sa snažia vybrať čím najlepších partnerov do dlhodobej spolupráce a pri tom vyhodnocujú dva faktory: ich kompetenciu (schopnosť prinášať benefity a byť užitočný) a ich kooperatívnosť (ochotu spolupracovať, deliť sa, pomáhať). Pre jednotlivca v tejto prvej role je kľúčové byť schopný rozlíšiť medzi lepšími a horšími potenciálnymi partnermi. Na biologickom trhu je tak potrebné mať dobrý čuch na ľudí, s ktorými sa oplatí spolupracovať.

Lenže správne si vybrať partnera nestačí, ak si on nevyberie vás. Preto ľudia vystupujú aj v druhej role. Nesnažia sa iba vyberať. Snažia sa byť vybraní. Ponúkajú sa ako kompetentní a kooperatívni partneri. Ukazujú, že sú schopní prinášať hodnotu a zároveň sú ochotní pomáhať. Vzniká tak konkurenčný boj o zvýšenie vlastnej hodnoty na biologickom trhu. Ľudia signalizujú svoje schopnosti, spoľahlivosť a prosociálne nastavenie. V druhej role na biologickom trhu je tak potrebné sa vedieť dobre predať.

Táto dynamika dopytu a ponuky partnerov na biologickom trhu zabezpečuje, že z pohľadu jednotlivca sa stáva výhodné správať sa prosociálne – signalizuje tak svoje kvality, čo mu zabezpečí lepší prístup k vhodnejším partnerom do spolupráce. Ochota spolupracovať sa tak stáva investíciou do vlastnej hodnoty na trhu, čo vedie k produktívnejším partnerstvám, s ktorými je následne možné hrať hry s kladným súčtom. Úprimne spolupracujúci partner sa stáva na „biologickom trhu“ vzácnym zdrojom, o ktorý sa vedie konkurenčný boj na strane vyberajúcich.

Evolúcia spolupráce cez výber partnerov na biologickom trhu je v skutočnosti špeciálnym prípadom širšieho procesu, ktorý sa nazýva spoločenský výber (social selection). Ide o evolučný proces, pri ktorom selekčný tlak nevychádza iba z prírodného prostredia (prírodný výber), ale aj zo spoločenských preferencií a rozhodnutí ostatných jednotlivcov. Najznámejším príkladom je sexuálna selekcia. Ak si samice systematicky vyberajú určitý typ samcov, postupne tým ovplyvňujú ich vzhľad, správanie aj telesnú stavbu. Výsledkom takejto selekcie je napríklad páví chvost. Z pohľadu prežitia je drahý, nápadný a nepraktický. Z pohľadu výberu partnera však funguje ako signál kvality. Podobne pri výbere partnerov na biologickom trhu sú výsledkom sociálnej selekcie psychologické predispozície podporujúce dôveryhodnosť a spoľahlivosť pri spolupráci.

Laboratórne experimenty a antropologické práce ukazujú, že keď sa ľudia ocitnú v situáciách, keď si môžu vyberať partnerov a zároveň môžu byť vyberaní do budúcich partnerstiev, ich správanie sa mení. Sú štedrejší, viac prispievajú, pomáhajú a začínajú medzi sebou súťažiť v prosociálnom správaní. A zároveň platí, že štedrejší jednotlivci sú neskôr častejšie vyberaní ako partneri a získavajú lepšie možnosti spolupráce. Výsledkom je eskalácia prosociálneho správania sa, ktorá dostala pomenovanie „konkurenčný altruizmus.“

Človek sa nenaučil spolupracovať iba preto, že sa mu oplatilo oplácať pomoc alebo trestať podvodníkov – hrať recipročné hry „ja pomôžem tebe a ty mne.“ Naučil sa spolupracovať aj preto, že v spoločenskom svete na biologickom trhu sa oplatilo byť vyhľadávaným partnerom. A to znamenalo dôveryhodne signalizovať svoju kompetenciu a hlavne kooperatívnosť.

Najnovšie evolučné výskumy ukazujú, že proces výberu partnerov na biologickom trhu hral pravdepodobne významnú rolu v evolúcii našich schopnosti spolupracovať. Nie ako náhrada príbuzenského výberu alebo reciprocity, ale ako ďalší mechanizmus, ktorý pomáhal formovať naše psychologické adaptácie.

Róbert Chovanculiak, INESS

Podporiť newsletter cez LN môžete tu:

Subscribe now

Pre plný zážitok z tohto newslettera sa pridajte k podporovateľom. Podporíte tým moju prácu a získate prístup do súkromnej skupiny. Ďakujem.

Nasledujúcich pár textov sa teda bude venovať téme evolúcie spolupráce ľudského druhu. Ak čítate tento newsletter najmä kvôli školstvu a vzdelávaniu, nemusíte sa obávať. V pravidelných #resume sa budem naďalej venovať aj týmto témam a neskôr sa k nim určite plnohodnotne vrátim. Som však presvedčený, že každého zvedavého človeka musí fascinovať, ako sme dokázali naškálovať spoluprácu od malých tlúp a kmeňov až po globálnu ekonomiku, v ktorej stačí zablokovať 35-kilometrový pás vody a celý svet sa ocitne hore nohami.

Základná potreba

Človek zdieľa s inými zvieratami mnohé základné potreby, ktoré vyplývajú z evolučnej logiky. Potrebujeme jedlo, bezpečie a sex, aby sme dokázali posunúť svoje gény do ďalšej generácie. Lenže u človeka cesta k naplneniu týchto potrieb vedie len zriedka priamo. Väčšinou vedie cez interakciu s inými ľudmi. Preto potrebujeme zapadnúť do kolektívu, získavať priateľov a spojencov a najmä budovať si spoločenský status. Už u našich predkov status úzko súvisel s prístupom k jedlu, ochrane aj partnerom. Snaha o spoločenské postavenie je preto jednou z hlboko zakorenených ľudských potrieb.

Jej prejavy vidíme dodnes. Nás ekonómov napríklad irituje, že ľudia vo veľkej miere ignorujú dramatické zlepšenie životnej úrovne. Máme lacné kalórie, teplo v domácnostiach, bezpečné autá a množstvo pohodlia, o akom sa našim predkom ani nesnívalo. Napriek tomu sú mnohí posadnutí relatívnym porovnávaním. Trápi ich, či zarábajú viac ako bývalý spolužiak, či majú väčšie auto než švagor, úspešnejšie deti než kolega alebo zelenší trávnik než sused.

Vzhľadom na evolučný význam statusu by sme mohli očakávať, že snaha o jeho získanie bude otvorenou súčasťou nášho spoločenského života. Tak ako priznávame hlad, smäd či chlad, mali by sme bez rozpakov priznávať aj túžbu po spoločenskom postavení. Nič však nie je vzdialenejšie od pravdy. Statusové hry sú skryté. Dokonca platí, že ich skrývanie je jedným zo základných pravidiel tejto hry. Otvorená snaha o vyšší status často vedie k pravému opaku: k jeho poklesu. Spoločensky je penalizovaná. V tomto skrývaní našej statusovej potreby sme sa zlepšili až tak, že ju skrývame aj sami pred sebou – evoluční psychológovia na tom vypracovali celú teóriu seba-klamov (self-deception).

Prečo sa dobro musí chváliť samo?

Napätie medzi túžbou po statuse a nutnosťou túto túžbu skrývať vedie k mnohým paradoxom. Aby sme získali vysoký status, musíme pôsobiť, akoby nám na ňom vôbec nezáležalo. Snažíme sa vyzerať skromne a pokorne, aby sme si tým vyslúžili obdiv a uznanie. Niekedy to vedie až k zámernému utajovaniu altruistických činov, pretože by mohli byť vnímané ako taktika na získanie vyššieho postavenia. Aj preto verejnosť vníma anonymný dar na charitu ako morálne hodnotnejší než verejný.

Túto skrytú hru o status hráme odjakživa, zanechala otlačok v našich emóciách aj normách. Keď vidíme človeka, ktorý sa otvorene vystatuje a chváli, vyvoláva to v nás negatívne morálne emócie, odpor či pohŕdanie. Aj kultúrne dedičstvo nás varuje, že „pýcha predchádza pád“, „sebachvála smrdí“, a odporúča nám, že „dobré sa chváli samo“. Jazyk je plný hanlivých označení pre ľudí, ktorí hrajú statusové hry príliš okato: chválenkár, nafúkanec, narcis, pózer, flexer, attention whore, karierista či človek, ktorý sa oddáva „signalizovaniu cnosti“.

Antropologické výskumy ukazujú, že ani v tradičných spoločenstvách nebolo bezpečné hrať tieto hry príliš otvorene. Úspešní lovci museli svoj úspech maskovať, aby nebol čítaný ako okaté súperenie o postavenie. V kmeni !Kung napríklad úspešní lovci pri podozrení z chválenkárstva zámerne používali požičané šípy, aby sa vyhli priamemu nároku na korisť a signalizovali pokoru. Inde sa od úspešného lovca očakáva, že sa nebude podieľať na rozdeľovaní mäsa, ale ostane bokom. V mnohých spoločenstvách dokonca bývali štedrosť a altruizmus sankcionované, ak neboli prejavované dostatočne skromne a nenápadne.

Subscribe now

Nalejme si čistého vína s vedcami a umelcami

Aj v dnešnej spoločnosti existujú špecializované kmene, ktoré sa naučili hrať statusové hry mimoriadne diskrétne. Maskujú ich za posvätné hodnoty a ušľachtilé ciele. Napríklad umelci spravidla nehovoria, že túžia po obdive, nesmrteľnosti a prestíži. Hovoria, že ich poslaním je odhaľovať krásu, nastavovať spoločnosti zrkadlo, zachytávať ducha doby, búrať konvencie či spájať ľudí. Vedci zasa oficiálne nebojujú o uznanie kolegov a svoj odkaz vo vedeckej disciplíne. Hovoria o hľadaní pravdy, odhaľovaní zákonitostí vesmíru, posúvaní hraníc poznania a hľadaní riešení spoločenských problémov. Ľudia vymyslia všetko možné, len aby neupriamovali pozornosť na slona v mozgu: že ich poháňa aj túžba po statuse.

Nechápte ma zle. Nepíšem to ako kritiku ani ako obvinenie z pretvárky. Práve naopak. Je to príklad dobre nastaveného kultúrneho závoja, ktorý dokázal statusovú hru zabaliť do ušľachtilého a spoločensky hodnotného rámca. Vďaka tomu umelcov a vedcov nebrzdí žiadna spoločenská penalizácia a môžu sa naplno realizovať.

A my ostatní z toho ťažíme. Z pohľadu samotných hráčov môže ísť o pozičnú hru, v ktorej sa bojuje o uznanie, prestíž a vyššie miesto v hierarchii. No táto hra zároveň vytvára obrovské pozitívne externality pre všetkých mimo nej. Vďaka nej vznikajú Michelangelove sochy, Picassove obrazy, piesne Freddieho Mercuryho, Einsteinova teória relativity či Darwinova teória prírodného výberu.

Existuje však jedna oblasť spoločenského života, v ktorej ľudia tiež hrajú statusové hry s rozsiahlymi pozitívnymi externalitami, no v našej kultúre nevznikol podobný závoj ušľachtilých motívov, ktorým by sa mohli zahaliť. Tou oblasťou je podnikanie na trhu. Henry Ford, John D. Rockefeller či Andrew Carnegie pomohli vytvoriť svet dostupných áut, lacných pohonných hmôt a ocele. Lenže všetci títo ľudia zároveň otvorene sledovali a dosahovali zisk. A zisk je len iné meno pre sebeckú statusovú hru. Svoje obrovské prínosy tak v očiach verejnosti „pošpinili“ vlastným záujmom.

Spomínaní podnikatelia nedokázali svoje úspechy zamaskovať za vznešené frázy a natrieť ich pozlatkom nezištných motívov. Niektorí ich nasledovníci sa o to snažia masívnou filantropiou (Bill Gates) alebo demonštrovanou skromnosťou (Ingvar Kamprad, zakladateľ IKEA). Ale to sa samotným firmám nikdy nepodarí. Sú to depersonifikované „korporácie“, ktorých oficiálnou úlohou je dosahovať zisk. Všetci to vedia.

Máme tu teda oblasť života, ktorá prináša zjavné spoločenské benefity, no zároveň ju naše paleo-inštinkty, nastavené na podozrievavosť voči otvorenému sledovaniu statusu, penalizujú. Ľudia potom nevnímajú obrovské prínosy úspešných firiem a podnikateľov ako službu druhým, ale ako podozrivo priznaný egoizmus. Všetky tie továrne, produkty, pracovné miesta a inovácie sú morálne pošpinené tým, že ich tvorca na nich aj zarobil.

Share

Statusová hra s negatívnym súčtom

Ekonóm môže stokrát zopakovať, že obchod je hra s kladným súčtom, no nie je to nič platné. Stačí, aby na scénu vstúpil politik, ktorý zneužije naše paleo-inštinkty a začne rozprávať intuitívne príťažlivé príbehy o tom, ako zatočí s otvorene sebeckými podnikateľmi a zavedie politiky motivované „dobrými úmyslami“ a „nezištnou pomocou druhým“.

Paradox je v tom, že aj politik sám hrá statusovú hru. Hrá ju možno ešte tvrdšie než podnikateľ. Len ju vie lepšie zamaskovať. Nie je náhoda, že najúspešnejší politici bývajú práve tí, ktorým sa najlepšie darí vytvárať dojem, že v skutočnosti žiadnu statusovú hru nehrajú. Presvedčia ľudí, že ich cieľom je prinášať stabilitu, hrádzu voči extrémistom, sociálne istoty alebo slúžia verejnému záujmu, chránia demokraciu, a zabezpečujú spravodlivosť a rovnosť.

V porovnaní s umelcami, vedcami a podnikateľmi je však politické sledovanie statusu v jednom dôležitom ohľade iné. Politici často hrajú statusové hry s negatívnymi externalitami. Prerozdeľujú hodnoty, odrádzajú od produktívnych činností, zadlžujú krajinu, rozdávajú monopolné privilégia, alebo mobilizujú spoločnosť proti „triednym nepriateľom“.

Čo s tým?

Našťastie, človek je plastický tvor. Vďaka kultúre sa vieme naučiť nové triky, ako prežiť v nehostinných podnebiach, alebo osvojiť si hodnoty a presvedčenia, ktoré nám umožnia využívať výnosy z deľby práce aj v spoločenských podmienkach, na ktoré naše inštinkty neboli adaptované. Kultúra preto môže vytvoriť nový jazyk a normy ako závoj prospešných motívov, do ktorých sa dá aspoň čiastočne zabaliť podnikateľské sledovanie vlastného záujmu a otvorené hranie statusových hier. Vďaka čomu sa tieto motívy na trhu aspoň čiastočne prestanú javiť ako niečo podozrivé a začnú sa chápať ako civilizačne prospešná sila.

Ekonómka Deirdre McCloskey dokonca tvrdí, že práve takýto kultúrny posun vo vnímaní podnikateľov, zisku a trhových mechanizmov bol kľúčovým faktorom moderného ekonomického rozvoja. Nie samotné technológie, kapitál, alebo zákony ale zmena morálneho statusu podnikania stála nárastom blahobytu. V dejinách sa objavilo niekoľko období, keď sa to niektorým spoločnostiam na určitý čas podarilo. Patrilo medzi ne holandské zlaté obdobie v 17. storočí, anglická priemyselná revolúcia v 18. storočí či americký ekonomický boom v 19. storočí. Až keď ľudia začali prejavovať rešpekt, vďačnosť a obdiv k „buržoáznym cnostiam“, mohol sa naplno rozbehnúť proces veľkého zbohatnutia ľudského druhu.

Človek bude vždy hrať statusové hry. Nezbavíme sa ich, pretože túžba po spoločenskom postavení je príliš hlboko zakorenená v našej prirodzenosti. Skutočná otázka preto neznie, či tieto hry hráme, ale aké hry hráme. Či bude výsledkom našej túžby po statuse viac umeleckých diel, rozširovanie poznania a služby zákazníkom, alebo podnecovanie nízkych pudov, závisti a rozdeľovania spoločnosti. Teda, či budeme žiť v spoločnosti, kde bude viac úspešných Taylor Swiftovych, Ed Sheeranov, Baryshnikovov a Liu Cixinov alebo viac Trumpov, Leyenových, Putinov a Si Ťin-pchingov.

Róbert Chovanculiak, INESS

Podporiť newsletter cez LN môžete tu:

Pre plný zážitok z tohto newslettera sa pridajte k podporovateľom. Podporíte tým moju prácu a získate prístup do súkromnej skupiny. Ďakujem.