Reklamné okienko

Marec je čas kníh a daňových priznaní. Ak považujete moju prácu a prácu celého INESS za hodnotnú, budeme vám vďační, ak sa rozhodnete podporiť nás svojimi 2 %. Viac informácií aj s jednoduchým návodom nájdete TU. Ďakujeme.

Po brigáde je tu Disneyland

Alpha škola uzatvára s deťmi jednoduchú dohodu: venujte dve hodiny denne nie príliš zábavnému akademickému učeniu a potom môžete celé popoludnie stráviť zaujímavými a praktickými projektmi od výmyslu sveta. Je to obchod, ktorý sa väčšine detí páči, a rady ho uzatvoria. Pri výbere popoludňajších činností platí len jedno pravidlo: žiadna pasívna zábava (sedenie pri televízii, pozeranie YouTube či scrollovanie na sociálnych sieťach). Činnosť musí byť aktívna – musí viesť k vytváraniu niečoho nového.

Celé popoludnie sa delí na dva typy činností:

Prvým sú krátkodobé workshopy. Ide o menšie projekty, počas ktorých sa deti napríklad naučia pripraviť večeru na sviatok Deň vďakyvzdania pre celú svoju rodinu, korčuľovať na ľade (čo je pre deti v Texase dobrodružstvo), alebo si otvoriť skutočný mobilný stánok s jedlom („food truck“) a zarobiť reálne peniaze.

Na jednej Alpha škole sa napríklad piataci v rámci workshopov učili, ako nájsť vhodný byt na trhu nehnuteľností, ako funguje hypotéka, platenie daní, dizajn interiéru či marketing ubytovania cez Airbnb – od nafotenia priestorov až po komunikáciu so zákazníkmi. Následne si trieda skutočne kúpila malú nehnuteľnosť a začala ju ponúkať na ubytovanie cez Airbnb.

Tieto workshopy sa v princípe zameriavajú na dve oblasti: šport a podnikanie.

Druhou časťou poobedného programu sú dlhodobé projekty, ktoré si musia žiaci sami vybrať, naplánovať, zmanažovať a nakoniec aj realizovať. Nikto nad nimi nestojí s deadlinami a nehovorí im, ako a kedy majú čo robiť. Toto je priestor, kde musia žiaci prebrať zodpovednosť a iniciatívu. Projekty obsahujú veci ako:

· Usporiadať veľkú prehliadku školy pre rodičov

· Postaviť papierové lietadlo, ktoré doletí ďalej ako 9 metrov

· Poskladať puzzle z 1000 kusov

· Sám zložiť IKEA nábytok (s časovým limitom)

· Dať TED talk pre 300 ľudí

Splnenie týchto dlhodobých projektov je medzi podmienkami ďalšieho postupu do vyšších tried. Cieľom je naučiť žiakov, čo to znamená byť „vlastníkom“ nejakého projektu, myslieť a plánovať dlhodobo a mať ciele. Zároveň ide o výrazne voľnejší čas, kedy samotné deti rozhodujú o tom, čomu sa budú venovať.

Pre starších žiakov, ktorí preukážu, že dokážu tvrdo a samostatne pracovať, má škola pripravenú špeciálnu odmenu vo forme takzvaného „Programu raketovej lode“ („Rocket Ship Program“). Pre týchto žiakov sa škola stáva prakticky dobrovoľnou. Môžu sa učiť a pracovať odkiaľkoľvek, nemusia pravidelne chodiť do školy a stávajú sa úplnými pánmi svojho času. Napríklad v pondelok môžu zvládnuť všetky „minimá“ a po zvyšok týždňa sa venovať svojmu projektu AlphaX.

To je záverečný projekt, na ktorom pracujú žiaci v posledných ročníkoch štúdia na „Alpha stredných školách“. Je to akási praktická verzia našej maturity. Špecifikom projektov AlphaX je dôraz na reálnosť a užitočnosť. O záverečnom úspechu žiaka na škole nemá rozhodovať len to, či splnil formálne náležitosti a „prešiel školou“, ale aj to, či dokázal priniesť niečo hmatateľné a reálne užitočné ľuďom vo svojom okolí. Preto mentori pri týchto projektoch kladú dôraz na to, aby žiaci do nich zapájali čo najviac ľudí mimo školy. Tým zvyšujú stávky aj tlak na žiakov splniť to, čo sľubujú, a naplno využiť svoj potenciál. Žiaci sa tak neučia stavať potemkinovské dediny plné formalít a správne vyplnených tlačív, ale snažia sa skutočne niečo zmeniť vo svete.

Že nejde len o prázdne a abstraktné frázy, ukazujú prví žiaci, ktorí pracujú na svojich AlphaX projektoch. Napríklad jedna žiačka menom Elle pracuje na zoznamovacej aplikácii pre tínedžerov s dôrazom na ich bezpečnosť. Aplikácia je poháňaná umelou inteligenciou a poskytuje mladým ľuďom rady pri randení. V roku 2025 mala už desiatky tisíc používateľov, pričom Elle bude školu končiť až v roku 2026. Alebo žiak Rhett z Texasu, ktorého cieľom je postaviť veľký zjazdový park pre horské bicykle. Podarilo sa mu získať investíciu vo výške 350-tisíc USD, prenajať si veľký pozemok a počas prvých troch mesiacov fungovania parku už zarobil 100-tisíc USD na tržbách.

Subscribe now

Share

Úloha učiteľov: motivační detektívi.

Na Alpha školách si učitelia nemusia pripravovať obsah vyučovania, následne ho prednášať pred triedou ani zadávať a opravovať domáce úlohy, hodnotiť testy či známkovať žiakov. Toto všetko dokáže nahradiť AI v kombinácii s nekonečným množstvom pedagogického obsahu. Na Alpha školách sa preto učitelia zameriavajú na to, v čom sú ľudia najlepší: poskytujú motivačnú a emocionálnu podporu. Skutočne tam vystupujú v úlohe sprievodcov, a nie je to len fráza, ako to často býva na iných školách.

Prvoradou úlohou učiteľov je teda zažať v žiakoch iskru motivácie. Lenže rôzni žiaci majú rôzne rozbušky. Každého primárne motivuje niečo iné. Niektorých žiakov motivuje možnosť neustále sledovať svoj pokrok – prechádzať levely a získavať streaky. Iní zasa potrebujú dostávať okamžitú spätnú väzbu v podobe odznakov či pochvál. Ďalších motivuje súťaživosť a možnosť posúvať sa v rebríčkoch a porovnávať sa s ostatnými. Iných zase láka možnosť získať viac voľného času. Pre ďalšie deti je hlavným motivačným faktorom spolupráca a získavanie bonusov pre celú triedu. A pravdaže, veľkú časť žiakov, najmä zo začiatku, motivujú aj prízemnejšie veci, ako zarábanie Alpha bucks a kupovanie si pekných predmetov.

Hlavnou náplňou práce učiteľa na Alpha školách je budovať si individuálny vzťah so žiakmi, získavať si ich dôveru a postupne zisťovať, čo ktoré dieťa poháňa. Sú to motivační detektívi. A že to myslia vážne, podčiarkuje aj skutočnosť, že na to majú špeciálnu databázu, v ktorej mapujú osobné motivátory každého žiaka. Kým u nás učitelia denne vypĺňajú dochádzku a evidujú odučené časti štátneho kurikula, v Alpha School si vedú databázu motivácií svojich žiakov.

Záver – koho je to vina?

To, čo robí Alpha škola, môže niekomu pripadať ako prehnané. Možno až úplne pomýlené. Externá motivácia, podplácanie, súťaženie... Posolstvom tohto textu však nemalo byť: potrebujeme školy, ktoré budú slepo kopírovať Alpha školu. Posolstvom je: potrebujeme, aby sa školy začali systematicky zamýšľať nad tým, ako nadizajnovať svoje prostredie a fungovanie tak, aby v žiakoch cieľavedome pestovali motiváciu k učeniu sa.

Bohužiaľ, to sa však v školstve často nedeje – nielen u nás, ale ani vo svete. Otázka motivácie sa necháva na voľný pád alebo sa jednoducho zhadzuje na samotných žiakov. Tí sú dokonca niekedy obviňovaní, že je to ich chyba: „Táto dnešná generácia je lenivá a nesústredená“, „všetko si chce len uľahčiť“ a „ešte aj podvádzajú“.

Lenže to je úplne nesprávny prístup. Je to sťažovanie sa na zákazníka namiesto toho, aby sa poskytovateľ zamyslel nad kvalitou svojej služby. Pravda je taká, že ak na nejakej škole nie sú žiaci motivovaní učiť sa, nie je to vina tých detí, ale školy, respektíve celého verejného školstva, ktoré rámcuje možnosti jednotlivých škôl. Nie je to problém chcenia žiakov, ale nastavenia systému.

Róbert Chovanculiak, INESS

Pre plný zážitok z tohto newslettera sa pridajte k podporovateľom. Podporíte tým moju prácu a získate prístup do súkromnej skupiny. Ďakujem.

Podporiť newsletter cez LN môžete tu:

To je určite možné dosiahnuť rôznymi spôsobmi. Niektoré sú lepšie, iné horšie, ale nikto zatiaľ neobjavil jeden zaručený postup, ktorý by fungoval vždy, všade a pre všetkých. O to dôležitejšie je, aby rôzne školy experimentovali s rôznymi pravidlami, mechanizmami a nástrojmi, ako motivovať žiakov. Vo vzdelávaní potrebujeme viac rôznorodosti a menej monokultúry. Platí to o to viac v dnešnej dobe zaplavenej AI modelmi, keď obsah vzdelávania už nie je vzácny a na čom skutočne záleží, je motivácia žiakov prekonať odpor a začať sa učiť.

Vitajte na Alpha school

Keď si do Googlu zadáte „AI school in USA“, väčšina článkov vás privedie k jednej konkrétnej škole. Volá sa Alpha School. Pôvodne vznikla ako takzvaná microschool – malé združenie rodičov, ktorí vzdelávajú svoje deti doma a v komunite. Dnes je z nej regulárna škola, lepšie povedané sieť škôl. Má už 13 pobočiek v Texase, Kalifornii, Arizone, Floride, New Yorku či Virgínii.

Keď sa Alpha School objaví v médiách, zvyčajne sa spomínajú tri čísla.

1. Žiaci napredujú približne 2,6-krát rýchlejšie než na bežných školách.

2. Akademickému vzdelávaniu sa venujú len dve hodiny denne.

3. Výučba prebieha takmer výhradne na počítačoch s využitím umelej inteligencie.

Ani jedno z týchto tvrdení však nevysvetľuje, prečo je Alpha School taká zaujímavá a hlavne čo je tajomstvom jej úspechu. To totižto nie je v AI, ale v premyslenom systéme motivovania žiakov. Alpha School vybudovala celý ekosystém nástrojov, pravidiel a mechanizmov, ktorých jediným cieľom je motivovať žiakov, aby sa chceli učiť.

Ale než sa dostaneme k tomuto systému, pozrime sa najprv na to, ako vyzerá bežný deň v tejto škole.

Bežný deň na Alpha school

Žiaci prichádzajú do školy približne o 8:30. Prvých tridsať až šesťdesiat minút patrí rozhovorom, krátkej fyzickej rozcvičke a plánovaniu dňa. Každý žiak si stanoví cieľ, ktorý chce počas dňa dosiahnuť.

Následne sa o 9:30 začínajú učiť. To však neznamená to isté, čo poznáme z bežných škôl. Nefunguje tam režim PSP: Potichu Seď a Počúvaj. Na Alpha School si žiaci sadnú za počítače, nasadia slúchadlá, prihlásia sa do systému Alpha Portal a tam začnú riešiť úlohy a cvičenia. V škole nie je žiadny učiteľ, ktorý by sa postavil pred triedu a spustil frontálny monológ. Celé vzdelávanie sa odohráva v aplikáciách, kde žiaci musia neustále vykonávať nejakú aktivitu, nad niečím rozmýšľať, niečo riešiť, niečo tvoriť.

Pozor, to však neznamená, že na Alpha škole prichádzajú žiaci pri vyučovaní priamo do styku s AI chatbotmi, ktoré sú teraz také populárne. Väčšina spomínaných lekcií sa odohráva na bežných vzdelávacích aplikáciách, ktoré sú populárne v USA ako napríklad iXL (17 miliónov používateľov) určená na učenie sa čítania, písania a matematiky alebo Duolingo na výučbu cudzích jazykov, resp. majú vlastnú aplikáciu AlphaReads a AlphaWrite.

Kde je potom tá umelá inteligencia? Tá sa ukrýva v spomínanom Alpha Portáli. Ten si môžete predstaviť ako centrálnu platformu školy, ktorá sleduje progres žiakov, navrhuje úlohy, ich obtiažnosť a poskytuje spätnú väzbu žiakom, učiteľom aj rodičom. Práve tu škola využíva vlastné nástroje umelej inteligencie. AI slúži na riadenie a organizovanie celého vyučovacieho procesu. Je skôr v backend developmente než priamo pri interakcii so žiakmi.

Na začiatku dňa Alpha Portal žiakovi ukáže, koľko a akých úloh musí splniť ako takzvané „minimum“, pričom si môže sám vybrať, ktorými lekciami začne. Učenie prebieha v krátkych 20–25 minútových šprintoch, ktoré oddeľujú 5–10 minútové prestávky. Ide o známu Pomodoro metódu. Takto sa žiaci učia až do obeda, takže akademická časť dňa trvá približne dve hodiny.

Typický deň obsahuje päť krátkych lekcií z predmetov ako:

• matematika

• jazyk

• cudzí jazyk

• prírodné vedy

• spoločenské vedy

• čítanie

• písanie

Po každej lekcii dostávajú žiaci okamžitú spätnú väzbu – či postupovali správne, kde spravili chybu a majú k dispozícii krátku doplňujúcu úlohu, ktorá overí, či pochopili správne riešenie. Ak sa niektoré chyby opakujú, Alpha Portal automaticky rezervuje žiakom stretnutie so sprievodcom. Takto na škole volajú učiteľov. Sprievodca môže byť fyzicky v miestnosti alebo online. Niektoré školy napríklad využívajú online sprievodcov z Brazílie. Takéto krátke konzultácie majú žiaci bežne niekoľkokrát týždenne.

Na konci každého dňa dostane žiak (spolu s jeho rodičmi a učiteľmi) report o tom, ako sa v ten deň posunul. Aj tu využíva Alpha Portal umelú inteligenciu, ktorá napríklad v reálnom čase zaznamenáva a vyhodnocuje prácu s myšou, klávesnicou a cez web kameru dokonca aj pohyb očí žiakov. Vďaka tomu dokáže analyzovať, ako presne sa žiak učí a či venuje pozornosť dôležitým informáciám.

Na príklade reportu vyššie Alpha Portál odporúča študentovi, aby každému predmetu venoval aspoň 25 minút denne. Zároveň si všimol, že žiak ignoruje vysvetlenia po tom, ako urobí chybu. Portál preto uvádza konkrétne momenty, keď sa to stalo. Po kliknutí na odkaz „here“ sa rodič, učiteľ alebo samotný žiak dostane k záznamu obrazovky a webkamery v momente, keď chyba vznikla. Portál tiež zistil, že žiak odpovedá na otázky príliš rýchlo – bez toho, aby si ich poriadne prečítal. Preto mu odporúča spomaliť a venovať viac času porozumeniu zadania.

Okrem denných reportov dostávajú žiaci aj týždenné sumáre svojho pokroku. Tabuľka nižšie napríklad ukazuje, koľko lekcií z daného ročníka ešte žiakovi zostáva, koľko ich už absolvoval a ako dlho pravdepodobne potrvá, kým daný ročník dokončí.

Umelá inteligencia v Alpha School nie je cieľom. Je nástrojom, ktorý umožňuje škole uplatňovať tri dôležité pedagogické princípy.

Individualizácia. Na Alpha School prakticky neexistujú triedy podľa ročníkov v tradičnom zmysle. Žiaci v jednej triede môžu byť v rôznych „ročníkoch“ z rôznych predmetov. Každý pracuje na úlohách, ktoré sú na hrane jeho aktuálnych vedomostí a zručností. Nie sú príliš ľahké, aby sa nenudili, ale ani príliš ťažké, aby neboli frustrovaní.

Výhodou tohto prístupu nie je len to, že rôzni žiaci môžu postupovať rôznym tempom a navzájom sa nezdržiavajú. Dôležité je aj to, že jeden a ten istý žiak môže napredovať rýchlejšie v matematike, pretože mu ide, a pomalšie v čítaní a písaní, kde zaostáva. Takýto prístup umožňuje maximalizovať potenciál nielen medzi žiakmi, ale aj v rámci jedného žiaka.

Mastery learning. Alpha Portal umožňuje žiakom posunúť sa k ďalšiemu učivu len vtedy, keď dostatočne zvládnu to predchádzajúce (požadovaná hranica je 90 % a viac). Vďaka tomu sa nemôže stať, že žiak bude pokračovať vo vzdelávaní s medzerami vo vedomostiach. Na bežných školách to tak nefunguje a žiaci postupujú do vyšších ročníkov najmä podľa veku. Aj keď niektorí látku úplne neovládajú, systém ich posunie ďalej. Prepadnutie je možné len vo výnimočných prípadoch a navyše je spoločensky stigmatizované. Výsledkom je, že mnohí žiaci pred sebou tlačia zväčšujúcu sa záťaž nepochopených základov.

Spaced repetition. Aj keď už žiaci nejaké učivo zvládnu, Alpha Portál im ho v pravidelných intervaloch znovu pripomenie. Deje sa to práve v momente, keď je najpravdepodobnejšie, že by ho mohli začať zabúdať. Takéto načasované opakovanie výrazne zvyšuje šancu, že sa poznatky uložia do dlhodobej pamäti.

Umelá inteligencia sa na Alpha School využíva predovšetkým na to, aby žiaci dostávali učivo na správnej úrovni, v správnom čase a zároveň okamžitú spätnú väzbu, kde spravili chybu a ako sa z nej môžu poučiť. Samotní žiaci majú zakázané využívať LLM modely pri učení sa. Teda paradoxne na najznámejšej „AI škole“ v USA nemajú žiaci taký prístup k LLM modelom ako je bežné už aj na našich školách. AI tam slúži predovšetkým na riadenie a optimalizáciu samotného procesu vyučovania. Riešenie úloh žiakmi prebieha starým dobrým spôsobom – žiaci sa musia zamyslieť.

Tajomstvo úspechu: brigáda v Disneylande

Individualizácia, mastery learning a spaced repetition nie sú tajomstvom úspechu Alpha School. Vo svete existuje množstvo škôl, ktoré tieto osvedčené pedagogické prístupy využívajú. Tajnou ingredienciou Alpha School je niečo iné – už spomínaný prepracovaný systém motivovania žiakov.

CEO Alpha School Joe Liemandt pri zakladaní školy definoval jej víziu takto: „Chceme vybudovať školu, do ktorej budú deti chcieť chodiť radšej než na prázdniny.“ A pri jej napĺňaní sa nebál využiť všetky dostupné prostriedky. Napríklad začal žiakom platiť za to, že si splnia svoje povinnosti.

Pláca za prácu

Alpha školy fungujú ako malé ekonomiky s vlastnou menou „Alpha bucks“. Ak žiak dokončí svoje denné „minimum“ – tak sa na škole označuje množstvo lekcií, ktoré má dopoludnia splniť – môže zarobiť 10 Alpha bucks. Dokončiť pritom neznamená len vyplniť všetky cvičenia a úlohy. Musí ich mať aspoň na 80 % správne. Za každú lekciu nad rámec minima získava ďalšie Alpha bucks a odmenené je aj splnenie týždenných plánov. Bonus môže získať aj celá trieda – ak sa všetkým žiakom podarí dokončiť ich denné minimá.

Deti potom môžu svoje „zarobené“ Alpha bucks míňať v školskom Alpha obchode, ktorý ponúka široký sortiment tovarov a služieb: od skákajúcich loptičiek a plyšových hračiek cez proteínové tyčinky alebo vstup do herného salónika až po špeciálne Lego, AirPods či sveter Taylor Swift. Odmeny sú vďaka tomu personalizované a žiaci volia rôzne stratégie pri utrácaní svojich Alpha bucks. Niektorí ich minú hneď, iní si šetria na drahšiu vec.

Popri tom môžu žiaci získavať aj tzv. „Dojo body“ za ohľaduplné a tímové správanie alebo za prejavenie nadštandardnej iniciatívy a samostatnosti. Body udeľujú učitelia a dieťa, ktoré v triede nazbiera najviac bodov, sa stane „Dojo Masterom“ a dostane špeciálne kľúče. Na konci týždňa prídu žiaci s týmito kľúčmi k zamknutým truhliciam a môžu si vybrať, ktorú otvoria. V jednej z nich sa skrýva odmena.

Systém odmien sa v Alpha školách neustále vyvíja a experimentujú s jeho rôznymi nastaveniami pri riešení konkrétnych vzdelávacích problémov. Napríklad problém letného zabúdania, keď žiaci počas prázdnin zabudnú veľkú časť vedomostí, ktoré sa naučili počas školského roka. Preto skúšajú experiment, v ktorom žiakom platia reálnymi peniazmi za letné precvičenie učiva. Jedna lekcia trvá v priemere 12 minút a dieťa za ňu dostane 1 dolár. Šesť- až sedemročné deti si tak môžu zarobiť približne 5 dolárov za hodinu.

Alpha škola sa pri vysvetľovaní svojho prístupu k odmeňovaniu žiakov za učenie explicitne odvoláva na výskum Rolanda Fryera a ďalšie štúdie o externej motivácii. A spôsob, akým sú odmeny nastavené, skutočne odráža základné princípy dobre navrhnutých incentivov:

• Žiaci presne vedia, čo musia urobiť, aby získali odmenu – systém je jasný a zrozumiteľný.

• Odmeňovaný je samotný proces učenia sa (riešenie úloh a cvičení), nie konečný výsledok.

• Odmena prichádza okamžite – Alpha bucks sa pripíšu na účet hneď po splnení podmienok.

• Odmeny sú individualizované – každý žiak si môže kúpiť to, čo ho skutočne motivuje.

• Systém zároveň poskytuje spätnú väzbu o kompetentnosti – odmenu získa len ten, kto zvládne lekcie aspoň na 80 %.

Platenie za učenie sa je na Alpha školách súčasťou širšieho systému gamifikácie vzdelávania. Ten je založený na princípoch, ktoré robia počítačové hry pre deti zaujímavé a neodolateľné. S tým rozdielom, že Alpha školy nimi nemotivujú deti k hraniu hier, ale k produktívnemu učeniu.

Napríklad žiaci na Alpha školách môžu graficky sledovať svoj progres – podobne ako keď v hrách prechádzajú jednotlivé levely. Môžu sa tak kedykoľvek obzrieť späť a vizuálne sledovať, ako sa posúvajú dopredu, čo už zvládli a čo ich ešte čaká. Po ceste získavajú rôzne odznaky či hviezdičky a keď pracujú dlhodobo konzistentne, dostanú sa na „streak“, čo ich má motivovať vydržať. Na škole existujú aj rebríčky, v ktorých sa môžu porovnať s ostatnými. Prostredníctvom gamifikácie sa tak Alpha školy snažia premeniť miestami únavné učenie sa na zábavnú strategickú hru, ktorú chcú žiaci „vyhrať“.

No úplne najdôležitejšou odmenou, ktorú žiaci môžu na Alpha školách získať nie sú body, peniaze, odznaky ani umiestnenie v rebríčku, ale niečo oveľa hodnotnejšie. Čas. Voľný čas, ktorý získajú, keď splnia svoje povinnosti. Namiesto toho, keď žiaci na bežných školách čakajú päť či šesť hodín na koniec vyučovania, žiaci na Alpha School vedia, že keď dve hodiny intenzívne pracujú, získajú štyri hodiny plné zábavných projektov.

…

V ďalšej časti popíšem, ako vyzerá druhá polovica dňa na Alpha School, aká je tam úloha učiteľov a čo z toho všetkého vyplýva pre naše školstvo.

Robert Chovanculiak, INESS

Share

Subscribe now

Pre plný zážitok z tohto newslettera sa pridajte k podporovateľom. Podporíte tým moju prácu a získate prístup do súkromnej skupiny. Ďakujem.

Podporiť newsletter cez LN môžete tu:

Aj keď si to mnohí ľudia vo vzdelávacích kruhoch pravdepodobne nevšimli, s príchodom nových technológií posledných rokov (počítače, internet a dnes aj AI) tento problém stráca na relevantnosti. Riešiť presun vedomostí z miesta A do miesta B v čase, keď je miesto B doslova zavalené nekonečným množstvom kvalitných vzdelávacích zdrojov, sa stáva čoraz zbytočnejšie. Deväťdesiatdeväť percent tohto problému dnes riešia kvalitné učebnice, Wikipédia, vzdelávacie aplikácie, newslettere, online kurzy z univerzít, YouTube a najnovšie aj správne napromptovaná umelá inteligencia.

To však neznamená, že je vo vzdelávaní všetko vyriešené. Znamená to len, že sa úzke hrdlo presunulo inde. Čím lepšie pedagogické nástroje a obsah máme k dispozícii, tým väčšiu rolu začína zohrávať motivácia žiakov. Práve to je nové úzke hrdlo školstva. Namiesto ďalšieho sústredenia sa na pedagogicko-logistické otázky „prenosu vedomostí“ by sme mali viac pozornosti venovať otázke, ako dokážeme motivovať k vzdelávaniu celé populačné ročníky.

Napriek tomu sa celé školstvo - od ministra, cez jeho úradníkov a odborníkov až po samotné školy a učiteľov - stále do veľkej miery zaoberá skôr rakúsko-uhorským problémom nastavenia kurikula a logistiky. To je však stará bitka. Vojna budúcnosti sa bude viesť o pozornosť detí a ich motiváciu. Zúfalo potrebujeme inovácie v spoločenských technológiách, ktoré dokážu motivovať žiakov k učeniu sa na veľkej škále. Aké sú možnosti?

Bájna motivácia zvnútra

Základné delenie motivácie je na vnútornú a vonkajšiu. Rozdiel medzi nimi je jednoduchý: pri vnútornej motivácii človeka poháňa radosť zo samotného procesu, pri vonkajšej ho motivuje výsledok. Ide o rozdiel medzi „robím to, pretože to robím rád“ a „robím to, pretože to vedie k niečomu, čo mám rád“.

Keď sa vo vzdelávacích kruhoch povie slovo motivácia, diskusia sa takmer automaticky stočí k tej vnútornej. Tá je považovaná za „dobrú“ motiváciu a často sa lamentuje nad jej nedostatkom u žiakov. Zároveň sa jej venuje aj veľká časť výskumu: skúmame, za akých podmienok vzniká a ako ju podporovať.

V reálnom svete je však väčšina činností, ktoré robíme, pravdepodobne výsledkom kombinácie oboch typov motivácie. Skúste si položiť jednoduchú otázku: prečo čítate tento text? Motivuje vás samotný proces čítania, z ktorého máte vnútornú radosť? Alebo je to skôr spôsob, ako sa dozviete niečo zaujímavé a potenciálne užitočné – niečo, čo budete môcť využiť vo svojej práci alebo o tom neskôr niekomu porozprávať pri káve?

Keď sa pozriem na seba, čítam viac, než je bežné. Kolega to v blurbe OPP trochu prehnal, keď napísal: „Nepoznám nikoho, kto by čítal viac ako Chovanculiak. Je posadnutý cestou poznania, každú preflákanú minútu života meria počtom strán, ktoré nestihol prečítať.“ Napriek tomu by som si netrúfol tvrdiť, že ma poháňa vnútorná motivácia. Čítam preto, lebo sa tak dozviem niečo o fungovaní človeka a spoločnosti – a následne o tom môžem písať. V skutočnosti ma motivujete vy, čitatelia. Čítam veľa preto, lebo je to spôsob, ako získavam uznanie a zvyšujem svoju prestíž, svoj spoločenský status. Taká je surová pravda. Nie vnútorná motivácia.

U ľudí hrá spoločenská motivácia v podobe snahy o získanie uznania druhých väčšiu rolu, než sme si ochotní priznať. Je to slon v našej hlave. Často si ju zamieňame s vnútornou motiváciou, pretože impulz na prvý pohľad vychádza zvnútra človeka. Jeho skutočným zdrojom je hodnotenie druhých: ich pozornosť a uznanie.

Mnohé výskumy ukazujú, že ani tí najväčší profesionáli a experti v rôznych oblastiach nemilujú ani tak samotnú činnosť, ktorú vykonávajú, ale tešia ich skôr výsledky, ktoré im prináša. Typickým príkladom je rozdiel medzi veľmi dobrými a absolútne špičkovými violistami. Ten je dôsledkom najmä počtu hodín, ktoré dokážu svedomito a cieľavedomo trénovať (deliberate practice). Tento rozdiel však nemožno vysvetliť vnútornou motiváciou – tým, že by tých lepších tréning bavil viac. Naopak, violisti v oboch skupinách uvádzajú, že dlhé hodiny hrania sú pre nich rovnako náročné a nepríjemné. Všetci musia prekonávať odpor.

Môj hlavný dôvod, prečo nechcem hlbšie rozoberať vnútornú motiváciu je, že sú pri nej nízke nerealizované zisky. Nevidím tu žiadny priestor pre intelektuálnu arbitráž. Píšu o nej všetci, všade a neustále (aj ja som vinný). Nemám k nej povedať čo nové.

Vonkajšia motivácia ako štartér

Vonkajšia motivácia sa vo vzdelávacích kruhoch neteší veľkej obľube. A už vôbec nie, keď má podobu peňazí. V jednom Gallup prieskume z roku 2010 sa pýtali rodičov v USA, či podporujú myšlienku, že by školský dištrikt platil malý obnos peňazí žiakom za to, že napríklad čítajú knihy, chodia do školy alebo dostávajú dobré známky. Podporu vyjadrilo 23 % rodičov, zvyšok bol proti. V inom prieskume z roku 2008 zisťovali, či by rodičia súhlasili s tým, aby mali učitelia na školách dovolené fyzicky trestať žiakov. V tomto prípade súhlasilo 26 %. Pre rodičov je tak prijateľnejšie, aby ich deti v škole dostali bitku, než peniaze.

Myšlienka platenia žiakov za učenie sa v škole je podobne nepopulárna aj medzi veľkou časťou odborníkov na vzdelávanie a zamestnancov školstva. Ekonómovia sú však trocha iní živočíšny druh. Vo všeobecnosti nepociťujeme taký odpor k používaniu peňazí na riešenie rôznych problémov. A medzi nás patrí aj harvardský ekonóm Ronald Fryer, ktorý realizoval rozsiahle experimenty s finančnými odmenami na 200 školách.

V týchto experimentoch testoval vplyv troch typov finančných odmien. Po prvé, platenie žiakom za výsledky – teda za dobré známky a body v testoch. Po druhé, platenie za úsilie, napríklad za prečítané knihy alebo poctivú dochádzku. A po tretie, platenie učiteľom za lepšie výsledky ich žiakov

Výsledky experimentov prekvapili aj samotného Fryera. Ako ekonóm očakával, že najsilnejší efekt prinesie platenie za výsledky, teda za dobré známky a vysoké body z testov, čo malo žiakov motivovať k učeniu sa. Ukázalo sa však, že najväčšie zlepšenie prinieslo platenie za úsilie. Napríklad odmena vo výške dvoch dolárov za prečítanú knihu zvýšila mieru čítania o 40 %, čo sa následne prejavilo aj v lepších výsledkoch v testoch. Podobne platenie za dochádzku zvýšilo jej mieru o 22 % čo tiež prispelo k lepším výsledkom.

Fryer si to vysvetľuje tým, že pre žiakov nemusí byť jednoduché identifikovať, čo presne a ako majú robiť, aby dosiahli lepšie výsledky. A zároveň ich splnenie nemajú v rukách – môžu sa veľmi snažiť, ale nikde nie je zaručené, že sa im podarí zlepšiť si známky. Keď im však platíme za úsilie – za čítanie kníh, pravidelnú dochádzku a podobne – presne vedia, čo majú robiť, aby získali odmenu a majú to plne v rukách. Viac čítať a neflákať sa poza školu.

V rámci výskumu Fryer využil aj štandardné psychologické testy na meranie vplyvu peňazí na vnútornú motiváciu. Práve jej oslabenia sa totiž ľudia zo školstva pri využívaní vonkajšej motivácie obávajú najviac. Fryer však neodhalil žiadny negatívny vplyv. Navyše skúmal aj dlhodobé efekty a ešte rok po experimente nameral signifikantný rozdiel v miere čítania medzi kontrolnou skupinou a tou pôvodne motivovanou peniazmi. Veľkosť rozdielu síce klesla na polovicu, no platby očividne ovplyvnili zvyky žiakov aj dlho po tom, čo finančný doping vysadili. Tento fakt ukazuje, že obavy z vytláčania vnútornej motivácie sa v tomto prípade nielen nenaplnili, ale efekt bol presne opačný. Peniaze pomohli naštartovať vnútornú motiváciu a vytvoriť u žiakov zvyk, ktorý pretrval minimálne rok po intervencii.

Aktualizujte si poznatky

Dnes už ani medzi pedagogickými výskumníkmi a psychológmi nie sú pozitívne efekty vonkajšej motivácie tabu. Najnovšie výskumy odmietajú zjednodušenú logiku, podľa ktorej „vnútorná motivácia = dobré“ a „vonkajšia motivácia = zlé“. Vonkajšia motivácia získala zlú reputáciu najmä vďaka dnes už legendárnym výskumom zo 70. rokov, keď Edward Deci a Mark Lepper realizovali experimenty, v ktorých deti odmeňovali za riešenie hlavolamov a kreslenie obrázkov. Deti následne stratili vnútornú motiváciu tieto aktivity vykonávať. Tento jav dostal názov „overjustification effect“ a stal sa vo vzdelávaní dogmou na celé desaťročia.

Novšie výskumy však spochybňujú predstavu, že využívanie vonkajšej motivácie musí automaticky viesť k oslabeniu vnútornej. Naopak, ukazujú, ako môže k jej vzniku a posilňovaniu prispievať. Jedným z priekopníkov v tejto rehabilitácii je psychológ Kou Murayama (2025), ktorého výskum ukazuje, že správne nastavené externé odmeny môžu byť užitočné najmä na začiatku učenia sa, keď je každý posun náročný. V takej situácii funguje vonkajšia motivácia ako štartér. A zároveň vtedy ani nemá čo výrazne vytláčať, pretože vnútorná motivácia je často na bode mrazu. Nie je náhodou, že Deciho a Lepperove experimenty odhalili vytláčací efekt pri činnostiach, ktoré už mali deti rady – riešenie hlavolamov a kreslenie. Učenie sa je však často spojené s prekonávaním odporu voči mentálne náročným aktivitám, ktoré žiaci nerobia úplne radi.

Takto môže vonkajšie odmeňovanie pomôcť rozbehnúť samo-sa-posilňujúci kolobeh. Začiatočníka postrčí k opakovanému precvičovaniu a učeniu sa, čo mu umožní zažiť prvé úspechy, pocit, že mu to ide, a objaviť nové, zaujímavé vedomosti. Tento úspech potom sám o sebe môže viesť k rozvoju vnútornej motivácie. Už samotné opakovanie činností v spojení s príjemnou spätnou väzbou v podobe vonkajších odmien podporuje vytváranie návykov. Žiak tak môže postupne získať novú identitu: som človek, ktorý sa snaží a dokáže uspieť v škole. Murayama tento moment označuje ako „motivačnú transformáciu“ – bod, v ktorom sa vonkajšia motivácia začína preklápať do vnútornej.

Navyše, samotné delenie na „vonkajšiu“ a „vnútornú“ motiváciu nie je tak ostro ohraničené, ako by sa mohlo zdať. Z neurovedeckého hľadiska je aj vnútorná motivácia len určitý typ odmeny (reward) v podobe príjemných pocitov spojených s vykonávaním činností. Ľudský mozog zároveň nemá oddelené miesta pre rôzne typy odmien. Neurovedecký výskum ukazuje, že všetky odmeny – vnútorné aj vonkajšie – sa spracúvajú v rovnakých častiach mozgu, v takzvaných reward networks v oblasti „ventral striatum“. Záver neurovedcov skúmajúcich motiváciu preto znie, že vnútorné aj vonkajšie odmeny sú súčasťou spoločného „reward-learning system“. Murayama to zhrňuje takto: „V skutočnosti nemá veľký zmysel predpokladať, že ľudia majú v mozgu oddelené systémy na spracovanie vnútorných a vonkajších odmien, pretože v reálnych situáciách učenia sa sú tieto odmeny veľmi často prepojené.“

Róbert Chovanculiak, INESS

Zaujímalo by vás, čo hovorí výskum o správnom nastavení odmien pre fungujúcu vonkajšiu motiváciu?

Bonus

Pre podporovateľov tu mám ešte tri odstavce, ktoré sa do newslettera už nedostali: Môj cynicky pohľad na vnútornú motiváciu. Čo bolo skôr – úspech alebo motivácia? A jedna veľká nevýhoda vysokej vnútornej motivácie.

Podporiť newsletter cez LN môžete tu:

Pre plný zážitok z tohto newslettera sa pridajte k podporovateľom. Podporíte tým moju prácu a získate prístup do súkromnej skupiny. Ďakujem.

Read more

Predstavte si, že k našej planéte priletia mimozemšťania a rozhodnú sa preskúmať, ako funguje pozemské školstvo. Informácie by čerpali priamo z kníh, štúdií a novinových článkov, ktoré o vzdelávacích systémoch napísali samotní pozemšťania. Čo by im ako prvé udrelo do očí?

Pravdepodobne by to bola nespokojnosť so súčasným stavom. O kritike školstva sa po celom svete popísali milióny normostrán. Na nespokojnosti existuje široká zhoda. Ako ďalšie by si ale všimli, že napriek rozšírenej kritike sa ľudia nevedia zhodnúť, ako by mal vyzerať ten správny vzdelávací systém. Každý si ho predstavuje trochu inak. A niekedy dokonca úplne inak. To platí pre všetky aspekty školstva od pedagogicko-didaktických postupov, cez obsah vzdelávania, až po organizáciu a fungovanie škôl.

Tretiu vec, ktorú by si mimozemšťania všimli, je, že napriek rozdielnym predstavám o tom, ako by mal vyzerať ten správny systém vzdelávania, panuje až prekvapivo nekritická zhoda v jednej zásadnej veci – v inštitucionálnych základoch fungovania školstva. Týmito inštitucionálnymi základmi myslím spôsob akým je školstvo poskytované, regulované a financované. Všetci ich považujú za také samozrejmé, že sa o nich ani nediskutuje.

Tri slony v triede

V krajinách OECD navštevuje viac ako 80 % žiakov verejné základné a stredné školy, za ktorých riadenie je zodpovedný lokálny politik alebo dosadený úradník. Zároveň každá krajina na svete má svoje ministerstvo školstva, ktoré záväzne predpisuje školám ako majú fungovať, čo sa na nich musí učiť, kto môže byť učiteľom a všetko to kontroluje. A celý tento systém vzdelávania je financovaný z daní. V krajinách OECD pochádza až 90 % financií základného a stredného školstva z verejných rozpočtov. Dokonca aj vo vysokom školstve, pri ktorom niektoré krajiny umožnili vyberanie čiastočných poplatkov za štúdium, stále pochádza v priemere 70 % financií od daňových poplatníkov.

V očiach nezaujatého mimozemšťana by tieto tri piliere dnešného školstva – verejné vlastníctvo, centrálne regulácie a financovanie z daní – predstavovali slona v miestnosti. Ľudia sa sťažujú na systém vzdelávania po celom svete. No zároveň po celom svete využívajú rovnaký model jeho poskytovania, regulovania a financovania. Nestálo by za zamyslenie, či medzi týmito dvomi javmi neexistuje nejaký vzťah?

Táto otázka by pre mimozemšťanov bola ešte relevantnejšia, keby sa pozreli, ako funguje uspokojovanie mnohých iných každodenných potrieb pozemšťanov. Od stravovania, bývania, prepravy, cez finančné a IT služby až po zábavu, obliekanie, komunikáciu alebo logistiku. Vo všetkých týchto oblastiach väčšina krajín na planéte využíva iné inštitucionálne základy než v školstve. Za ich poskytovanie sú zodpovední súkromní vlastníci, ktorí idú s kožou na trh, neexistuje pri nich jedno centrum, ktoré by povinne predpisovalo, ako majú tieto služby vyzerať a financujú ich zákazníci priamo zo svojich peňaženiek. A pritom tieto služby fungujú celkom dobre. Sú stále dostupnejšie, ich kvalita rastie a neustále sa objavujú nové inovácie a vylepšenia.

Je možné, aby niečo podobné fungovalo aj vo vzdelávaní?

Subscribe now

Share

Ministerstvo stravovania

Je ťažké si predstaviť, ako by vyzeralo školstvo postavené na rovnakých inštitucionálnych základoch ako dnes funguje napríklad stravovanie v reštauráciách. Môžeme to ale skúsiť naopak: predstavte si na chvíľu, že by sme reštauračné služby postavili na rovnakých inštitucionálnych základoch, aké dnes platia pre školstvo. Ako by to asi vyzeralo?

Drvivú väčšinu reštaurácií by zriaďovali a prevádzkovali mestá a obce. Riaditeľov týchto verejných reštaurácií by navrhovali starostovia a schvaľovali by ich “reštauračne rady” zložené zo zástupcov kuchárov, čašníkov, stravníkov a miestnych poslancov. Vedenie reštaurácií by sa menilo po každých komunálnych voľbách.

Jedlá a ich recepty by nevyberali samotné reštaurácie, ale odborníci na to určení z Ministerstva stravovania. Na Štátnom gastronomickom ústave by zostavovali povinné menu, ktoré by sa muselo servírovať vo všetkých verejných reštauráciách v krajine. Ministerstvo by presne stanovilo, aké suroviny sa majú použiť, podľa akých receptov musia variť a aké štandardy musí spĺňať správne pripravené jedlo. Vo výsledku by všetci stravníci v celej krajine jedli tie isté jedlá pripravené veľmi podobným spôsobom, bez ohľadu na to, či im chutia alebo nie.

Z času na čas by na Štátom gastronomickom ústave aktualizovali obsah “štátneho kulikula”. A to najmä vtedy, keď sa jeho obsah stane predmetom politických sporov. Napríklad keby progresívni politici tlačili na zvýšenie podielu rastlinných jedál, pretože sú zdravšie a ekologickejšie. Alebo keby konzervatívnejšie orientovaní poslanci presadzovali návrat k tradičným živočíšnym potravinám plných bielkovín a zdravých nasýtených tukov. V nedeľných televíznych diskusiách by stravníci počúvali, že takouto zmenou „štátneho kulikula“ zlepšíme životosprávu ľudí a zároveň podporíme domácich chovateľov dobytka, či pestovateľov repky olejnej.

Kuchári a čašnici

Ministerstvo stravovania by určovalo, kto sa môže stať kuchárom a aké musí získať vzdelanie. Pevne by predpisovalo tabuľkové platy pre všetkých kuchárov a čašníkov v celom sektore. Kto koľko zarába by záležalo v prvom rade od odvarených rokov v kuchyni. Kariérny postup v gastro sektore by bol presne nalinajkovaný – cieľavedomí kuchári by museli absolvovať I. a II. atestáciu. Riaditeľ reštaurácie by mal o niečo vyšší plat, ale mohol by sa ním stať len ten, kto spĺňa formálne podmienky, napríklad prax pri hrncoch minimálne päť rokov.

Ak by sa zamestnancom v gastro sektore zdali ich platy nízke, obrátili by sa na ministra stravovania, ktorý by ich požiadavky na zvýšenie tabuľkových platov tlmočil na Ministerstve financií. Ako argument pri vyjednávaní by odborári kuchárov používali medzinárodné štatistiky, ktoré porovnávajú miestnu úroveň miezd v gastronómii s priemernou úrovňou v krajinách OECD. Tvrdili by, že bez vyšších platov nemôžu prilákať do gastro sektora kvalitných ľudí a že zaostávanie za priemerom OECD ohrozuje budúcnosť stravovania na Slovensku. Zároveň by si kuchári a čašníci vylobovali takú pracovnoprávnu ochranu, že by bolo prakticky nemožné ich prepustiť, ak nedošlo z ich strany k „vážnemu porušeniu pracovnej disciplíny“. A to bez ohľadu na to, ako varia a obsluhujú zákazníkov.

Verejné reštaurácie by boli otvorené len v presne stanovených časoch – päť dní v týždni, desať mesiacov do roka. Počas leta by boli zatvorené, pretože vtedy býva horúco a ľudia aj tak chodia na dovolenky. A ak by sa to stravníkom nepáčilo, môžu im počas dvoch mesiacov variť ich starí rodičia alebo si predplatiť letné vývarovne.

Reštaurácie by sa napriek tomu všetkému nemuseli báť o svojich zákazníkov. Prakticky žiadne by nekrachovali, ale ani by sa neotváralo veľa nových. Založiť novú reštauráciu by znamenalo absolvovať dvojročný byrokratický maratón zháňania pečiatok na úradoch. Výsledkom by bolo, že väčšina verejných reštaurácií by fungovala rovnakým spôsobom desaťročia – bez ohľadu na kvalitu jedla a spokojnosť stravníkov. Najväčšími zmenami by bolo zateplenie fasád reštaurácií, nákup konvektomatov a zavedenie interaktívnych objednávkových systémov.

Share

Rezeň platený z daní

Tieto nesmrteľné reštaurácie by boli financované z verejných rozpočtov na základe počtu stravníkov. Obedy a večere by boli pre návštevníkov „zadarmo“ – na mieste by nič neplatili, no celý systém by financovali cez dane a odvody. A to bez ohľadu na to, či im servírované jedlá chutia alebo či náhodou nie sú alergickí na niektoré ingrediencie zo “štátneho kulikula”. V takom prípade by im nepomohlo začať navštevovať súkromné reštaurácie, lebo tie tiež musia spĺňať všetky regulácie a môžu variť len jedlá schválené Štátnym gastronomickým ústavom rovnako ako verejné reštaurácie.

Ak by chceli niečo iné, tak majú dve možnosti. Prvá: mohli by si vybrať súkromnú reštauráciu mimo oficiálnej siete stravovacích zariadení. Taká však nemá nárok na verejné financovanie a zákazníci by si museli zaplatiť plnú cenu jedla. Inými slovami, za plný žalúdok by platili dvakrát – raz cez dane a druhýkrát pri platení účtu. Preto by si väčšina ľudí nakoniec vybrala najbližšiu verejnú reštauráciu, aj keď tam nemusia variť podľa ich gusta.

Druhá možnosť: mohli by si začať variť doma. Ale ani to by nebolo také jednoduché. Zákon o povinnom reštauračnom stravovaní by síce umožňoval aj domácu stravu, ale musela by stále spĺňať ministerské požiadavky a jej konzumenti by museli chodiť na pravidelné gastro-vyšetrenia, či naozaj prijímajú všetky potrebné živiny.

Až keby kvalita celého gastro-sektora výrazne dlhodobo stagnovala a začali sa množiť nespokojné jazyky, prišli by na pretras rôzne návrhy na „veľkú reformu stravovania“, ktorá by „pripravila naše reštaurácia na výzvy 21. storočia“. Jedni by navrhovali zvýšiť platy kuchárom, aby pritiahli lepších ľudí a motivovali existujúcich zamestnancov. Iní by chceli prepísať recepty v Štátnom gastronomickom ústave, vymeniť niektoré ingrediencie a pridať viac korenia. Ďalší by zakladali regionálne centrá podpory kuchárov, kde by skúsení šéfkuchári mentorovali svojich kolegov a tak ďalej.

Nikto by sa však nepozastavil nad tým, že drvivá väčšina reštaurácií je v rukách lokálnych politikov a úradníkov, že ministerstvo gastronómie z centra reguluje všetky možné aspekty stravovania a že celý systém je financovaný z daní bez spätnej väzby od stravníkov.

Príde vám absurdné, že by nikto neriešil inštitucionálne základy poskytovania, regulovania a financovania v gastro sektore? Presne tak sa cítim ja, keď sledujem bežné návrhy na reformu školstva.

Róbert Chovanculiak, INESS

Podporiť newsletter cez LN môžete tu:

Pre plný zážitok z tohto newslettera sa pridajte k podporovateľom. Podporíte tým moju prácu a získate prístup do súkromnej skupiny. Ďakujem.

Nedávno zverejnený výskum (2025) však ide ešte ďalej a prichádza s dvoma tvrdeniami:

1) Vystavenie ľudí myšlienkam socializmu môže zanechať trvalú stopu v ich osobnosti a dlhodobo ovplyvniť ich presvedčenia a hodnoty.

2) Na vznik tohto efektu stačí relatívne krátka indoktrinácia na školách.

S prvým tvrdením súhlasím. Kultúra dokáže výrazne a trvalo ovplyvňovať správanie ľudí. Vie motivovať chudobných, negramotných ľudí v stredoveku či staroveku, aby posielali svoje deti do škôl (protestanti, židia). Vie ničiť mozgové bunky (Jokkmokk) a ovplyvňovať dedičnosť kognitívnych schopností. Vie prežiť útlak a čistky totalitných režimov (elita v komunistickej Číne a Rusku) aj vyhostenie z Argentíny (jezuiti). Vie ovplyvniť voľby nacistickou ideológiou, hoci tí „pôvodní“ nacisti boli porazení už pred desaťročiami (v Rakúsku), podporiť podnikavosť (hugenoti) aj túžbu po vzdelaní (aziati).

V týchto príkladoch však mala kultúra dosť času, aby sa v ľuďoch usadila a naplno prejavila. Spomínaný nový výskum sa pozrel na jednu historickú epizódu krátkej a lokálnej epidémie vírusu marxizmu a leninizmu vo Fínskych školách počas 70. rokoch.

Otázka teda znie: Skutočne stačí rok indoktrinácie socialistickými myšlienkami, aby sa zmenil hodnoty a presvedčenia ľudí a aby sa to o desaťročia neskôr odrazilo na ich kariérnych cestách a zárobkoch?

Samotný Vladimir Iľjič Lenin by tomuto výskumu pravdepodobne veril. Raz povedal:

„Dajte mi štyri roky na výchovu detí a semeno, ktoré zasejem, nikdy nevytrhnú.“

Lenin sa však v mnohom mýlil. Posúďte sami, čo tvrdí nová štúdia.

Pilotný program v Pirkkale

V čase slávnych fínskych reforiem školstva panovalo v miestnej vláde presvedčenie, že vyučovanie histórie a spoločenských vied nie je dostatočne kvalitné a chýba mu medzinárodný rozmer. Ministerstvo školstva preto v roku 1973 navrhlo zorganizovať niekoľko troj- až štvortýždňových vzdelávacích projektov. Túto ponuku využila skupina akademikov z odborov psychológie a pedagogiky na Univerzite v Tampere, ktorá skúmala, ako sa v školách formujú názory na spoločnosť. Títo akademici už mali grant na vytvorenie nového učebného plánu občianskej náuky a zámer ministerstva využili na vytvorenie dvojtýždňového pilotného programu na tému „globálneho vzdelávania“ v regióne Pirkkala (550-tisíc obyvateľov).

Tento opis znie na prvý pohľad nevinne. Problémom však bolo, že fínska politika bola v tom čase pod silným medzinárodným tlakom Sovietskeho zväzu (tzv. finlandizácia) a v akademických kruhoch bol marxizmus rozšíreným módnym trendom. To zanechalo výraznú stopu aj na pilotnom programe.

Hneď na jeho začiatku sa žiaci oboznámili s neduhmi kapitalistického systému, jeho nespravodlivosťou a krízami. Po týchto lekciách nasledoval výklad o výhodách a nevyhnutnosti socializmu. Program zahŕňal aj rôzne prvky na oživenie vyučovania – žiaci napríklad začínali deň počúvaním úryvkov z Komunistického manifestu cez školský rozhlas a končili ho spievaním Internacionály. Okrem učiteľov sa v triedach striedali aj „odborníci z praxe“ v podobe členov spoločenstva „Finland-Soviet Union Society.“

Program obsahoval aj viaceré praktické cvičenia. Napríklad pri učení o nespravodlivosti sa žiaci rozdelili na „bohaté“ a „chudobné“ vrstvy v hypotetickej kapitalistickej spoločnosti. Počas obedov dostávala „chudobná“ skupina menej chutné jedlo a počas prestávok si musela stavať svoje „slumy“. Ďalšou aktivitou bolo organizovanie demonštrácií proti kapitalistickej spoločnosti, pričom žiaci protestovali s transparentami žiadajúcimi „viac práce a lepšie bývanie“. Oba obrázky nižšie sú autentické z programu v Pirkkale.

Deti, ktoré absolvovali tento pilotný program, boli následne zaradené do plnohodnotného dvojročného experimentu, ktorý zahŕňal piatakov na školách v regióne Pirkkala. Jeho oficiálnym cieľom bolo zistiť, či vzdelávanie dokáže v žiakoch vybudovať tzv. „funkčný svetonázor“ („functioning worldview“). Išlo o akademické označenie pre socialistickú indoktrináciu. Jednou z vedúcich osobností experimentu bola profesorka Annika Takala, ktorá verila, že iba marxistický pohľad na históriu dokáže žiakom poskytnúť správne pochopenie vzniku fínskej kapitalistickej spoločnosti, založenej na deprivácii chudobných, a ukázať, prečo je vývoj smerom k socialistickej beztriednej spoločnosti nevyhnutný.

Subscribe now

Share

Dvojročný experiment

Indoktrinačný experiment sa odohrával v rámci dvoch predmetov – občianskej náuky a dejepisu. Výskumníci prepracovali ich učebné osnovy a poskytli žiakom nové vzdelávacie materiály. Osobitnú pozornosť venovali učiteľom, ktorí absolvovali intenzívny vzdelávací seminár a dostali podrobný vyučovací plán s predpripravenými hodinami a konkrétnymi príkladmi na použitie počas vyučovania.

Na hodinách dejepisu sa žiaci učili o svetových dejinách ako o triednom boji medzi proletariátom a buržoáziou, ktorý nevyhnutne vedie k socializmu ako konečnému stupňu spoločenského vývoja, dosiahnuteľnému revolúciou. Osobitný dôraz sa kládol na Sovietsky zväz, ktorý bol vykresľovaný ako idealizovaná krajina bez nezamestnanosti a ekonomických kríz, kde sú si všetci rovní a centrálne plánovaná ekonomika zabezpečuje blahobyt. Naopak, kapitalizmus bol prezentovaný ako nespravodlivý systém plný kríz, ktorý prináša bohatstvo malej skupine buržoázie na úkor zvyšku spoločnosti. Jeho dejiny boli úzko spájané s fašizmom.

Uveďme niekoľko konkrétnych príkladov z oficiálnych vzdelávacích materiálov experimentu. Podľa nich Sovietsky zväz vznikol, keď „jasná väčšina, viac ako deväť z desiatich Rusov“, úspešne uskutočnila revolúciu proti buržoázii, čím sa proletariát dostal k moci:

„Aký je tento nový socialistický štát? Výrobné prostriedky boli prevedené na spoločnosť, teda na robotníkov a roľníkov. [...] Každodenný život už neriadili veľké korporácie a výrobu mali na starosti občania. [...] Tento typ hospodárstva sa nazýva plánované hospodárstvo, kde nezamestnanosť a recesie nie sú známe. Podobne má každý prístup k potravinám, bývaniu a oblečeniu alebo k základným podmienkam života [...] okrem toho má k dispozícii bezplatné školstvo a lekársku starostlivosť. [...] Všetci občania sú si rovní. Keďže nikto nemôže zbohatnúť na práci iných, rozdiely v príjmoch sú veľmi malé."

V cvičení pod týmto odstavcom mali žiaci doplniť stupne spoločenského vývoja. Posledný stupeň bol predvyplnený a označený ako „socializmus“.

Na druhú stranu sa deti učili aj o „prehnitom“ kapitalizme v USA:

"Rodina Rockefellerovcov v USA vlastní obrovskú ropnú spoločnosť, ktorá je vo Fínsku známa ako Esso. Táto spoločnosť si podmanila pod svoju vládu takmer všetky ostatné americké ropné spoločnosti.[...] Po dobytí ropy si začala podmaňovať pod svoju vládu plynárenský a elektrotechnický priemysel, továrne na meď, hodváb a vedenie. [...] V súčasnosti spoločnosť dosadila na post viceprezidenta USA svojho človeka, Nelsona Rockefellera."

Usmernenia pre učiteľov obsahovali pokyny, aby u žiakov zdôrazňovali prepojenie medzi kapitalizmom a fašizmom. Vzdelávacie materiály uvádzali príklady prepojení medzi Hitlerom a súkromnými korporáciami:

"Hitler mal veľké prejavy a sľuboval, že udrží pracujúce obyvateľstvo pod kontrolou. Nemecké veľké uhoľné a plynárenské koncerny od 30. rokov minulého storočia dali Hitlerovej strane 6 miliónov mariek. Hitler dostal peniaze aj od amerického výrobcu automobilov Ford a holandskej ropnej spoločnosti Shell. Hitlerovo hnutie a ďalšie podobné hnutia sa nazývajú fašistické."

Po prvom roku experimentu akademici otestovali vedomosti žiakov z „nového dejepisu“ a konštatovali, že ich výsledky „možno považovať za dobré“ a „ich názory na svet obsahujú málo skreslení“.

Výsledky o dekády neskôr

Tento divoký experiment bol pôvodne plánovaný na päť rokov, ale skončil predčasne už po dvoch. Aj tie však stačili autorom štúdie „Communism in the Classroom: Long-Run Effects of an Experiment“, aby mohli odhadnúť jeho dlhodobý vplyv na žiakov.

Vďaka tomu, že experiment zasiahol iba dva ročníky a ostatní žiaci predtým aj potom absolvovali štandardné učebné osnovy, vzniklo kvázi-experimentálne prostredie. To autorom umožnilo posúdiť vplyv marxisticko-leninskej výučby na neskoršiu kariéru účastníkov experimentu. Pri porovnaní experimentálnej a kontrolnej skupiny zistili, že žiaci vystavení indoktrinácii mali v dospelosti v priemere o 10 % nižší príjem. Aby vylúčili, že tento rozdiel súvisí so špecifikami kohort z rokov 1973 až 1975, porovnali rovnaké ročníky v ostatných častiach Fínska a aj v podobných regiónoch, pričom nezistili žiadne rozdiely.

Ďalšia analýza experimentálnej skupiny ukázala, že spomínaný mzdový rozdiel nebol spôsobený nižším dosiahnutým vzdelaním, horšími kognitívnymi schopnosťami ani odlišnými osobnostnými črtami. Výskum odhalil dva hlavné faktory: účastníci experimentu mali v dospelosti v priemere menej odpracovaných hodín, čo súviselo s vyššou nezamestnanosťou, a častejšie pracovali vo verejnom sektore – v sociálnych službách, školstve a zdravotníctve. Tieto dva faktory vysvetľovali ich o 10 % nižší príjem.

Autori štúdie navyše uskutočnili prieskum medzi Fínmi, aby zistili, ako ľudia s rôznymi ideologickými presvedčeniami hodnotia jednotlivé povolania. Zistili, že účastníci experimentu zastávali povolania, ktoré si vyššie vážia ľudia s ľavicovým zmýšľaním. Na základe toho vyvodili, že socialistická indoktrinácia mohla ovplyvniť hodnoty a postoje ľudí, ktorí ňou prešli.

Moral of the story

Nie som si istý, či je odhalený vplyv indoktrinácie skutočne reálny a kauzálny. Teda či mohol takýto relatívne krátky, hoci intenzívny vzdelávací experiment ovplyvniť, ako ľudia vnímajú svoje miesto v spoločnosti a na trhu práce.

Jedno však viem určite. Táto epizóda vo Fínsku ukazuje, aké nebezpečné môže byť, keď skupina ľudí – hoci aj odborníkov s akademickými titulmi – svojvoľne rozhoduje o obsahu vzdelávania detí. Celý experiment prebiehal s vedomím a súhlasom fínskeho ministerstva školstva, ktoré v tom čase viedli sociálni demokrati. V roku 1972 vtedajší minister školstva Ulf Sundqvist na zjazde Sociálnodemokratickej strany vyhlásil, že ak socializmus nemožno dosiahnuť demokratickými prostriedkami, mali by tento cieľ presadzovať prostredníctvom vzdelávania detí. Aj súčasťou samotného experimentu boli plány po piatich rokoch rozšíriť nové učebné osnovy a materiály na všetky školy vo Fínsku.

Tento zámer sa nepodarilo uskutočniť aj zásluhou konzervatívneho poslanca fínskeho parlamentu a profesora sociálnej psychológie Kullerova Rainia. Počas leta 1975 sa mu dostali do rúk učebné materiály z regiónu Pirkkala. Rainio inicioval parlamentné vyšetrovanie a fotokópie materiálov poslal médiám. Tie následne tvrdo kritizovali ministra školstva a jeho úradníkov za to, že takéto aktivity prebiehali s ich vedomím a za verejné peniaze. Najzávažnejšie bolo, že rodičia žiakov zo zapojených škôl o experimente vôbec nevedeli.

V našich podmienkach je, dúfam, varovanie pred týmto typom nebezpečenstva zneužitia škôl na indoktrináciu, nosením dreva do lesa. Relatívne nedávno sme aj u nás zažili podobný experiment s triednym vzdelávaním v školách – no bez kontrolnej skupiny. A účasť bola povinná pre všetkých.

Róbert Chovanculiak, INESS

Podporiť newsletter cez LN môžete tu:

Pre plný zážitok z tohto newslettera sa pridajte k podporovateľom. Podporíte tým moju prácu a získate prístup do súkromnej skupiny. Ďakujem.