Mýlil som sa. Kniha Nicholasa Wadea nie je ani tak substitútom, ako skôr komplementom k mojej knihe. Hoci zďaleka nesúhlasím so všetkým, čo píše. Hlavná myšlienka jeho knihy je v zásade jednoduchá: ľudia sú evolúciou vytvorené živočíchy a ako také majú svoju biologickú prirodzenosť. Naša snaha vytvárať a najmä reformovať spoločenské usporiadania by preto mala túto biologickú prirodzenosť brať do úvahy.

Možno si poviete, že je to triviálny postreh. Boli by ste však prekvapení, koľko ľudí s jasnou predstavou o tom, ako by mala byť spoločnosť usporiadaná, odmieta mnohé poznatky biologickej evolúcie alebo evolučnej psychológie. Najmä vtedy, keď sa týkajú človeka a špeciálne človeka od krku vyššie.

Kniha The Origin of Politics mi v tomto pripomína rozlíšenie slávneho afroamerického ekonóma Thomasa Sowella, ktorý mimochodom veľa písal aj o školstve. Vo svojej knihe A Conflict of Visions rozlišuje medzi „obmedzeným“ a „neobmedzeným pohľadom“ na ľudskú prirodzenosť (constrained a unconstrained vision), ktoré sú typické pre konzervatívne, respektíve progresívne zmýšľajúcich ľudí:

„V rámci neobmedzeného pohľadu na človeka neexistujú žiadne neprekonateľné príčiny spoločenského zla, a preto ani dôvod, prečo by sa toto zlo nedalo odstrániť pri dostatočnom morálnom odhodlaní. Naopak v rámci obmedzeného pohľadu však budú mať všetky opatrenia a stratégie, ktoré obmedzujú alebo zmierňujú vrodené ľudské chyby, vlastné náklady. Niektoré z nich budú mať podobu iných spoločenských neduhov vytvorených práve týmito civilizačnými inštitúciami. Jediné, čo teda možno v spoločnosti dosiahnuť, je rozvážny kompromis – niečo za niečo.“

Ak vás zaujíma, ku ktorému pohľadu sa prikláňal Sowell, stačí dodať, že sa preslávil aj výrokom, podľa ktorého pri riešení spoločenských problémov „neexistujú riešenia, iba kompromisy“ - trade-offs.

S podobným rozlíšením prišiel aj známy psychológ a autor kníh Steven Pinker. Ten hovorí o „tragickom“ a „utopickom pohľade“ na človeka. Tragický pohľad vychádza z presvedčenia, že ľudia sú sebeckí a nenapraviteľní a že ak chceme žiť v civilizovanej spoločnosti, musíme ich držať na uzde. Utopický pohľad naopak predpokladá, že ľudia sú vo svojom vnútri dobrí a altruistickí a že všetko spoločenské zlo je výsledkom útlaku. Mali by sme preto odstrániť spoločenské obmedzenia a brzdy a umožniť ľuďom, aby naplno prejavili svoju prirodzenosť.

Ku ktorému pohľadu na človeka sa prikláňate vy?

Subscribe now

Share

Wade sa v knihe The Origin of Politics radí skôr do tábora obmedzenej a tragickej vízie. Ak vás tento pohľad zaujíma, odporúčam celú knihu. Zďaleka nesúhlasím so všetkým, čo sa v nej píše, no len ťažko nájdete na jednom mieste takú ucelenú a dôkladne vyargumentovanú politickú filozofiu konzervativizmu.

V jednej časti knihy O pôvode prosperity som sa k téme bipolárnosti ľudskej prirodzenosti dostal aj ja. Diskusiu som však držal v civilizačnom rámci a pýtal som sa, či je pre človeka prirodzené s druhými „vychádzať“, alebo s nimi „vybabrať“. Či skôr spolupracujeme, alebo podvádzame a ako nastaviť pravidlá hry, aby bol individualisticky úspešený človek zároveň aj spoločensky prospešný.

Wade ide hlbšie do našej živočíšnej podstaty a pýta sa, či po rozpade spoločenského poriadku sa nezačnú ľudia k sebe správať oveľa horšie. Spomína pritom udalosti z Kanady a Venezuely, ktoré som dovtedy nepoznal:

Ráno 7. októbra 1969 vstúpil celý montrealský policajný zbor do štrajku. Už o niekoľko hodín začali davy rabovať obchody a maskované gangy prepadávať banky. Obyvatelia sa ukrývali vo svojich domovoch, zatiaľ čo rabujúci ľudia zaplavili centrum Montrealu, rozbíjali výklady reštaurácií, obchodov a hotelov a odnášali všetko, čo im prišlo pod ruku. Do konca dňa zmizol tovar v hodnote približne 500-tisíc dolárov. Násilie a chaos sa podarilo zastaviť až krátko po polnoci, keď do mesta dorazila armáda.

Podobný príbeh sa odohral 7. marca 2019 v Maracaibe vo Venezuele, keď mesto zasiahlo sedemdňové prerušenie dodávok elektriny. Televízia, rádio, Wi-Fi – všetky formy komunikácie prestali fungovať. Keď sa vybili mobilné telefóny, nebolo ich kde nabiť.

Ľudia najprv vyšli do ulíc hľadať jedlo a pred niekoľkými pekárňami, ktoré ešte dokázali zostať otvorené, sa vytvorili dlhé rady. Na tretí deň vypuklo rozsiahle rabovanie. Majitelia obchodov sa ich pokúšali brániť a ulicami sa ozývala streľba. Viac než tisíčlenný dav vtrhol do obchodnej štvrte, zatiaľ čo venezuelská Národná garda nezasiahla. Po zotmení ľudia zakladali ohne, aby videli, čo sa ešte dá vyrabovať. Kým sa podarilo obnoviť dodávky elektriny, v mestských nemocniciach zomreli desiatky ľudí a vyrabovaných bolo 523 obchodov.

V našich podmienkach poznáme príbehy z bývalej Juhoslávie, kde sa susedské spolunažívanie zo dňa na deň premenilo na boj o život.

A tu sú už pre predplatiteľov moje poznámky a úryvky, ktoré som si počas čítania urobil.

Read more

Kniha opisuje školstvo v nacistickom Nemecku presne na takej úrovni abstrakcie, ktorá ma počas čítania neustále vyrušovala. Nebola dostatočne konkrétna na to, aby zachytila hmatateľné skutočnosti („podľa tohto zákona“, „v tejto učebnici sa píše“, „na tejto škole, tento človek“), no zároveň ani dostatočne všeobecná na to, aby hodnoverne opísala širšie fenomény („podľa týchto štatistík takýto podiel žiakov a učiteľov“ alebo „takéto množstvo škôl“). Veľká časť knihy tak akoby plávala na strednej úrovni abstrakcie medzi týmito dvoma pólmi.

Tu je príklad, aby som sa vyhol rovnakému hriechu. Autor nikde explicitne neuvádza, o ktorom roku píše. Opisuje množstvo zážitkov z návštev škôl, no nikdy presne nespomenie rok alebo obdobie, v ktorom sa odohrali. Na úplnom začiatku síce uvádza rok 1934, no to nemôže byť obdobie, ktoré opisuje. Ani nacisti nedokázali uskutočniť tak rozsiahlu reformu v takom krátkom čase. Medzi riadkami sa dá vyčítať, že školy navštevoval niekedy medzi rokmi 1938 a marcom 1939. Tento odhad robím len na základe udalostí, ktoré opisuje, a rokov vydania dokumentov, na ktoré sa odvoláva.

Možno je však môj problém s knihou len dôsledkom profesionálnej deformácie. Potrebujem si z knihy odniesť niečo konkrétne, čo viem aj zazdrojovať; inak rýchlo zabudnem, čo som čítal. A to je problém, pretože čítanie vnímam ako investíciu, nie ako spotrebu. A pri investícii človeka vždy zaujíma jej miera návratnosti.

Takto som o nacistickom vzdelávaní písal vo svojom newsletteri „Školstvo ako nástroj ministerstva obrany a vnútra: Prusko bolo Fínsko 18. storočia“:
V roku 1935 Hitler v jednom svojom príhovore povedal „Len ten, kto vlastní mládež, získava budúcnosť.“ A podľa toho sa aj správal. Keď plne ovládol štát, tak v Nemecku zakázal domáce vzdelávanie a v školskej legislatíve uzákonil, že „V Nemeckej ríši je povinné vzdelávanie. To zabezpečuje výchovu a vzdelávanie nemeckej mládeže v duchu národného socializmu. Vzťahuje sa na všetky deti a mládež nemeckej národnosti... Povinná školská dochádzka sa musí plniť navštevovaním nemeckej školy. O výnimkách rozhoduje školský inšpektorát.“ Zákon podpísali Hitler a Göring. A odvtedy až dodnes je v Nemecku zakázané domáce vzdelávanie.

Podobne nacisti pristúpili k učiteľskému zboru. Ten okamžite očistili o všetkých, ktorí nesúhlasili s ich ideológiou a založili Národnosocialistický zväz učiteľov. Do roku 1936 už bolo jeho členmi 97 % učiteľov. Paralelne s tým sa prepisovali učebnice a štátne kurikulá, zaviedol sa nový predmet „Rasová náuka“ a prakticky do všetkých predmetov integrovali nacistickú ideológiu. Napríklad v učebnici matematiky pre základné školy sa nachádzal nasledujúci príklad:

“Židia sú v Nemecku cudzinci - v roku 1933 žilo v Nemeckej ríši 66 060 000 obyvateľov, z toho 499 682 Židov. Aké je percento cudzincov?“

Podpisaný zákon, ktorý zakázal domáce vzdelávanie v nacistickom Nemecku.

Tip na video:

Walt Disney na základe knihy Ako vychovať nacistu vytvoril krátkú propagandistickú animovanú rozprávku s názvom Education for Death.

Môj tip na film: Pan Nikdo proti Putinovi.

Ide o dokument o zmenách na jednej konkrétnej škole v Rusku po 24. februári 2022. Nedá sa pozrieť na žiadnej streamovacej platforme. Starší čitatelia tohto newslettera však určite poznajú slovo torrent.

A teraz už pre podporovateľov sľúbené výpisky z knihy…

Zaujímavosti o životnej úrovni v nacistickom Nemecku

Nacistický dôraz na právnu čistotu a súhlas rodičov

Akých fyzických výkonov sú schopní 10-roční chlapci a 15-ročné dievčatá

Zmienky o Československu

Náboženský charakter nacizmu

Učenie, že život je hra s nulovým súčtom

Vzdelávanie mužov a žien

Share

Read more

Názov knihy: Anthropological Perspectives on Children as Helpers, Workers, Artisans, and Laborers

Autor: David F. Lancy

Cieľ lovu: ako dospelí ľudia v rôznych kultúrach motivujú deti k častej a náročnej práci.

Malé deti do 6 rokov milujú malé pomocné práce

V etnografických záznamoch je dostatočne zdokumentovaná potreba veľmi malých detí byť užitočné. Medzi obyvateľmi dediny Mayo (Mexiko) si malé dievčatá vyberajú úlohy zo zoznamu prác svojich matiek, ktoré sú v rámci ich schopností, napríklad priniesť vodu z potoka: „malé dievčatá prosia, aby mohli vykonávať nové úlohy“ (Erasmus 1955, s. 331). Počas sezóny zberu ryže sa zapájajú celé rodiny (Taira). „Dokonca aj malé dieťa... stojí smutne, kým mu dospelý so smiechom podá malý zväzok ryžových snopov, aby ich odnieslo do mláťačky“ (Maretzki a Maretzki 1963, s. 510). „Deti z Mixtecu [Mexiko] sú šťastné, keď vykonávajú ‚malé úlohy‘ pre dospelých“ (Romney a Romney 1963, s. 573).

O malých chlapcoch z Talensi (Ghana) sa hovorí, že majú „vášnivú túžbu chovať sliepku“ (Fortes 1938/1970, s. 20). „Túžba detí z kmeňa Bamana podieľať sa na pracovnom živote dospelých je ohromujúca“ (Polak 2012, s. 110). Deti z kmeňa Chaga (východná Afrika) „majú radosť z... čistenia maštalí [a] dožadujú sa povolenia [pomáhať] svojim matkám vynášať hnoj“ (Raum 1940, s. 199). Trojročné deti z kmeňa Gusii (Keňa) sa dobrovoľne prihlásili, že budú okopávať spolu so svojimi matkami, „a zdá sa, že ich to veľmi baví“ (LeVine a LeVine 1963, s. 182). Deti pastierov z Himalájí (Uttarakhand, India) uvádzajú, že cítia „akúsi vnútornú potrebu pracovať“ (Dyson 2014, s. 43).

Krátky film

Jedným z najpôsobivejších príkladov odhodlania detí pomáhať je krátky film s názvom Tiny Katerina. Filmár Ivan Golovnev v ňom zachytáva Katerinu vo veku od dvoch do štyroch rokov. Žije so svojimi rodičmi a starším bratom v severozápadnej Sibíri v tajge. Určite si to pozrite.

Prečo potom dnešné deti nechcú pracovať? Ale chcú! Môžem potvrdiť, že všetky moje tri malé deti sa išli pozabíjať za možnosťou nám pomáhať. Ale len v tom, čo robíme všetci. Nie v tom, čo chceme len od nich.

V štúdii z raných 80. rokov 20. storočia boli americkým deťom vo veku od 18 do 30 mesiacov ukázané naživo situácie, v ktorých pozorovali rodičov a iných dospelých pri vykonávaní bežných domácich prác. Deti následne samé od seba bez výnimky dobrovoľne pomáhali dospelým. Navyše svoju pomoc sprevádzali relevantnými verbálnymi prejavmi a dôkazmi, že chápu ciele úloh, a dokonca pridávali vhodné správanie, ktoré dospelí nemodelovali“ (Rheingold 1982, s. 114).

Táto skorá štúdia bola v roku 2006 replikovaná a rozšírená. Ďalšie zistenia zahŕňajú, že dojčatá sa dobrovoľne ponúkajú na pomoc „ešte skôr, ako sa na ne dospelý pozrie alebo verbalizuje svoj problém... a očný kontakt (ako jemný spôsob žiadania o pomoc) bol tiež zbytočný“. Deti vo veku už 14 mesiacov tiež spontánne ponúkajú pomoc, keď zistia, čo sa dospelý herec snaží dosiahnuť. 18 mesačné deti sa vzdajú možnosti hrať sa s novými hračkami, aby pomohli dospelému, ktorý potrebuje pomoc. Prekonajú aj prekážkovú dráhu, aby sa dostali k osobe v núdzi. Tieto batoľatá sú inštinktívne altruistické a poskytovanie vonkajších odmien za ich pomoc v skutočnosti znižuje ich nadšenie (Warneken et al. 2006).

Ich nadšenie klesá vtedy, keď nemajú možnosť byť užitoční. Rheingoldová urobila rozhovory s rodičmi v USA, ktorí sa zúčastnili výskumu a zistila, že títo rodičia neboli zvlášť vďační za pomáhajúce batoľatá. „Aby sa vyhli tomu, čo považovali za rušenie, snažili sa vykonávať domáce práce, keď deti spali“ (Rheingoldová 1982, s. 122).

Lancy to uzatvára slovami: „Keď rodičia neskôr vo veku siedmich alebo ôsmich rokov ponúkajú deťom príležitosti, aby boli užitočné a pomáhali v domácnosti, je už príliš neskoro. Motivácia detí pomáhať a napodobňovať správanie rodičov, ktorá sa objavuje už vo veku 12 mesiacov, nezostáva v latentnom stave, ale zaniká. Odmietanie malých pomocníkov je však charakteristické len pre neontokraciu; inde sú rodičia radi, že majú malých pomocníkov.“

Zaujímavý citát:

Zhrnutie autobiografie anglického vidieckeho detstva okolo roku 1860:

„William bol poslaný do práce, keď mal šesť rokov a dva mesiace... Jeho úlohy sa menili v závislosti od poľnohospodárskeho roka, ale boli prepojené do nepretržitého zamestnania. Keď dozrel jačmeň, musel sa starať o stádo oviec... Po ovciach nasledovalo žatva spolu s matkou a otcom a po žatve William začal orať a starať sa o 40 ošípaných... (Humphries 2010, s. 194)“

Staršie deti 6 až 12 rokov – čo a ako motivuje ich?

Mňa však zaujímalo predovšetkým, čo motivuje staršie, školopovinné deti. Nie som zďaleka prvý, kto hľadá odpoveď na podobnom mieste. Mnohí výskumníci sa už pokúšali odvodiť princípy vzdelávania a motivácie detí zo štúdia spoločností lovcov a zberačov. Najznámejší je Peter Gray, no existujú aj viacerí ďalší autori. Tí sa vo všeobecnosti zhodujú v zdôrazňovaní významu detskej autonómie, transparentnosti prostredia a voľnej hry vo vekovo zmiešaných kolektívoch.

Moja hypotéza je však odlišná.

Read more