Nechápte ma zle. Všetky malé deti sú, samozrejme, prekrásne. Evolúcia to zariadila pomerne šikovne. Malé deti majú znaky, ktoré nás priťahujú a aktivujú v nás starostlivosť: veľká hlava, veľké oči, guľatá tvár, mäkké črty a malý nos ako gombík. Biológovia tomu hovoria Kindchenschema.

Lenže odkedy mám vlastné deti, dejú sa mi tieto tri zvláštne veci.

Po prvé, moje vlastné deti mi pripadajú ako najkrajšie deti, aké som kedy videl. Objektívne. Nemôžem si pomôcť. A úprimne nechápem, že to niekto iný môže vidieť inak.

Po druhé, začal som si všímať, že niektoré cudzie malé deti vyzerajú zvláštne. Ako chodiace mimozemské, zmenšené verzie svojich vlastných rodičov. Hlavne otcov. A to dokonca aj vtedy, keď ide o dcéry. Ja viem, hrozné, ale nemôžem si pomôcť. Proste to tak na vlastné oči vidím.

Po tretie — a toto ma šokovalo najviac — keď sa pozriem na staršie fotky svojich detí, občas ich nespoznávam. Nie, že by som zabudol ako vyzerali, ale odrazu mi už neprídu také pekné. Pamätal som si ich ako prenádherných kojencov a úžasne batoľatá, ale na fotkách vidím niečo iné. Vidím tam bacuľaté, pokrčené deti s divnými črtami tváre. Nechápem, ako som ich ešte pred pár rokmi mohol považovať za tie najkrajšie deti na svete.

Čo to má byť? Máte to podobne? Zdá sa, že narodenie vlastných detí nejak nabúra časti mozgu, ktoré sú zodpovedné za subjektívne vnímanie krásy malých deti. Nielen tých svojich, ale aj cudzích a navyše sa to mení v čase. Láska k deťom nám selektívne zalepí oči.

Nemal som ešte priestor ponoriť sa do výskumu, ale zdá sa, že tento efekt má reálny biologicko-psychologický základ. Ak máte chuť, tu sú štúdie, ktoré som si pri rešerši odložil.

Meta-analýza fMRI štúdií ukazuje, že tvár vlastného dieťaťa aktivuje u matiek špecifické mozgové oblasti spojené s emóciami, odmenou, pozornosťou a motiváciou k starostlivosti.

Rodičia spracúvajú tváre vlastného dieťaťa inak než tváre cudzích detí, čo naznačuje, že rodičovský mozog je osobitne naladený na vlastné potomstvo.

Detské tváre, ktoré sa podobajú na samotného pozorovateľa, ľudia hodnotia ako príťažlivejšie, čo naznačuje, že podobnosť môže fungovať ako signál príbuznosti a podporovať ochotu investovať do dieťaťa.

Štúdia ukazuje, že deti sa nepodobajú jednoducho viac otcom alebo matkám, ale podobnosť s rodičmi sa líši podľa veku a pohlavia dieťaťa, pričom pripisovanie podobnosti otcovi môže mať význam pri posilňovaní otcovskej istoty.

Otázka pre tých, ktorí MAJÚ vlastné deti.

Otázka pre tých, ktorí NEMAJÚ vlastné deti.

A teraz klasický prehľad toho, čo mi posledný mesiac udrelo do nosa.

Školstvo

V reálnom svete sa veci nemenia vyhláseniami, statusmi ani etickými kódexmi, a už vôbec nie novými nekonečnými povinnosťami škôl typu „vykonať pohovor do 24 hodín“, ale nastavením motivácií v systéme a skutočnými možnosťami žiakov vyberať si.

A tieto dva kľúčové faktory boli za posledné dva roky výrazne oslabené:
- zaviedli sa pre školy povinné školské obvody, v rámci ktorých musia prijímať žiakov zo spádovej oblasti,
- obmedzila sa možnosť žiakov vyberať si školy a prechádzať medzi nimi, napríklad aj v situáciách, keď sa tam necítia fyzicky a psychicky bezpečne,
- zhoršili sa alternatívy tým, že sa obmedzilo financovanie súkromných a cirkevných škôl, ktoré sa tak stali menej dostupnými,
- začal sa tlak na malé rodinné školy, ktoré často pomáhajú deťom, ktoré sa nedokážu zaradiť vo veľkých anonymných verejných školách.

Toto sú faktory, ktoré môžu v konečnom dôsledku ovplyvniť to, ako bezpečne sa budú žiaci v slovenských školách cítiť. Nie to, či sa spíše nové PDF „etického kódexu“ a učitelia budú čeliť hrozbe pokuty 350 eur.

Časopis Nature publikoval "rozsiahly meta-výskum", ktorého jedna časť testovala reprodukovateľnosť výsledkov v spoločenských a behaviorálnych vedách.

Najhoršie dopadol výskum vo vzdelávaní: v polovici štúdií sa na základe pôvodných dát nepodarilo výsledky reprodukovať vôbec a ďalšej polovici iba približne. Žiadny výskum sa nepodarilo reprodukovať presne.

Zdroj: (2026) Huge meta-research project puts claims in social-science papers to the test

Toto sú výsledky maturitných skúšok z poľského jazyka a matematiky.

V Poľsku táto skúška nie je povinná, ale používa sa ako štandardizovaný test na prijatie na univerzity. Na jej absolvovanie musia študenti získať aspoň 30 % z celkového počtu dostupných bodov.

Grafy nižšie sú histogramy skóre z dvoch častí skúšky. Všimnite si nezvyčajné rozloženie skóre na grafoch. Nie je maturita ako maturita.

Hodnotenie maturity z jazyka je subjektívnejšie, a preto sa tam dá ľahšie prihodiť nejaký ten extra bod v porovnaní s maturitou z matematiky, kde to také jednoduché nie je.

Subscribe now

Share

Spoločnosť

Hovorí sa, že:
Moc korumpuje a absolútna moc korumpuje absolútne.

To je rozprávka, ktorú si hovoríme my bez-mocní. V skutočnosti je pravda bližšie k tomu, že:
Moc oslobodzuje od potreby budovať reputáciu dôveryhodného a charakterného partnera na koaličnom trhu a absolútna moc absolútne oslobodzuje od potreby budovať reputáciu dôveryhodného a charakterného partnera na koaličnom trhu.

Moc teda nekorumpuje. Moc prestriháva putá vzájomnej závislosti, ktoré držia na uzde naše sklony uprednostniť vlastný záujem na úkor iných.

Gruzínsko je jednou z mála krajín, ktorým sa podarilo zvýšiť pôrodnosť. A nebolo to vďaka vyšším prídavkom na deti alebo zavedeniu kočíkovného. Zlom v prepade pôrodnosti prišiel v roku 2007, keď patriarcha gruzínskej pravoslávnej cirkvi Ilia II. oznámil, že osobne pokrstí a stane sa krstným otcom každého tretieho a ďalšieho dieťaťa narodeného manželskému páru.

Následne pôrodnosť vyskočila z úrovne 1,5 na úroveň 2,23 v roku 2016. Dôležité je, že nárast ťahali predovšetkým zosobášené páry — teda tie, na ktoré sa vzťahovala patriarchova ponuka. Pôrody mimo manželstva ďalej klesali. To ukazuje, že išlo o nábožensko-kultúrny efekt vysokej spoločenskej prestíže Iliasa II. Po roku 2017 začala v Gruzínsku pôrodnosť znova klesať, stále však je nad úrovňou z pred roka 2007.

Existuje na Slovensku človek, ktorý keby vyhlásil, že sa stane krstným otcom každého tretieho dieťaťa v rodine, tak by páry zvážili ďalšie deti?

Táto predikcia zreje každým rokom ako víno.

Už o dva roky, 4. 4. 2028, oslávi svoje desiate narodeniny.

Trvalo to 3 roky.

Tak dlho, ako bude OECD Education and Skills zverejňovať tento graf vo svojich analýzach a na sieťach, tak dlho si môžete byť istí, že danú sekciu tam vedú populisti, a nie ľudia, ktorí chcú identifikovať reálne problémy a hľadať ich riešenia.

Tento graf porovnáva hrubé zárobky všetkých mužov a všetkých žien v celej ekonomike. Ignoruje rozdielne sektory, skúsenosti, odbory, pozície, vzdelanie, vek, nadčasy, odpracované roky, nočnú prácu, kariérnu históriu, flexibilitu, preferencie voči riziku, náplň práce, ochotu dochádzať za prácou, work-life balance, senioritu a tak ďalej.

Politická filozofia človeka niekedy neovplyvňuje len ciele, ale aj to, aké prostriedky je správne alebo nesprávne používať na ich dosiahnutie.

Demografická kríza
Problém: Ľudia majú málo detí, čo v budúcnosti prinesie negatívne externality.
Riešenie: Spoločnosť tu nie je pre jednotlivca. Ak bude málo detí, musíme sa s tým naučiť žiť. Vaše rozhodnutie nemať deti je len vaše súkromné rozhodnutie.

Zmena klímy
Problém: Ľudia znečisťujú životné prostredie, čo v budúcnosti prinesie negatívne externality.
Riešenie: Vzbudzovať v ľuďoch nostalgiu, pocit viny a pestovať svetoobčianstvo. Vaše rozhodnutie znečisťovať ovplyvňuje všetkých.

Zo života

Na sídliskách sme dosiahli hračkový socializmus. A môže za to čínsky kapitalizmus

Ak niekto povie „nedocenený ekonóm“, mne sa hneď vybaví meno Harold Demsetz. Dokázal aplikovať ekonomický spôsob myslenia na vznik a vývoj inštitúcií. Napríklad, ako môže zmena dopytu po nejakom statku viesť k vzniku vlastníckych práv.

Konkrétne v legendárnej štúdii Toward a Theory of Property Rights (1967, American Economic Review) Demsetz ukázal, že pôvodní Indiáni v Quebecu nepoznali súkromné vlastníctvo loveckých teritórií. Každý mohol loviť hocikde a hocičo.

To sa zmenilo, keď od nich Európania začali kupovať bobrie kožušiny na výrobu klobúkov a módnych doplnkov. Tento nový dopyt spolu s absenciou súkromného vlastníctva viedol k tragédii obecnej pastviny. V reakcii na to si Indiáni začali lesy deliť na rodinné lovecké teritóriá, označovať vlastné stromy a strážiť bobrie nory. Inými slovami, vynašli súkromné vlastníctvo.

Demsetz tak ukázal, že vznik inštitúcií sa riadi ekonomickými zákonitosťami. Keď benefit zo zabránenia tragédii obecnej pastviny prevýši náklady na vymáhanie vlastníckych práv, vzniká vlastníctvo.

Na sídliskových pieskoviskách dnes sledujeme opačný proces. Náklady na plastové hračky klesli tak nízko, že sa už neoplatí vynucovať ich súkromné vlastníctvo — nosiť si ich domov, umývať ich od piesku a niekde skladovať. Žijeme v post-vzácnej dobe hračiek. Len nám ju nepriniesli miestni súdruhovia, ale čínsky kapitalizmus.

#emilych #robkoch #zuzkach

Róbert Chovanculiak, INESS

Podporiť newsletter cez LN môžete tu:

Pre plný zážitok z tohto newslettera sa pridajte k podporovateľom. Podporíte tým moju prácu a získate prístup do súkromnej skupiny. Ďakujem.

Nasledujúcich pár textov sa teda bude venovať téme evolúcie spolupráce ľudského druhu. Ak čítate tento newsletter najmä kvôli školstvu a vzdelávaniu, nemusíte sa obávať. V pravidelných #resume sa budem naďalej venovať aj týmto témam a neskôr sa k nim určite plnohodnotne vrátim. Som však presvedčený, že každého zvedavého človeka musí fascinovať, ako sme dokázali naškálovať spoluprácu od malých tlúp a kmeňov až po globálnu ekonomiku, v ktorej stačí zablokovať 35-kilometrový pás vody a celý svet sa ocitne hore nohami.

Základná potreba

Človek zdieľa s inými zvieratami mnohé základné potreby, ktoré vyplývajú z evolučnej logiky. Potrebujeme jedlo, bezpečie a sex, aby sme dokázali posunúť svoje gény do ďalšej generácie. Lenže u človeka cesta k naplneniu týchto potrieb vedie len zriedka priamo. Väčšinou vedie cez interakciu s inými ľudmi. Preto potrebujeme zapadnúť do kolektívu, získavať priateľov a spojencov a najmä budovať si spoločenský status. Už u našich predkov status úzko súvisel s prístupom k jedlu, ochrane aj partnerom. Snaha o spoločenské postavenie je preto jednou z hlboko zakorenených ľudských potrieb.

Jej prejavy vidíme dodnes. Nás ekonómov napríklad irituje, že ľudia vo veľkej miere ignorujú dramatické zlepšenie životnej úrovne. Máme lacné kalórie, teplo v domácnostiach, bezpečné autá a množstvo pohodlia, o akom sa našim predkom ani nesnívalo. Napriek tomu sú mnohí posadnutí relatívnym porovnávaním. Trápi ich, či zarábajú viac ako bývalý spolužiak, či majú väčšie auto než švagor, úspešnejšie deti než kolega alebo zelenší trávnik než sused.

Vzhľadom na evolučný význam statusu by sme mohli očakávať, že snaha o jeho získanie bude otvorenou súčasťou nášho spoločenského života. Tak ako priznávame hlad, smäd či chlad, mali by sme bez rozpakov priznávať aj túžbu po spoločenskom postavení. Nič však nie je vzdialenejšie od pravdy. Statusové hry sú skryté. Dokonca platí, že ich skrývanie je jedným zo základných pravidiel tejto hry. Otvorená snaha o vyšší status často vedie k pravému opaku: k jeho poklesu. Spoločensky je penalizovaná. V tomto skrývaní našej statusovej potreby sme sa zlepšili až tak, že ju skrývame aj sami pred sebou – evoluční psychológovia na tom vypracovali celú teóriu seba-klamov (self-deception).

Prečo sa dobro musí chváliť samo?

Napätie medzi túžbou po statuse a nutnosťou túto túžbu skrývať vedie k mnohým paradoxom. Aby sme získali vysoký status, musíme pôsobiť, akoby nám na ňom vôbec nezáležalo. Snažíme sa vyzerať skromne a pokorne, aby sme si tým vyslúžili obdiv a uznanie. Niekedy to vedie až k zámernému utajovaniu altruistických činov, pretože by mohli byť vnímané ako taktika na získanie vyššieho postavenia. Aj preto verejnosť vníma anonymný dar na charitu ako morálne hodnotnejší než verejný.

Túto skrytú hru o status hráme odjakživa, zanechala otlačok v našich emóciách aj normách. Keď vidíme človeka, ktorý sa otvorene vystatuje a chváli, vyvoláva to v nás negatívne morálne emócie, odpor či pohŕdanie. Aj kultúrne dedičstvo nás varuje, že „pýcha predchádza pád“, „sebachvála smrdí“, a odporúča nám, že „dobré sa chváli samo“. Jazyk je plný hanlivých označení pre ľudí, ktorí hrajú statusové hry príliš okato: chválenkár, nafúkanec, narcis, pózer, flexer, attention whore, karierista či človek, ktorý sa oddáva „signalizovaniu cnosti“.

Antropologické výskumy ukazujú, že ani v tradičných spoločenstvách nebolo bezpečné hrať tieto hry príliš otvorene. Úspešní lovci museli svoj úspech maskovať, aby nebol čítaný ako okaté súperenie o postavenie. V kmeni !Kung napríklad úspešní lovci pri podozrení z chválenkárstva zámerne používali požičané šípy, aby sa vyhli priamemu nároku na korisť a signalizovali pokoru. Inde sa od úspešného lovca očakáva, že sa nebude podieľať na rozdeľovaní mäsa, ale ostane bokom. V mnohých spoločenstvách dokonca bývali štedrosť a altruizmus sankcionované, ak neboli prejavované dostatočne skromne a nenápadne.

Subscribe now

Nalejme si čistého vína s vedcami a umelcami

Aj v dnešnej spoločnosti existujú špecializované kmene, ktoré sa naučili hrať statusové hry mimoriadne diskrétne. Maskujú ich za posvätné hodnoty a ušľachtilé ciele. Napríklad umelci spravidla nehovoria, že túžia po obdive, nesmrteľnosti a prestíži. Hovoria, že ich poslaním je odhaľovať krásu, nastavovať spoločnosti zrkadlo, zachytávať ducha doby, búrať konvencie či spájať ľudí. Vedci zasa oficiálne nebojujú o uznanie kolegov a svoj odkaz vo vedeckej disciplíne. Hovoria o hľadaní pravdy, odhaľovaní zákonitostí vesmíru, posúvaní hraníc poznania a hľadaní riešení spoločenských problémov. Ľudia vymyslia všetko možné, len aby neupriamovali pozornosť na slona v mozgu: že ich poháňa aj túžba po statuse.

Nechápte ma zle. Nepíšem to ako kritiku ani ako obvinenie z pretvárky. Práve naopak. Je to príklad dobre nastaveného kultúrneho závoja, ktorý dokázal statusovú hru zabaliť do ušľachtilého a spoločensky hodnotného rámca. Vďaka tomu umelcov a vedcov nebrzdí žiadna spoločenská penalizácia a môžu sa naplno realizovať.

A my ostatní z toho ťažíme. Z pohľadu samotných hráčov môže ísť o pozičnú hru, v ktorej sa bojuje o uznanie, prestíž a vyššie miesto v hierarchii. No táto hra zároveň vytvára obrovské pozitívne externality pre všetkých mimo nej. Vďaka nej vznikajú Michelangelove sochy, Picassove obrazy, piesne Freddieho Mercuryho, Einsteinova teória relativity či Darwinova teória prírodného výberu.

Existuje však jedna oblasť spoločenského života, v ktorej ľudia tiež hrajú statusové hry s rozsiahlymi pozitívnymi externalitami, no v našej kultúre nevznikol podobný závoj ušľachtilých motívov, ktorým by sa mohli zahaliť. Tou oblasťou je podnikanie na trhu. Henry Ford, John D. Rockefeller či Andrew Carnegie pomohli vytvoriť svet dostupných áut, lacných pohonných hmôt a ocele. Lenže všetci títo ľudia zároveň otvorene sledovali a dosahovali zisk. A zisk je len iné meno pre sebeckú statusovú hru. Svoje obrovské prínosy tak v očiach verejnosti „pošpinili“ vlastným záujmom.

Spomínaní podnikatelia nedokázali svoje úspechy zamaskovať za vznešené frázy a natrieť ich pozlatkom nezištných motívov. Niektorí ich nasledovníci sa o to snažia masívnou filantropiou (Bill Gates) alebo demonštrovanou skromnosťou (Ingvar Kamprad, zakladateľ IKEA). Ale to sa samotným firmám nikdy nepodarí. Sú to depersonifikované „korporácie“, ktorých oficiálnou úlohou je dosahovať zisk. Všetci to vedia.

Máme tu teda oblasť života, ktorá prináša zjavné spoločenské benefity, no zároveň ju naše paleo-inštinkty, nastavené na podozrievavosť voči otvorenému sledovaniu statusu, penalizujú. Ľudia potom nevnímajú obrovské prínosy úspešných firiem a podnikateľov ako službu druhým, ale ako podozrivo priznaný egoizmus. Všetky tie továrne, produkty, pracovné miesta a inovácie sú morálne pošpinené tým, že ich tvorca na nich aj zarobil.

Share

Statusová hra s negatívnym súčtom

Ekonóm môže stokrát zopakovať, že obchod je hra s kladným súčtom, no nie je to nič platné. Stačí, aby na scénu vstúpil politik, ktorý zneužije naše paleo-inštinkty a začne rozprávať intuitívne príťažlivé príbehy o tom, ako zatočí s otvorene sebeckými podnikateľmi a zavedie politiky motivované „dobrými úmyslami“ a „nezištnou pomocou druhým“.

Paradox je v tom, že aj politik sám hrá statusovú hru. Hrá ju možno ešte tvrdšie než podnikateľ. Len ju vie lepšie zamaskovať. Nie je náhoda, že najúspešnejší politici bývajú práve tí, ktorým sa najlepšie darí vytvárať dojem, že v skutočnosti žiadnu statusovú hru nehrajú. Presvedčia ľudí, že ich cieľom je prinášať stabilitu, hrádzu voči extrémistom, sociálne istoty alebo slúžia verejnému záujmu, chránia demokraciu, a zabezpečujú spravodlivosť a rovnosť.

V porovnaní s umelcami, vedcami a podnikateľmi je však politické sledovanie statusu v jednom dôležitom ohľade iné. Politici často hrajú statusové hry s negatívnymi externalitami. Prerozdeľujú hodnoty, odrádzajú od produktívnych činností, zadlžujú krajinu, rozdávajú monopolné privilégia, alebo mobilizujú spoločnosť proti „triednym nepriateľom“.

Čo s tým?

Našťastie, človek je plastický tvor. Vďaka kultúre sa vieme naučiť nové triky, ako prežiť v nehostinných podnebiach, alebo osvojiť si hodnoty a presvedčenia, ktoré nám umožnia využívať výnosy z deľby práce aj v spoločenských podmienkach, na ktoré naše inštinkty neboli adaptované. Kultúra preto môže vytvoriť nový jazyk a normy ako závoj prospešných motívov, do ktorých sa dá aspoň čiastočne zabaliť podnikateľské sledovanie vlastného záujmu a otvorené hranie statusových hier. Vďaka čomu sa tieto motívy na trhu aspoň čiastočne prestanú javiť ako niečo podozrivé a začnú sa chápať ako civilizačne prospešná sila.

Ekonómka Deirdre McCloskey dokonca tvrdí, že práve takýto kultúrny posun vo vnímaní podnikateľov, zisku a trhových mechanizmov bol kľúčovým faktorom moderného ekonomického rozvoja. Nie samotné technológie, kapitál, alebo zákony ale zmena morálneho statusu podnikania stála nárastom blahobytu. V dejinách sa objavilo niekoľko období, keď sa to niektorým spoločnostiam na určitý čas podarilo. Patrilo medzi ne holandské zlaté obdobie v 17. storočí, anglická priemyselná revolúcia v 18. storočí či americký ekonomický boom v 19. storočí. Až keď ľudia začali prejavovať rešpekt, vďačnosť a obdiv k „buržoáznym cnostiam“, mohol sa naplno rozbehnúť proces veľkého zbohatnutia ľudského druhu.

Človek bude vždy hrať statusové hry. Nezbavíme sa ich, pretože túžba po spoločenskom postavení je príliš hlboko zakorenená v našej prirodzenosti. Skutočná otázka preto neznie, či tieto hry hráme, ale aké hry hráme. Či bude výsledkom našej túžby po statuse viac umeleckých diel, rozširovanie poznania a služby zákazníkom, alebo podnecovanie nízkych pudov, závisti a rozdeľovania spoločnosti. Teda, či budeme žiť v spoločnosti, kde bude viac úspešných Taylor Swiftovych, Ed Sheeranov, Baryshnikovov a Liu Cixinov alebo viac Trumpov, Leyenových, Putinov a Si Ťin-pchingov.

Róbert Chovanculiak, INESS

Podporiť newsletter cez LN môžete tu:

Pre plný zážitok z tohto newslettera sa pridajte k podporovateľom. Podporíte tým moju prácu a získate prístup do súkromnej skupiny. Ďakujem.

Trivers nebol len geniálny akademik a evolucionista. Žil aj divoký život. Jeden z jeho žiakov spomína, ako sa ho raz počas obeda na univerzite spýtal na ranu na palci, ktorú mal po návrate z jednej zo svojich častých ciest na Jamajku:

„Úplne bežným tónom mi povedal, že práve prežil vlámanie do domu, pri ktorom ho dvaja muži ozbrojení mačetami držali ako rukojemníka. Utiekol tak, že vyskočil z okna na druhom poschodí, skotúľal sa z kopca a oboch mužov bodol osempalcovým nožom, ktorý nosil všade so sebou. V tom čase mal 67 rokov.“

Trivers počas štyroch rokov napísal tri prelomové texty, ktoré by mal poznať každý dobrý ekonóm aj unavený rodič. Zadefinovali nové výskumné oblasti, ktorým hlbšiemu preskúmaniu obetovali následne vedci celé kariéry. A spolu položili základy evolučnej psychológie:

• The Evolution of Reciprocal Altruism (1971)
• Parental Investment and Sexual Selection (1972)
• Parent-Offspring Conflict (1974)

The Evolution of Reciprocal Altruism (1971)

Táto štúdia tvorí základ jednej podkapitoly v knihe O pôvode prosperity (ukážka TU). Trivers v nej ukázal, ako môžu aj sebecké organizmy za určitých podmienok „nájsť dobré dôvody“ na spoluprácu. Stačí reciprocita: ja poškrabem chrbát tebe a ty mne. Pomoc druhému tak môže byť efektívnou stratégiou, ako pomôcť sebe.

Parental Investment and Sexual Selection (1972)

Druhý Triversov text tvorí základ výskumu rozdielov medzi mužmi a ženami, ktorý som citoval v publikácii: Rodové rozdiely na trhu práce: kde sa berú, kto je za ne zodpovedný a čo sa s nimi dá a nedá robiť.

Trivers v ňom ponúkol jednoduchú, ale presvedčivú odpoveď na jednu z najstarších otázok: sú muži z Marsu a ženy z Venuše? Odpoveď je, samozrejme, nie. Sú však výsledkom biologickej evolúcie, ktorá formovala ich telá, mysle aj správanie.

Trivers začína svoje vysvetlenie zdanlivo banálnym biologickým pozorovaním: samec a samica produkujú odlišné pohlavné bunky – gaméty. Samec produkuje malé a relatívne lacné spermie, samica veľké a biologicky drahšie vajíčka. Už na tejto elementárnej úrovni teda existuje asymetria nákladov - obe pohlavia čelia rozdielnym investičným nákladom rozmnožovania.

Z tejto asymetrie potom darvinovskou logikou vyplýva, že budú mať potom aj odlišné optimálne stratégie na zvyšovanie svojho biologického fitness. Pohlavie s nižšími nákladmi rozmnožovania bude mať tendenciu ísť po kvantite – hľadať veľký počet partnerov. Pohlavie s vyššími nákladmi bude mať tendenciu ísť po kvalite – vyberať si tých najvhodnejších partnerov.

Trivers tak ukázal, ako sa z rozdielnych investičných nákladov rozmnožovania dajú vysvetliť mnohé opakujúce sa vzorce správania v živočíšnej ríši: väčšia vyberavosť samíc, väčšia súťaživosť samcov, vyššia tendencia samcov opúšťať partnerky, ale aj väčšia fyzická sila či vyššia úmrtnosť samcov u druhov, kde rozmnožovací úspech závisí od ich vzájomného súboja o samice.

Parent-Offspring Conflict (1974)

Rodičia a ich deti sú si geneticky veľmi blízki, a to vysvetľuje existenciu niečoho, čo metaforicky nazývame rodičovská láska či materské puto. Táto genetická príbuznosť však nie je dokonalá. Ich záujmy nie sú úplne zladené. A preto medzi nimi vzniká priestor pre konflikt.

Každý, kto mal to šťastie vychovávať N+1 detí, si určite všimol, že v istom bode sa rola rodiča mení: z človeka, ktorý mení plienky, sa stáva rozhodca nekonečného množstva konfliktov.

Dôvodom je znova evolučné účtovníctvo. Rodič je rovnako príbuzný so všetkými svojimi deťmi. Každé dieťa je zároveň na sto percent príbuzné samo so sebou, no len na päťdesiat percent so svojim súrodencom. To sú základné parametre hry, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani ten najlepší tvorca scenárov reality show. Vznikajú v nich ideálne podmienky na neustále preťahovanie, vyjednávanie a konflikt.

Rodič má z evolučného hľadiska záujem rozdeľovať svoje investície relatívne vyrovnane. Jeho „cieľom“ je, aby prežil celý košík vajíčok. Každé jednotlivé vajíčko však prirodzene tlačí na to, aby sa darilo najmä jemu. A v prostredí obmedzených rodinných zdrojov to často znamená získať o trochu viac na úkor súrodencov.

Z pohľadu evolúcie sa teda každému dieťaťu oplatí bojovať o trochu viac pozornosti, starostlivosti a zdrojov, než by rodič považoval za optimálne. Súrodenecký konflikt je tak zabudovaný priamo do základov rodiny. Súrodenecká láska sa ľahko mení na súrodenecké súperenie. A keďže cesta k víťazstvu vedie cez rodičov, najčastejšími zbraňami bývajú plač, citové vydieranie, nekonečné otázky, scény alebo akýkoľvek iný nástroj, ktorým si dieťa dokáže ukoristiť viac rodičovskej pozornosti než jeho súrodenci.

Pozornosť bola našou najvzácnejšou komoditou dávno pred príchodom sociálnych sietí a smartfónov.

Trivers však konflikt rodičov a potomkov chápal oveľa širšie. Už počas tehotenstva podľa neho prírodný výber zvýhodňuje plody, ktoré z matky čerpajú viac zdrojov, než by bolo optimálne z pohľadu jej celkového zdravia a reprodukčného úspechu. A po narodení môže selekcia zvýhodňovať nielen deti, ktoré plačú, keď sú naozaj hladné a potrebujú pomoc, ale aj deti, ktoré používajú plač ako falošný signál, „mimicry“, ktorým sa snažia oklamať neskúseného rodiča.

A tým sa dostávame k poslednej veľkej téme, pri ktorej Trivers urobil prelom: teórii sebaklamania (self-deception). K nej som sa dostal relatívne nedávno, keď som začal viac premýšľať nad tým, prečo sú ľudia tak intuitívne skeptickí voči fungovaniu trhu. Ale o tom až niekedy nabudúce.

RIP Chuck Norris
RIP Robert Trivers

Odporúčanie newslettera
Ak máte radi dobre remeselne spracované aktuálne témy, odporúčam newsletter kolegu Martina Vlachynského - Tlačenka. Nájdete v ňom všetko od toho, či nám dôjde ropa, cez to, koľko Rusov padlo pri Pokrovsku, kto víťazí v Perzskom zálive až po niečo zo života Chucka Norrisa.

A teraz prehľad toho, čo mi posledný mesiac udrelo do nosa.

Školstvo

Vzostup a pád vzdelávacej superveľmoci

Fínsko sa po prvých výsledkoch PISA v roku 2000 stalo školskou superhviezdou. Svet si z toho však zrejme zobral nesprávnu lekciu. Politici a úradníci obdivovali to, čo vo fínskych školách videli až po roku 2000, a automaticky predpokladali, že práve to spôsobilo úspech. Lenže školstvo nie je startup. Mení sa pomaly, zotrvačne a s veľkým časovým oneskorením. To, čo návštevníci vo Fínsku videli na vrchole, nemuselo byť príčinou úspechu, ale už začiatkom jeho konca.

Najznámejšie vysvetlenie fínskeho úspechu preslávil Pasi Sahlberg v sérii Finnish Lessons. Podľa neho Fínsko uspelo vďaka absencii štandardizovaných testov, nízkej konkurencii medzi školami, slabej externej zodpovednosti, vysokej autonómii učiteľov a pedagogike zameranej na žiaka. Teda modelu, v ktorom učiteľ nie je hlavne nositeľ vedomostí, ale sprievodca, a žiaci si poznanie vo veľkej miere „konštruujú“ sami. Táto interpretácia však naráža na jednoduchú otázku: kedy sa tieto reformy naozaj prejavili v praxi? Zavádzali sa postupne od 70. rokov až do 90. rokov, cez zmeny na pedagogických fakultách, výmenu generácií učiteľov a postupné prenikanie nových metód do tried. Takéto zmeny sa neprejavia za rok ani za jedno volebné obdobie, ale až po dekádach.

A práve tu sa príbeh láme… (pokračovanie textu).

Vskutku zaujímavý pohľad Ministerstva školstva na fungovanie spolupráce.

Predpokladám, že štátny tajomník už rokuje s českým ministrom školstva o tom, že na Slovensku recipročne otvoríme tri či štyri vysoké školy pre českých študentov – ako kompenzáciu za to, že české univerzity vzdelávajú približne 20-tisíc mladých Slovákov v Brne a Prahe.
A ja by som pokojne navrhol aj recipročné otvorenie niekoľkých automobiliek v Poľsku a Maďarsku pre Slovákov – za to, že my im tu len tak vyrábame autá.

PS: Som zvedavý, ako a koľko slovenských detí chce ministerstvo poslať na Ukrajinu, kde ľudia ešte nedávno mrzli bez elektriny, aby sme zachovali vesmírnu rovnováhu „reciprocity“.

Spoločnosť

Graf: Ako sa mení objem a rozdelenie hodín v našich životoch medzi prácu a voľný čas

Ekonóm a nositeľ Nobelovej ceny Robert Fogel vo svojej knihe The Fourth Great Awakening and the Future of Egalitarianism opísal, ako sa v čase mení naše využívanie času.
Fogel vypočítal tzv. „discretionary hours“ — teda disponibilný čas na všetko okrem spánku, jedla a hygieny. Tento čas je k dispozícii na pracovné aj voľnočasové aktivity. Do pracovného času zahrnul platenú prácu, čas strávený cestovaním do a z práce, ako aj domáce práce.

Výsledok: zatiaľ čo v roku 1880 predstavoval voľný čas 19 percent celkového disponibilného času, v roku 1995 to už bolo 59 percent. Do roku 2040 sa očakáva, že tento podiel dosiahne 76 percent.

Najsilnejšie motivačné video, aké tento rok uvidíte.

Dve minúty skutočného Pána s veľkým P z dokumentárneho filmu Obrazy starého sveta (1972) (link).

V Rusku sa často traduje, že po rozpade Sovietskeho zväzu tam skokovo vzrástol počet úmrtí v dôsledku ekonomickej transformácie.

Autori Bhattacharya, Gathmann a Miller (2012) však ukázali, že najväčšiu časť nárastu úmrtí možno pripísať ukončeniu Gorbačovovej protialkoholickej kampane z konca 80. rokov, ktorej sa aspoň čiastočne podarilo zmierniť dlhodobý problém s nadmerným pitím alkoholu.

Väčšina úmrtí v 90. rokoch tak v skutočnosti predstavovala len dobehnutie a návrat k pôvodnému trendu.

Zdroj: The Gorbachev Anti-Alcohol Campaign and Russia's Mortality Crisis

Toto je problém časti našich progresívnych kruhov v jednom obrázku.

Najprv sa nechajú uniesť emóciami.
Všade, kde nevidia rovnaké zastúpenie pohlaví, automaticky vidia diskrimináciu a zlý úmysel „tej druhej strany“.

Tým pádom im unikajú oveľa relevantnejšie otázky.
Napríklad prečo Daniška v diskusiách o Ukrajine či Iráne pravidelne pozýva nevyvážených hostí a výsledkom je debata odtrhnutá od reality, kde nezaznie hlas západu, ale len rôzne silné odvary východného naratívu.

A napokon ich Daniška ešte aj vytrolluje, lebo to isté médium už roky organizuje turné „Zachráňme demokraciu“ a nepamätám si, že by medzi glosátormi bola čo i len jedna žena.

Nepoučiteľní.

Ľuďom často nezáleží len na tom, čo robíte, ale hlavne na tom, prečo to robíte.

Stačí čo i len tieň podozrenia, že altruistický čin bol pošpinený sledovaním vlastného záujmu, a v očiach ľudí sa jeho hodnota dramaticky znižuje.

V jednom experimente sa pokúsili túto „penalizáciu za nesprávny motív“ kvantifikovať. Porovnávali, o koľko viac musel darca prispieť na charitu, aby vykompenzoval prezradenie svojej identity (teda náznak sledovania vlastného záujmu) v porovnaní s darom, ktorý zostal anonymný.

Ani stonásobne vyšší dar nedokázal vyvážiť negatívnu reakciu, ktorú vyvolalo odhalenie identity darcu, čo naznačilo strategickosť jeho prispenia na charitu.

Ľudia sú posadnutí hodnotením motívov. A to je problém v spoločnosti, kde je veľká časť spolupráce založená na podnikateľoch, ktorí otvorene sledujú zisk.

PS: Na obrázku je Maimonidov rebrík (Maimonides’ Ladder of Tzedakah). Ide o koncept židovského filozofa a rabína Maimonides (12. storočie), ktorý opisuje osem stupňov charity – od najmenej hodnotnej formy pomoci až po tú najvyššiu. Jednou z jeho myšlienok je, že čím anonymnejšia je pomoc, tým vyššiu hodnotu má.

Zdroj: 2019. Maimonides’ ladder: States of mutual knowledge and the perception of charitability.

Graf: Na sociálnych sieťach sa darí extrémnym názorom, ktoré polarizujú diskusiu (červený graf), zatiaľ čo AI posúva ľudí smerom k stredu (modrý graf).

Tento efekt mi nikdy nenapadol. Na prvý pohľad sa zdá byť pozitívny. Na druhu stranu sociálne siete demokratizovali a decentralizovali tvorbu a šírenie názorov a výrazne znížili dôležitosť gatekeeperov (expertov a tradičných médií). AI tento proces obracia naspäť a opäť rastie dôležitosť centra, ktoré trénuje a ovplyvňuje AI.

Share

Subscribe now

Zo života

Tu sa to všetko stretlo. Prvý teplý jarný deň, trojročná dcéra, ja fúrikujem, ona kŕmi sliepky a spolu čakáme, kým mama spraví obed.

A potom nasnežilo :)

Róbert Chovanculiak, INESS

Podporiť newsletter cez LN môžete tu:

Pre plný zážitok z tohto newslettera sa pridajte k podporovateľom. Podporíte tým moju prácu a získate prístup do súkromnej skupiny. Ďakujem.

Reklamné okienko

Marec je čas kníh a daňových priznaní. Ak považujete moju prácu a prácu celého INESS za hodnotnú, budeme vám vďační, ak sa rozhodnete podporiť nás svojimi 2 %. Viac informácií aj s jednoduchým návodom nájdete TU. Ďakujeme.

Po brigáde je tu Disneyland

Alpha škola uzatvára s deťmi jednoduchú dohodu: venujte dve hodiny denne nie príliš zábavnému akademickému učeniu a potom môžete celé popoludnie stráviť zaujímavými a praktickými projektmi od výmyslu sveta. Je to obchod, ktorý sa väčšine detí páči, a rady ho uzatvoria. Pri výbere popoludňajších činností platí len jedno pravidlo: žiadna pasívna zábava (sedenie pri televízii, pozeranie YouTube či scrollovanie na sociálnych sieťach). Činnosť musí byť aktívna – musí viesť k vytváraniu niečoho nového.

Celé popoludnie sa delí na dva typy činností:

Prvým sú krátkodobé workshopy. Ide o menšie projekty, počas ktorých sa deti napríklad naučia pripraviť večeru na sviatok Deň vďakyvzdania pre celú svoju rodinu, korčuľovať na ľade (čo je pre deti v Texase dobrodružstvo), alebo si otvoriť skutočný mobilný stánok s jedlom („food truck“) a zarobiť reálne peniaze.

Na jednej Alpha škole sa napríklad piataci v rámci workshopov učili, ako nájsť vhodný byt na trhu nehnuteľností, ako funguje hypotéka, platenie daní, dizajn interiéru či marketing ubytovania cez Airbnb – od nafotenia priestorov až po komunikáciu so zákazníkmi. Následne si trieda skutočne kúpila malú nehnuteľnosť a začala ju ponúkať na ubytovanie cez Airbnb.

Tieto workshopy sa v princípe zameriavajú na dve oblasti: šport a podnikanie.

Druhou časťou poobedného programu sú dlhodobé projekty, ktoré si musia žiaci sami vybrať, naplánovať, zmanažovať a nakoniec aj realizovať. Nikto nad nimi nestojí s deadlinami a nehovorí im, ako a kedy majú čo robiť. Toto je priestor, kde musia žiaci prebrať zodpovednosť a iniciatívu. Projekty obsahujú veci ako:

· Usporiadať veľkú prehliadku školy pre rodičov

· Postaviť papierové lietadlo, ktoré doletí ďalej ako 9 metrov

· Poskladať puzzle z 1000 kusov

· Sám zložiť IKEA nábytok (s časovým limitom)

· Dať TED talk pre 300 ľudí

Splnenie týchto dlhodobých projektov je medzi podmienkami ďalšieho postupu do vyšších tried. Cieľom je naučiť žiakov, čo to znamená byť „vlastníkom“ nejakého projektu, myslieť a plánovať dlhodobo a mať ciele. Zároveň ide o výrazne voľnejší čas, kedy samotné deti rozhodujú o tom, čomu sa budú venovať.

Pre starších žiakov, ktorí preukážu, že dokážu tvrdo a samostatne pracovať, má škola pripravenú špeciálnu odmenu vo forme takzvaného „Programu raketovej lode“ („Rocket Ship Program“). Pre týchto žiakov sa škola stáva prakticky dobrovoľnou. Môžu sa učiť a pracovať odkiaľkoľvek, nemusia pravidelne chodiť do školy a stávajú sa úplnými pánmi svojho času. Napríklad v pondelok môžu zvládnuť všetky „minimá“ a po zvyšok týždňa sa venovať svojmu projektu AlphaX.

To je záverečný projekt, na ktorom pracujú žiaci v posledných ročníkoch štúdia na „Alpha stredných školách“. Je to akási praktická verzia našej maturity. Špecifikom projektov AlphaX je dôraz na reálnosť a užitočnosť. O záverečnom úspechu žiaka na škole nemá rozhodovať len to, či splnil formálne náležitosti a „prešiel školou“, ale aj to, či dokázal priniesť niečo hmatateľné a reálne užitočné ľuďom vo svojom okolí. Preto mentori pri týchto projektoch kladú dôraz na to, aby žiaci do nich zapájali čo najviac ľudí mimo školy. Tým zvyšujú stávky aj tlak na žiakov splniť to, čo sľubujú, a naplno využiť svoj potenciál. Žiaci sa tak neučia stavať potemkinovské dediny plné formalít a správne vyplnených tlačív, ale snažia sa skutočne niečo zmeniť vo svete.

Že nejde len o prázdne a abstraktné frázy, ukazujú prví žiaci, ktorí pracujú na svojich AlphaX projektoch. Napríklad jedna žiačka menom Elle pracuje na zoznamovacej aplikácii pre tínedžerov s dôrazom na ich bezpečnosť. Aplikácia je poháňaná umelou inteligenciou a poskytuje mladým ľuďom rady pri randení. V roku 2025 mala už desiatky tisíc používateľov, pričom Elle bude školu končiť až v roku 2026. Alebo žiak Rhett z Texasu, ktorého cieľom je postaviť veľký zjazdový park pre horské bicykle. Podarilo sa mu získať investíciu vo výške 350-tisíc USD, prenajať si veľký pozemok a počas prvých troch mesiacov fungovania parku už zarobil 100-tisíc USD na tržbách.

Subscribe now

Share

Úloha učiteľov: motivační detektívi.

Na Alpha školách si učitelia nemusia pripravovať obsah vyučovania, následne ho prednášať pred triedou ani zadávať a opravovať domáce úlohy, hodnotiť testy či známkovať žiakov. Toto všetko dokáže nahradiť AI v kombinácii s nekonečným množstvom pedagogického obsahu. Na Alpha školách sa preto učitelia zameriavajú na to, v čom sú ľudia najlepší: poskytujú motivačnú a emocionálnu podporu. Skutočne tam vystupujú v úlohe sprievodcov, a nie je to len fráza, ako to často býva na iných školách.

Prvoradou úlohou učiteľov je teda zažať v žiakoch iskru motivácie. Lenže rôzni žiaci majú rôzne rozbušky. Každého primárne motivuje niečo iné. Niektorých žiakov motivuje možnosť neustále sledovať svoj pokrok – prechádzať levely a získavať streaky. Iní zasa potrebujú dostávať okamžitú spätnú väzbu v podobe odznakov či pochvál. Ďalších motivuje súťaživosť a možnosť posúvať sa v rebríčkoch a porovnávať sa s ostatnými. Iných zase láka možnosť získať viac voľného času. Pre ďalšie deti je hlavným motivačným faktorom spolupráca a získavanie bonusov pre celú triedu. A pravdaže, veľkú časť žiakov, najmä zo začiatku, motivujú aj prízemnejšie veci, ako zarábanie Alpha bucks a kupovanie si pekných predmetov.

Hlavnou náplňou práce učiteľa na Alpha školách je budovať si individuálny vzťah so žiakmi, získavať si ich dôveru a postupne zisťovať, čo ktoré dieťa poháňa. Sú to motivační detektívi. A že to myslia vážne, podčiarkuje aj skutočnosť, že na to majú špeciálnu databázu, v ktorej mapujú osobné motivátory každého žiaka. Kým u nás učitelia denne vypĺňajú dochádzku a evidujú odučené časti štátneho kurikula, v Alpha School si vedú databázu motivácií svojich žiakov.

Záver – koho je to vina?

To, čo robí Alpha škola, môže niekomu pripadať ako prehnané. Možno až úplne pomýlené. Externá motivácia, podplácanie, súťaženie... Posolstvom tohto textu však nemalo byť: potrebujeme školy, ktoré budú slepo kopírovať Alpha školu. Posolstvom je: potrebujeme, aby sa školy začali systematicky zamýšľať nad tým, ako nadizajnovať svoje prostredie a fungovanie tak, aby v žiakoch cieľavedome pestovali motiváciu k učeniu sa.

Bohužiaľ, to sa však v školstve často nedeje – nielen u nás, ale ani vo svete. Otázka motivácie sa necháva na voľný pád alebo sa jednoducho zhadzuje na samotných žiakov. Tí sú dokonca niekedy obviňovaní, že je to ich chyba: „Táto dnešná generácia je lenivá a nesústredená“, „všetko si chce len uľahčiť“ a „ešte aj podvádzajú“.

Lenže to je úplne nesprávny prístup. Je to sťažovanie sa na zákazníka namiesto toho, aby sa poskytovateľ zamyslel nad kvalitou svojej služby. Pravda je taká, že ak na nejakej škole nie sú žiaci motivovaní učiť sa, nie je to vina tých detí, ale školy, respektíve celého verejného školstva, ktoré rámcuje možnosti jednotlivých škôl. Nie je to problém chcenia žiakov, ale nastavenia systému.

Róbert Chovanculiak, INESS

Pre plný zážitok z tohto newslettera sa pridajte k podporovateľom. Podporíte tým moju prácu a získate prístup do súkromnej skupiny. Ďakujem.

Podporiť newsletter cez LN môžete tu:

Ekonómia v troch lekciách, ktoré zmenia váš pohľad na svet

Napísali o knihe:

„Klobúk dole! Čítal som už veľa popularizačných ekonomických kníh, ale táto je celkom určite najlepšia...“ - Ivan Mikloš, bývalý minister financií

„Táto kniha sa číta lepšie ako Dan Brown a ešte vďaka nej aj pochopíte mnoho základných ekonomických konceptov.“ - Vladimír Burjan, riaditeľ neziskovej organizácie DOBRÁ ŠKOLA

„Krásná kniha! Kdyby se základy ekonomického myšlení vysvětlovaly tímto způsobem, lidé by ekonomii milovali...“ - Prof. Josef Šíma, Metropolitní univerzita Praha

O knihe

Ekonómia nie je veda o číslach, grafoch a tabuľkách. Je to veda o ľuďoch. O tom, ako sme vykročili z jaskýň, začali spolupracovať a napokon pristáli na Mesiaci. Všetci, nielen študenti ekonómie, by mali poznať príbeh o pôvode našej prosperity. A spolu s ním aj odpovede na tri najdôležitejšie otázky ekonómie:

Ako ľudia začali hrať hry s kladným súčtom, v ktorých vďaka spolupráci platí, že 1 + 1 = 3? Za akých podmienok je finančne úspešný človek zároveň aj spoločensky prospešný? A ako ceny prepájajú milióny mozgov naprieč celou planétou, čím umožňujú koordináciu bez koordinátora?

Okrem odpovedí na tieto otázky nájdete v knihe zhrnuté aj poznatky pätnástich držiteľov Nobelovej ceny za ekonómiu a dozviete sa prečo by sme mali prejavovať úctu podnikateľom, ktorí skrachovali, ako dokážeme na Slovensku v automobilovej fabrike vychovať ošípané a prečo je človek jediný druh, ktorý má vďaka väčšiemu počtu hladných krkov plnšie bruchá.

Kúpiť.

Pokrok bez povolenia

Ako zdieľaná ekonomika, crowdfunding a kryptomeny zmenili svet

Napísali o knihe:

„V čase politického blúdenia a spoločenského zúfalstva predstavuje kniha ‘Pokrok bez povolenia’ jasnú víziu ďalšieho smerovania spoločnosti cestou k vyššej ekonomickej efektivite... Nemusíte byť libertarián, aby vás kniha čisto ekonomickými argumentmi presvedčila o tom, že technológie v budúcnosti umožnia súkromnému sektoru podstatne lepšie konkurovať tomu štátnemu a to vo všetkých službách, ktoré momentálne poskytuje.“ - Pavol Lupták, CEO Nethemba, etický hacker

„Zníženie transakčných nákladov informačnými technológiami spustilo spoločenskú revolúciu. Táto kniha je pútavou exkurziou jej bitkami. Slobodná interakcia členov na vznikajúcich platformách otvorila spätnú väzbu a umožnila selekčný tlak aj v pravidlách spolunažívania. Služby, v ktorých tradične zlyháva štátny monopol, zrazu možno dobrovoľne nakupovať a tým tlačiť na ich zlepšovanie.“ - Juraj Karpiš, zakladateľ INESS, autor ekonomického bestselleru Zlé peniaze

O knihe

Pokrok bez povolenia je kompletný sprievodca svetom, kde Airbnb oživuje mŕtvy kapitál a konkuruje štátu v tvorbe regulácií, kde Kickstarter nahrádza vyberanie daní a pomáha financovať verejné služby a kde Bitcoin umožňuje budovať paralelnú spoločnosť, v ktorej neexistujú vedúci" a všetci máme kľúče od miešačky. Pokrok, ktorý prináša internet nekonkuruje len analógovým podnikateľom a kamenným obchodom, ale predovšetkým svetu zákonov, úradníkov a politiky. A práve to je témou knihy - stret digitálnych technológií 21. storočia so svetom kamenných inštitúcií 20. storočia.

Okrem toho sa v knihe dočítate, ako funguje anarchia na internete, prečo by Karol Marx miloval zdieľanú ekonomiku, ako sa môže každý z vás stať internetovým sudcom, prečo chceli štáty zakázať eBay, akých detektívov zamestnáva PayPal, kto ochráni spotrebiteľov pred ochranou spotrebiteľov a kedy je rozumné pýtať si radšej odpustenie ako povolenie.

Kúpiť.

To je určite možné dosiahnuť rôznymi spôsobmi. Niektoré sú lepšie, iné horšie, ale nikto zatiaľ neobjavil jeden zaručený postup, ktorý by fungoval vždy, všade a pre všetkých. O to dôležitejšie je, aby rôzne školy experimentovali s rôznymi pravidlami, mechanizmami a nástrojmi, ako motivovať žiakov. Vo vzdelávaní potrebujeme viac rôznorodosti a menej monokultúry. Platí to o to viac v dnešnej dobe zaplavenej AI modelmi, keď obsah vzdelávania už nie je vzácny a na čom skutočne záleží, je motivácia žiakov prekonať odpor a začať sa učiť.

Vitajte na Alpha school

Keď si do Googlu zadáte „AI school in USA“, väčšina článkov vás privedie k jednej konkrétnej škole. Volá sa Alpha School. Pôvodne vznikla ako takzvaná microschool – malé združenie rodičov, ktorí vzdelávajú svoje deti doma a v komunite. Dnes je z nej regulárna škola, lepšie povedané sieť škôl. Má už 13 pobočiek v Texase, Kalifornii, Arizone, Floride, New Yorku či Virgínii.

Keď sa Alpha School objaví v médiách, zvyčajne sa spomínajú tri čísla.

1. Žiaci napredujú približne 2,6-krát rýchlejšie než na bežných školách.

2. Akademickému vzdelávaniu sa venujú len dve hodiny denne.

3. Výučba prebieha takmer výhradne na počítačoch s využitím umelej inteligencie.

Ani jedno z týchto tvrdení však nevysvetľuje, prečo je Alpha School taká zaujímavá a hlavne čo je tajomstvom jej úspechu. To totižto nie je v AI, ale v premyslenom systéme motivovania žiakov. Alpha School vybudovala celý ekosystém nástrojov, pravidiel a mechanizmov, ktorých jediným cieľom je motivovať žiakov, aby sa chceli učiť.

Ale než sa dostaneme k tomuto systému, pozrime sa najprv na to, ako vyzerá bežný deň v tejto škole.

Bežný deň na Alpha school

Žiaci prichádzajú do školy približne o 8:30. Prvých tridsať až šesťdesiat minút patrí rozhovorom, krátkej fyzickej rozcvičke a plánovaniu dňa. Každý žiak si stanoví cieľ, ktorý chce počas dňa dosiahnuť.

Následne sa o 9:30 začínajú učiť. To však neznamená to isté, čo poznáme z bežných škôl. Nefunguje tam režim PSP: Potichu Seď a Počúvaj. Na Alpha School si žiaci sadnú za počítače, nasadia slúchadlá, prihlásia sa do systému Alpha Portal a tam začnú riešiť úlohy a cvičenia. V škole nie je žiadny učiteľ, ktorý by sa postavil pred triedu a spustil frontálny monológ. Celé vzdelávanie sa odohráva v aplikáciách, kde žiaci musia neustále vykonávať nejakú aktivitu, nad niečím rozmýšľať, niečo riešiť, niečo tvoriť.

Pozor, to však neznamená, že na Alpha škole prichádzajú žiaci pri vyučovaní priamo do styku s AI chatbotmi, ktoré sú teraz také populárne. Väčšina spomínaných lekcií sa odohráva na bežných vzdelávacích aplikáciách, ktoré sú populárne v USA ako napríklad iXL (17 miliónov používateľov) určená na učenie sa čítania, písania a matematiky alebo Duolingo na výučbu cudzích jazykov, resp. majú vlastnú aplikáciu AlphaReads a AlphaWrite.

Kde je potom tá umelá inteligencia? Tá sa ukrýva v spomínanom Alpha Portáli. Ten si môžete predstaviť ako centrálnu platformu školy, ktorá sleduje progres žiakov, navrhuje úlohy, ich obtiažnosť a poskytuje spätnú väzbu žiakom, učiteľom aj rodičom. Práve tu škola využíva vlastné nástroje umelej inteligencie. AI slúži na riadenie a organizovanie celého vyučovacieho procesu. Je skôr v backend developmente než priamo pri interakcii so žiakmi.

Na začiatku dňa Alpha Portal žiakovi ukáže, koľko a akých úloh musí splniť ako takzvané „minimum“, pričom si môže sám vybrať, ktorými lekciami začne. Učenie prebieha v krátkych 20–25 minútových šprintoch, ktoré oddeľujú 5–10 minútové prestávky. Ide o známu Pomodoro metódu. Takto sa žiaci učia až do obeda, takže akademická časť dňa trvá približne dve hodiny.

Typický deň obsahuje päť krátkych lekcií z predmetov ako:

• matematika

• jazyk

• cudzí jazyk

• prírodné vedy

• spoločenské vedy

• čítanie

• písanie

Po každej lekcii dostávajú žiaci okamžitú spätnú väzbu – či postupovali správne, kde spravili chybu a majú k dispozícii krátku doplňujúcu úlohu, ktorá overí, či pochopili správne riešenie. Ak sa niektoré chyby opakujú, Alpha Portal automaticky rezervuje žiakom stretnutie so sprievodcom. Takto na škole volajú učiteľov. Sprievodca môže byť fyzicky v miestnosti alebo online. Niektoré školy napríklad využívajú online sprievodcov z Brazílie. Takéto krátke konzultácie majú žiaci bežne niekoľkokrát týždenne.

Na konci každého dňa dostane žiak (spolu s jeho rodičmi a učiteľmi) report o tom, ako sa v ten deň posunul. Aj tu využíva Alpha Portal umelú inteligenciu, ktorá napríklad v reálnom čase zaznamenáva a vyhodnocuje prácu s myšou, klávesnicou a cez web kameru dokonca aj pohyb očí žiakov. Vďaka tomu dokáže analyzovať, ako presne sa žiak učí a či venuje pozornosť dôležitým informáciám.

Na príklade reportu vyššie Alpha Portál odporúča študentovi, aby každému predmetu venoval aspoň 25 minút denne. Zároveň si všimol, že žiak ignoruje vysvetlenia po tom, ako urobí chybu. Portál preto uvádza konkrétne momenty, keď sa to stalo. Po kliknutí na odkaz „here“ sa rodič, učiteľ alebo samotný žiak dostane k záznamu obrazovky a webkamery v momente, keď chyba vznikla. Portál tiež zistil, že žiak odpovedá na otázky príliš rýchlo – bez toho, aby si ich poriadne prečítal. Preto mu odporúča spomaliť a venovať viac času porozumeniu zadania.

Okrem denných reportov dostávajú žiaci aj týždenné sumáre svojho pokroku. Tabuľka nižšie napríklad ukazuje, koľko lekcií z daného ročníka ešte žiakovi zostáva, koľko ich už absolvoval a ako dlho pravdepodobne potrvá, kým daný ročník dokončí.

Umelá inteligencia v Alpha School nie je cieľom. Je nástrojom, ktorý umožňuje škole uplatňovať tri dôležité pedagogické princípy.

Individualizácia. Na Alpha School prakticky neexistujú triedy podľa ročníkov v tradičnom zmysle. Žiaci v jednej triede môžu byť v rôznych „ročníkoch“ z rôznych predmetov. Každý pracuje na úlohách, ktoré sú na hrane jeho aktuálnych vedomostí a zručností. Nie sú príliš ľahké, aby sa nenudili, ale ani príliš ťažké, aby neboli frustrovaní.

Výhodou tohto prístupu nie je len to, že rôzni žiaci môžu postupovať rôznym tempom a navzájom sa nezdržiavajú. Dôležité je aj to, že jeden a ten istý žiak môže napredovať rýchlejšie v matematike, pretože mu ide, a pomalšie v čítaní a písaní, kde zaostáva. Takýto prístup umožňuje maximalizovať potenciál nielen medzi žiakmi, ale aj v rámci jedného žiaka.

Mastery learning. Alpha Portal umožňuje žiakom posunúť sa k ďalšiemu učivu len vtedy, keď dostatočne zvládnu to predchádzajúce (požadovaná hranica je 90 % a viac). Vďaka tomu sa nemôže stať, že žiak bude pokračovať vo vzdelávaní s medzerami vo vedomostiach. Na bežných školách to tak nefunguje a žiaci postupujú do vyšších ročníkov najmä podľa veku. Aj keď niektorí látku úplne neovládajú, systém ich posunie ďalej. Prepadnutie je možné len vo výnimočných prípadoch a navyše je spoločensky stigmatizované. Výsledkom je, že mnohí žiaci pred sebou tlačia zväčšujúcu sa záťaž nepochopených základov.

Spaced repetition. Aj keď už žiaci nejaké učivo zvládnu, Alpha Portál im ho v pravidelných intervaloch znovu pripomenie. Deje sa to práve v momente, keď je najpravdepodobnejšie, že by ho mohli začať zabúdať. Takéto načasované opakovanie výrazne zvyšuje šancu, že sa poznatky uložia do dlhodobej pamäti.

Umelá inteligencia sa na Alpha School využíva predovšetkým na to, aby žiaci dostávali učivo na správnej úrovni, v správnom čase a zároveň okamžitú spätnú väzbu, kde spravili chybu a ako sa z nej môžu poučiť. Samotní žiaci majú zakázané využívať LLM modely pri učení sa. Teda paradoxne na najznámejšej „AI škole“ v USA nemajú žiaci taký prístup k LLM modelom ako je bežné už aj na našich školách. AI tam slúži predovšetkým na riadenie a optimalizáciu samotného procesu vyučovania. Riešenie úloh žiakmi prebieha starým dobrým spôsobom – žiaci sa musia zamyslieť.

Tajomstvo úspechu: brigáda v Disneylande

Individualizácia, mastery learning a spaced repetition nie sú tajomstvom úspechu Alpha School. Vo svete existuje množstvo škôl, ktoré tieto osvedčené pedagogické prístupy využívajú. Tajnou ingredienciou Alpha School je niečo iné – už spomínaný prepracovaný systém motivovania žiakov.

CEO Alpha School Joe Liemandt pri zakladaní školy definoval jej víziu takto: „Chceme vybudovať školu, do ktorej budú deti chcieť chodiť radšej než na prázdniny.“ A pri jej napĺňaní sa nebál využiť všetky dostupné prostriedky. Napríklad začal žiakom platiť za to, že si splnia svoje povinnosti.

Pláca za prácu

Alpha školy fungujú ako malé ekonomiky s vlastnou menou „Alpha bucks“. Ak žiak dokončí svoje denné „minimum“ – tak sa na škole označuje množstvo lekcií, ktoré má dopoludnia splniť – môže zarobiť 10 Alpha bucks. Dokončiť pritom neznamená len vyplniť všetky cvičenia a úlohy. Musí ich mať aspoň na 80 % správne. Za každú lekciu nad rámec minima získava ďalšie Alpha bucks a odmenené je aj splnenie týždenných plánov. Bonus môže získať aj celá trieda – ak sa všetkým žiakom podarí dokončiť ich denné minimá.

Deti potom môžu svoje „zarobené“ Alpha bucks míňať v školskom Alpha obchode, ktorý ponúka široký sortiment tovarov a služieb: od skákajúcich loptičiek a plyšových hračiek cez proteínové tyčinky alebo vstup do herného salónika až po špeciálne Lego, AirPods či sveter Taylor Swift. Odmeny sú vďaka tomu personalizované a žiaci volia rôzne stratégie pri utrácaní svojich Alpha bucks. Niektorí ich minú hneď, iní si šetria na drahšiu vec.

Popri tom môžu žiaci získavať aj tzv. „Dojo body“ za ohľaduplné a tímové správanie alebo za prejavenie nadštandardnej iniciatívy a samostatnosti. Body udeľujú učitelia a dieťa, ktoré v triede nazbiera najviac bodov, sa stane „Dojo Masterom“ a dostane špeciálne kľúče. Na konci týždňa prídu žiaci s týmito kľúčmi k zamknutým truhliciam a môžu si vybrať, ktorú otvoria. V jednej z nich sa skrýva odmena.

Systém odmien sa v Alpha školách neustále vyvíja a experimentujú s jeho rôznymi nastaveniami pri riešení konkrétnych vzdelávacích problémov. Napríklad problém letného zabúdania, keď žiaci počas prázdnin zabudnú veľkú časť vedomostí, ktoré sa naučili počas školského roka. Preto skúšajú experiment, v ktorom žiakom platia reálnymi peniazmi za letné precvičenie učiva. Jedna lekcia trvá v priemere 12 minút a dieťa za ňu dostane 1 dolár. Šesť- až sedemročné deti si tak môžu zarobiť približne 5 dolárov za hodinu.

Alpha škola sa pri vysvetľovaní svojho prístupu k odmeňovaniu žiakov za učenie explicitne odvoláva na výskum Rolanda Fryera a ďalšie štúdie o externej motivácii. A spôsob, akým sú odmeny nastavené, skutočne odráža základné princípy dobre navrhnutých incentivov:

• Žiaci presne vedia, čo musia urobiť, aby získali odmenu – systém je jasný a zrozumiteľný.

• Odmeňovaný je samotný proces učenia sa (riešenie úloh a cvičení), nie konečný výsledok.

• Odmena prichádza okamžite – Alpha bucks sa pripíšu na účet hneď po splnení podmienok.

• Odmeny sú individualizované – každý žiak si môže kúpiť to, čo ho skutočne motivuje.

• Systém zároveň poskytuje spätnú väzbu o kompetentnosti – odmenu získa len ten, kto zvládne lekcie aspoň na 80 %.

Platenie za učenie sa je na Alpha školách súčasťou širšieho systému gamifikácie vzdelávania. Ten je založený na princípoch, ktoré robia počítačové hry pre deti zaujímavé a neodolateľné. S tým rozdielom, že Alpha školy nimi nemotivujú deti k hraniu hier, ale k produktívnemu učeniu.

Napríklad žiaci na Alpha školách môžu graficky sledovať svoj progres – podobne ako keď v hrách prechádzajú jednotlivé levely. Môžu sa tak kedykoľvek obzrieť späť a vizuálne sledovať, ako sa posúvajú dopredu, čo už zvládli a čo ich ešte čaká. Po ceste získavajú rôzne odznaky či hviezdičky a keď pracujú dlhodobo konzistentne, dostanú sa na „streak“, čo ich má motivovať vydržať. Na škole existujú aj rebríčky, v ktorých sa môžu porovnať s ostatnými. Prostredníctvom gamifikácie sa tak Alpha školy snažia premeniť miestami únavné učenie sa na zábavnú strategickú hru, ktorú chcú žiaci „vyhrať“.

No úplne najdôležitejšou odmenou, ktorú žiaci môžu na Alpha školách získať nie sú body, peniaze, odznaky ani umiestnenie v rebríčku, ale niečo oveľa hodnotnejšie. Čas. Voľný čas, ktorý získajú, keď splnia svoje povinnosti. Namiesto toho, keď žiaci na bežných školách čakajú päť či šesť hodín na koniec vyučovania, žiaci na Alpha School vedia, že keď dve hodiny intenzívne pracujú, získajú štyri hodiny plné zábavných projektov.

…

V ďalšej časti popíšem, ako vyzerá druhá polovica dňa na Alpha School, aká je tam úloha učiteľov a čo z toho všetkého vyplýva pre naše školstvo.

Robert Chovanculiak, INESS

Share

Subscribe now

Pre plný zážitok z tohto newslettera sa pridajte k podporovateľom. Podporíte tým moju prácu a získate prístup do súkromnej skupiny. Ďakujem.

Podporiť newsletter cez LN môžete tu:

Máme však aj dva chronické problémy, ktoré zatiaľ nikoho nebolia — ich priebeh je asymptomatický. Už dnes však môžeme povedať, že aj keby sa nám ich podarilo okamžite „vyliečiť“, zaplatíme za ne nižším ekonomickým rastom v budúcnosti. Lenže my sme ešte nezačali uvažovať ani o prvej pomoci. Naopak, robíme všetko pre to, aby sa stav pacienta ďalej zhoršoval.

Týmito dvoma chorobami sú chronická atrofia ľudského a investičného kapitálu na Slovensku.

Ľudský kapitál

Pri diskusiách o výsledkoch medzinárodného testovania PISA sa u nás často hovorí o relatívne nízkych priemerných výsledkoch, prípadne o silnom vplyve socio-ekonomického zázemia na výsledky najslabších žiakov. Úplne sa však zabúda na opačnú stranu spektra.

A pritom podiel žiakov, ktorí dosahujú najvyššie úrovne gramotnosti, je na Slovensku výrazne nižší než v iných krajinách. Napríklad v Čitateľskej gramotnosti tvoria u nás 3 percentá žiakov, zatiaľ čo priemer OECD je sedem, v Česku osem a v Estónsku 11 percent.

Toto PISA testovanie sa realizuje na 15-ročných žiakoch, ktorí končia základnú školu a nastupujú na strednú. O štyri roky z tohto už aj tak nízkeho podielu talentovaných žiakov približne 20 percent maturantov odíde študovať do zahraničia. A opäť – odchádzajú predovšetkým tí najšikovnejší, s najlepšími výsledkami.

Tento hromadný exodus ľudského kapitálu prebieha minimálne posledných pätnásť rokov. Ešte v roku 2001 študovalo v zahraničí okolo 6-tisíc slovenských študentov, o desať rokov neskôr to bolo už 20- až 25-tisíc a na tejto úrovni sa držíme dodnes.

Slovensko je jedinou krajinou z V4 s Rakúskom, ktorá má dlhodobo negatívne saldo vysokoškolských študentov. Každý rok odíde do zahraničia približne 20-tisíc najlepších maturantov, z ktorých sa vráti tretina až 40 percent.

Táto chronická atrofia ľudského kapitálu sa už dnes prejavuje aj vo výsledkoch dospelej populácie. Z dát Medzinárodného hodnotenia kľúčových kompetencií dospelých (PIAAC) vieme, že podiel Slovákov, ktorí dosahujú najvyššie úrovne gramotnosti (4. a 5. úroveň), je len 3,1 percenta. Priemer OECD je pritom 11,7 percenta, v Česku takmer desať a v Estónsku až 19 percent.

Investičný kapitál

Pre Slovensko nejdôležitejším zdrojom kapitálu sú priame zahraničné investície. Tie pre dobiehajúce krajiny fungujú ako stroj času. Nemusia celé dekády kumulovať vlastné úspory, ale môžu okamžite využiť zahraničný kapitál a skokovo zvýšiť produktivitu práce.

Problém je, že na Slovensku sa tento stroj času pokazil. Počas poslednej dekády sme sa pre zahraničných investorov stali neatraktívnou krajinou.

V rokoch 2015 až 2024 tvorili priame zahraničné investície menej ako 1,5 percenta HDP. V ostatných krajinách V4 boli tieto podiely približne dvojnásobné. V porovnaní s Českou republikou dosahujú priame zahraničné investície na jedného obyvateľa na Slovensku len tretinovú úroveň.

Nízky prílev zahraničného kapitálu sa následne premieta aj do celkovej úrovne investovania. Počas posledných pätnástich rokov sa na Slovensku investovalo výrazne menej než v okolitých krajinách V4 – dokonca menej než vo vyspelých západných ekonomikách Európy či USA. To je jasný znak nehostinného prostredia, keďže dobiehajúce ekonomiky by mali mať väčší potenciál na ziskové investície než už bohaté krajiny.

Tieto čísla sú navyše v skutočnosti ešte horšie, než sa zdá. Do celkových investícií sa totiž započítavajú aj výdavky kryté z eurofondov. Ich využitie sa však neriadi ani tak ekonomickými, ako skôr politickými požiadavkami, čo znižuje ich produktivitu. Časť eurofondov sa na Slovensku využíva na financovanie okázalej súkromnej spotreby alebo podporu spriatelených firiem.

Čo z toho vyplýva pre našu budúcnosť

Verejná politika na Slovensku posledné dve dekády ide proti odporúčaniam ekonomickej vedy. Politici a mnohí úradníci robia kroky, ktoré systematicky brzdia prílev nových zahraničných investícií a zároveň podporujú útek najšikovnejších ľudí z krajiny.

Tým nemyslím len dvíhanie daní alebo nekvalitné verejné služby, ale aj nestabilitu, nepredvídateľnosť a pokukovanie po východných princípoch usporiadania spoločnosti, kde nevládne „rule of law“ (vláda práva), ale skôr kmeňové spôsoby založené na silnom vodcovi a jeho klike.

Najťažšie je verejnosti vysvetliť neviditeľnú postupnosť týchto zmien. Neuvidíme žiadny skokový prepad v životnej úrovne, žiadnu dramatickú udalosť, ktorá by Slovákmi otriasla.

Len sa jedného dňa zobudíme, pozrieme okolo seba a zistíme, že životná úroveň v Česku, Poľsku či v pobaltských krajinách je úplne inde. Všetci nás predbehli.

Share

Subscribe now

A teraz prehľad toho, čo mi posledný mesiac udrelo do nosa.

Vzdelávanie

Grafika: Počet jednorožcov v krajinách Európy.

Jednorožec je súkromne vlastnený start-up s valuáciou vyššou ako 1 miliarda eur.

Bez absolútne bohatých ľudí zostaneme relatívne chudobní.

Vplyv AI na knižný trh: Umelá inteligencia zhoršila priemernú knihu, ale zlepšila priemerný čitateľský zážitok

Od roku 2022 sa množstvo vydávaných kníh strojnásobilo. Ich priemerná kvalita však klesla — meraná hodnoteniami na Amazone. To však neznamená, že ľudia čítajú horšie knihy.

Kvalita top 100 titulov sa prakticky nezmenila.
Segment kníh v top 1000 (okrem prvých 100) sa výrazne zlepšil.
Zvyšok produkcie zaznamenal pokles kvality.

Keďže čitatelia majú tendenciu vyberať si skôr úspešnejších autorov a populárnejšie tituly, výskum odhaduje, že s nástupom AI vzrástol spotrebiteľský prebytok o 25–50 %.

Zdroj: (2026) AI and the Quantity and Quality of Creative Products: Have LLMs Boosted Creation of Valuable Books?

Vo verejnom školstve neexistuje žiadne status quo, ktoré by sa nedalo obhájiť nejakými benefitmi.

Preto v školstve zamrzla evolúcia. Kde neexistuje žiadny priestor na slobodnú mutáciu a kreatívnu deštrukciu, tam bude vždy prekvitať šedá monokultúra.

Spoločnosť

Nový výskum prináša ďalšie dôkazy o tom, že hlavnou príčinou rozdielov v odmeňovaní žien a mužov na trhu práce nie je diskriminácia, ale materstvo.

Ekonóm Camille Landais a jej tím zistili, že ženy so vzácnym Mayerovým–Rokitanského–Küsterovým–Hauserovým syndrómom (MRKH), ktorý spôsobuje neplodnosť, zarábajú takmer rovnako ako muži.

Rozdiel v príjmoch medzi plodnými ženami a ženami s MRKH sa začína objavovať vo veku 26–30 rokov, teda v období, keď ženy zvyčajne začínajú mať deti.

Zdroj: Gender Without Children (2025)

Pesnička Jana Wericha: "Ten dělá to a ten zas tohle" z filmu Pekařův císař obsahuje tri ekonomické poznatky O pôvode našej prosperity:

1) Ten dláždí ulice, ten kove podkovy,
ta krmí slepice, ta peče cukroví.
Ten umí to a ten zas tohle,
a všichni dohromady udělají moc.

Deľba práce, pri ktorej každý robí to, v čom má komparatívne výhody, zvyšuje blahobyt všetkých ľudí, ktorí sú do nej zapojení.

2) Továrny na kůže, peníze na boty,
a do vlasů růže a nový kalhoty.
A olej na stroje - a stroje na práci
a práci bez boje - po práci legraci.

Kapitálové vybavenie, ako stroje a továrne, zvyšujú produktivitu práce. Vďaka tomu je práca efektívnejšia, môžeme si dovoliť pracovať menej a mať viac voľného času.

3) My všichni budem na tom lépe,
když dáte rady nám a my vám dáme své rady,
když všichni všechno všechněm dáme,
tak budou všechni lidi všechno mit dohromady.

Nové poznatky, technológie a inovácie sú nerivalitné. Na rozdiel od fyzických statkov si môžeme „rady“ navzájom zdieľať bez toho, aby ich niekomu ubudlo. Na tomto princípe stojí moderná teória ekonomického rastu.

Jediné, čo je na tom smutné, je, že išlo o agitačnú pesničku komunistickej kolektivizácie z 50. rokov.

#opovodeprosperity

Graf: Vývoj počtu obyvateľov (červená krivka) a vývoj množstva vyprodukovaných potravín medzi rokmi 1961 až 2022.

Dostupné množstvo potravín rástlo rýchlejšie ako počet obyvateľov na všetkých kontinentoch sveta.*

Človek je jediný živočíšny druh, ktorý má vďaka väčšiemu počtu hladných krkov plnšie bruchá. Ako sme to dokázali? Adam Smith to zhrnul do jednej vety: „Deľba práce je limitovaná rozsahom trhu.“

*Zlom v produkcii potravín v Európe súvisí s rozpadom Sovietskeho zväzu.

Graf: Miera nezamestnanosti v severských krajinách (Fínsko, Švédsko, Nórsko, Dánsko) a južných krajinách (Portugalsko, Taliansko, Grécko a Španielsko).

V roku 2013 bol rozdiel v ich miere nezamestnanosti takmer 15 percentuálnych bodov. Tento rok sa stretli na úrovni približne 7–8 %.

Už aj Taleb vymäkol. Dosť.

Je čas postaviť sa na správnu stranu histórie, aby sa mi raz deti nesmiali tak, ako sa dnes my smejeme našim otcom a praotcom za to, ako panikárili.

Nie, AI masívne neohrozí pracovné miesta. Nečaká nás masová nezamestnanosť a nepríde ani žiadna vlna prepúšťania.

Do kalendára si na 18. 2. 2036 dávam pripomienku, že keď môj syn bude podávať prihlášku na strednú školu, aby som mu odporúčil IT školu.

The end is far away.

Posledný post o vplyve AI na zamestnanosť vyprovokoval pár ľudí k odvážnym predikciám. Tak sa poďme staviť o kilo dobrej kávy alebo čistého kreatínu.

Moja pozícia:
Do 2 rokov neuvidíme žiadny razantný prepad zamestnanosti v IKT spôsobený AI (ak nepríde finančná/ekonomická kríza).

Stávka:
Do dvoch rokov (Q3 2027) neklesne počet zamestnancov v IKT o viac než 30 % oproti tretiemu štvrťroku 2025 — za predpokladu, že Slovensko v rokoch 2026 – 2027 nespadne do recesie (t. j. nedôjde k medziročnému poklesu HDP).

Stret civilizácií v Sovietmi okupovanom Poľsku (1939 – 1941):

"Tieto dve kultúry [poľská a sovietska] spolu dobre nekomunikovali... V tomto období, keď bol Stalin Hitlerovým spojencom, si takúto komunikáciu nebolo možné ľahko predstaviť.... možnosti nedorozumení boli obrovské. Kolektivizácia a industrializácia modernizovali Sovietsky zväz, no zabudlo sa na obyvateľov — respektíve na spotrebiteľov.

Sovietski občania, ktorí vládli vo východnom Poľsku, padali z bicyklov, jedli zubnú pastu, používali toalety ako umývadlá, nosili viacero hodiniek... Poľskí väzni boli takisto neznalí, a to aj v základných veciach. Na rozdiel od sovietskych občanov v ich postavení Poliaci verili, že nemôžu byť odsúdení alebo zabití bez právneho základu. Bolo znakom veľkej civilizačnej transformácie stalinizmu, že títo sovietski a poľskí občania — z ktorých mnohí sa narodili v tej istej Ruskej ríši — si teraz tak slabo rozumeli."

Zdroj: Bloodlands: Europe Between Hitler and Stalin, 2010

Jedinou výhodou tejto trojdňovej operácie je, že človek nemusí ani po štyroch rokoch „ruského víťazstva“ a „ukrajinskej porážky“ prerábať meme ani mapu.

Napriek tomu má mnoho ľudí problém rozoznať rozdiel medzi tým, keď niekto prehrá, a tým, keď sa niekomu podarí ubrániť samostatnosť.

Zo života

Odpoveď žiaka na dcérinej základnej škole.

Mnohé ekonomické poznatky nie sú o učení sa nových vecí, ale skôr o odučení sa našich vrodených vzorcov uvažovania.

Socializmus hrá na naše praveké emocionálne struny, ktoré sú adaptované na spoluprácu v rodinách a medzi priateľmi. Preto je to taká príťažlivá myšlienka. Nanešťastie je však absolútne nepoužiteľná pri neosobnej spolupráci vo veľkej, anonymnej spoločnosti.

Zdroj: školský časopis „Po škole“.

Róbert Chovanculiak, INESS

Podporiť newsletter cez LN môžete tu:

Pre plný zážitok z tohto newslettera sa pridajte k podporovateľom. Podporíte tým moju prácu a získate prístup do súkromnej skupiny. Ďakujem.

Kniha opisuje školstvo v nacistickom Nemecku presne na takej úrovni abstrakcie, ktorá ma počas čítania neustále vyrušovala. Nebola dostatočne konkrétna na to, aby zachytila hmatateľné skutočnosti („podľa tohto zákona“, „v tejto učebnici sa píše“, „na tejto škole, tento človek“), no zároveň ani dostatočne všeobecná na to, aby hodnoverne opísala širšie fenomény („podľa týchto štatistík takýto podiel žiakov a učiteľov“ alebo „takéto množstvo škôl“). Veľká časť knihy tak akoby plávala na strednej úrovni abstrakcie medzi týmito dvoma pólmi.

Tu je príklad, aby som sa vyhol rovnakému hriechu. Autor nikde explicitne neuvádza, o ktorom roku píše. Opisuje množstvo zážitkov z návštev škôl, no nikdy presne nespomenie rok alebo obdobie, v ktorom sa odohrali. Na úplnom začiatku síce uvádza rok 1934, no to nemôže byť obdobie, ktoré opisuje. Ani nacisti nedokázali uskutočniť tak rozsiahlu reformu v takom krátkom čase. Medzi riadkami sa dá vyčítať, že školy navštevoval niekedy medzi rokmi 1938 a marcom 1939. Tento odhad robím len na základe udalostí, ktoré opisuje, a rokov vydania dokumentov, na ktoré sa odvoláva.

Možno je však môj problém s knihou len dôsledkom profesionálnej deformácie. Potrebujem si z knihy odniesť niečo konkrétne, čo viem aj zazdrojovať; inak rýchlo zabudnem, čo som čítal. A to je problém, pretože čítanie vnímam ako investíciu, nie ako spotrebu. A pri investícii človeka vždy zaujíma jej miera návratnosti.

Takto som o nacistickom vzdelávaní písal vo svojom newsletteri „Školstvo ako nástroj ministerstva obrany a vnútra: Prusko bolo Fínsko 18. storočia“:
V roku 1935 Hitler v jednom svojom príhovore povedal „Len ten, kto vlastní mládež, získava budúcnosť.“ A podľa toho sa aj správal. Keď plne ovládol štát, tak v Nemecku zakázal domáce vzdelávanie a v školskej legislatíve uzákonil, že „V Nemeckej ríši je povinné vzdelávanie. To zabezpečuje výchovu a vzdelávanie nemeckej mládeže v duchu národného socializmu. Vzťahuje sa na všetky deti a mládež nemeckej národnosti... Povinná školská dochádzka sa musí plniť navštevovaním nemeckej školy. O výnimkách rozhoduje školský inšpektorát.“ Zákon podpísali Hitler a Göring. A odvtedy až dodnes je v Nemecku zakázané domáce vzdelávanie.

Podobne nacisti pristúpili k učiteľskému zboru. Ten okamžite očistili o všetkých, ktorí nesúhlasili s ich ideológiou a založili Národnosocialistický zväz učiteľov. Do roku 1936 už bolo jeho členmi 97 % učiteľov. Paralelne s tým sa prepisovali učebnice a štátne kurikulá, zaviedol sa nový predmet „Rasová náuka“ a prakticky do všetkých predmetov integrovali nacistickú ideológiu. Napríklad v učebnici matematiky pre základné školy sa nachádzal nasledujúci príklad:

“Židia sú v Nemecku cudzinci - v roku 1933 žilo v Nemeckej ríši 66 060 000 obyvateľov, z toho 499 682 Židov. Aké je percento cudzincov?“

Podpisaný zákon, ktorý zakázal domáce vzdelávanie v nacistickom Nemecku.

Tip na video:

Walt Disney na základe knihy Ako vychovať nacistu vytvoril krátkú propagandistickú animovanú rozprávku s názvom Education for Death.

Môj tip na film: Pan Nikdo proti Putinovi.

Ide o dokument o zmenách na jednej konkrétnej škole v Rusku po 24. februári 2022. Nedá sa pozrieť na žiadnej streamovacej platforme. Starší čitatelia tohto newslettera však určite poznajú slovo torrent.

A teraz už pre podporovateľov sľúbené výpisky z knihy…

Zaujímavosti o životnej úrovni v nacistickom Nemecku

Nacistický dôraz na právnu čistotu a súhlas rodičov

Akých fyzických výkonov sú schopní 10-roční chlapci a 15-ročné dievčatá

Zmienky o Československu

Náboženský charakter nacizmu

Učenie, že život je hra s nulovým súčtom

Vzdelávanie mužov a žien

Share

Read more

Ruku na srdce

Koľko vecí denne robíte čisto z vnútornej motivácie? Nie pre výsledok, ale pre pôžitok zo samotného procesu?

A teraz nemyslím „spotrebu“. Nehovorím o pozeraní televízie, čítaní beletrie, scrollovaní sociálnych sietí či hraní stolových hier s priateľmi. Hovorím o produktívnych činnostiach – o situáciách, keď musíte vynaložiť úsilie, niečo tvoriť, investovať čas a energiu. To je totiž ekvivalent učenia sa žiakov.

Koľkí z vás by bez akejkoľvek vonkajšej motivácie denne chodili do práce? Zdravo sa stravovali? Pravidelne cvičili? Pomáhali druhým? Opravovali veci doma? Čo z toho robíte výlučne preto, že vás baví samotný proces?

Ja milujem svoju prácu – a zároveň tam chodím aj pre výplatu. Koláče som po Vianociach obmedzil aj kvôli letnej bežeckej forme. A behám zas preto, že naháňam štatistiky v appke Strava. Doma opravím niečo až vtedy, keď sa zmení výraz tváre mojej manželky. Aj tento text píšem, lebo vy ho čítate. Po každom vydanom newsletteri sa pár ľudí odhlási z jeho odberu– doslova cítim, ako mi to nahlodáva motiváciu. Nerobte to!

Drvivú väčšinu vecí v živote robíme aspoň čiastočne vďaka vonkajšej motivácii. Prečo teda od žiakov v školách očakávame, že budú fungovať bez nej? Že sa zrazu začnú pravidelne učiť a dávať pozor na celých hodinách len preto, že si zamilujú samotné učenie sa?

Je to o to zvláštnejšie, že v škole sa žiaci musia učiť širokú paletu rôznorodých tém. Ale nikoho nebaví všetko. Ak by som dnes musel znova nastúpiť do školy, viem si predstaviť, že by som mal silnú vnútornú motiváciu pri učení sa ekonómie, evolučnej psychológie alebo antropológie. Keď som naposledy kontroloval štátny vzdelávací program, tieto témy netvorili veľkú časť štátneho kurikula. Ale bolo tam mnoho hodín chémie alebo fyziky. Lenže chemické vzorce a fyzikálne výpočty vo mne vyvolávajú stresovú reakciu „fight-flight-freeze“. A keďže zo školy sa nedá utiecť a nie je tam povolené sa biť, tak by mi ostávalo len urobiť to, čo robí množstvo detí – prepnúť sa do bdelej kómy.

Preto by možno školy mali žiakom ukázať, ako pracovať s vonkajšou motiváciou – kedy a ako ju využívať vo svoj prospech. Ja si napríklad skoro ráno beriem k notebooku horúcu kávu, aby sa mi ľahšie otváral prázdny Word. K čítaniu zobem orechy, k behu si pustím podcast. Tieto veci nerobím vždy a celý čas, ale často mi pomôžu sa rozbehnúť a potom to už ide aj bez nich.

A možno by mali školy aj experimentovať s vlastným systémom odmeňovania. Nemusí byť nutne finančný, ale mali by byť premyslený a založený na výskume. Tu sú štyri princípy, ktoré som načítal z literatúry.

Subscribe now

Share

Cení sa snaha, nie výsledok

V zásade existujú dva prístupy, za čo odmeňovať žiakov: buď za výsledok alebo za úsilie. To prvé znamená platiť za výstupy učenia sa v podobe vysokého počtu bodov z testov alebo dobrých známok. To druhé znamená odmeňovať vstupy – teda úsilie, napríklad pri vypĺňaní cvičení, čítaní kníh alebo riešení úloh.

Výskum skôr odporúča odmeňovať vstupy, teda úsilie. Dôvod je jednoduchý: ak začnete odmeňovať známky či výsledky testov, žiak musí najprv zistiť, čo všetko má robiť, aby ich zlepšil, a potom sa rozhodnúť investovať úsilie s neistým výsledkom. Výsledok totiž nemá plne vo svojich rukách – ovplyvňuje ho náhoda, náročnosť testu či spôsob hodnotenia učiteľa.

Naopak, ak odmeňujete konkrétne formy úsilia ako čítanie, riešenie úloh, precvičovanie, situácia je pre žiaka jasnejšia. Vie, že ak urobím X a Y, dostanem odmenu Z.

Dôležitá je však kontrola kvality. Ak by ste napríklad odmeňovali „prečítanie knihy“, špekulanti si vyberú tú najtenšiu a ani tú poriadne neprečítajú – len ju prelistujú, alebo si prečítajú zhrnutie. Preto je potrebné kvalitu overovať, napríklad krátkym kvízom s otázkami, ktoré bežné zhrnutia nezachytia, no žiak, ktorý knihu skutočne čítal, ich dokáže ľahko zodpovedať. Psychológovia hovoria o potrebe odmien „závislých od kvality“. Tie zároveň posilňujú pocit kompetencie: „zvládol som náročnú vec“. A práve pocit kompetencie je základom vnútornej motivácie.

Rovnako dôležité je neodmeňovať aktivity, ktoré žiaci robia radi, teda tie, pri ktorých už sú vnútorne motivovaní. To bola chyba prvých experimentov, ktoré odhalili vytláčací efekt – negatívny vplyv vonkajšej motivácie na vnútornú motiváciu.

Čím skôr, tým lepšie

Druhým zistením je, že na načasovaní a frekvencii odmien záleží.

Viaceré nové experimenty ukazujú, že okamžité odmeny zvyšujú radosť zo samotnej aktivity. Ľudia si totiž dobrý pocit z odmeny spoja s činnosťou, ktorá jej predchádzala. Tento mechanizmus – často vysvetľovaný prostredníctvom halo efektu – spôsobuje, že si danú aktivitu začnú viac užívať. Takto dokážu vonkajšie odmeny zvyšovať vnútornú motiváciu, čo je presný opak obáv starších výskumov. Navyše, tieto pozitívne efekty pretrvávajú aj po skončení odmeňovania.

Z tohto dôvodu sa odporúča, aby sa namiesto jednej veľkej odmeny niekde v ďalekej budúcnosti využívalo viacero malých, okamžitých odmien. Takto možno z mentálne náročných úloh urobiť relatívne príjemnú a zábavnú aktivitu, pri ktorej budú žiaci pravidelne zažívať „malé víťazstvá“. To je dôležité vzhľadom na vysokú časovú preferenciu detí. Tento princíp využívajú aj počítačové hry, ktoré obsahujú množstvo priebežných odmien, bodov a úspechov, čím udržiavajú hráčov motivovaných pokračovať.

Dôležitosť opakovaného odmeňovania ukázal napríklad známy experimentálny výskum, v ktorom dospelým ľuďom štyri týždne platili za pravidelné návštevy posilňovne. Počas tohto obdobia u účastníkov vzrástla frekvencia cvičenia – čo nie je prekvapujúce, keďže za to dostávali odmenu. Podstatné však je, že v cvičení pokračovali aj v nasledujúcich týždňoch po skončení platieb. Množstvo menších, okamžitých odmien im pomohlo vytvoriť zvyk, ktorý pretrval aj po ich zrušení. Platí to najmä pre ľudí, ktorí začínajú od nuly – malé odmeny im umožňujú zažiť prvé prínosy danej aktivity a postupne ju integrovať do svojho života.

Nie je pláca ako pláca

Tretím princípom je správne rámcovanie finančných odmien. Jedným z dôvodov, prečo môžu finančné odmeny podrývať vnútornú motiváciu, je to, že narúšajú „locus of control“, pocit kontroly nad vlastným konaním. Kontrolu preberá ten, kto systém odmien nastavuje. Nie je však finančná odmena ako finančná odmena. Rozhodujú detaily toho, ako je systém odmeňovania zarámcovaný.

Žijeme vo svete, kde pláci predchádza práca. Pracujeme, pretože sme finančne odmeňovaní. Ale asi uznáte, že nie všetky spôsoby odmeňovania majú rovnaký vplyv na motiváciu. Administratívny pracovník na úrade bude prežívať iný pocit kontroly nad svojou prácou ako podnikateľ, ktorý poskytuje služby zákazníkom na trhu. Obaja pracujú na základe „vonkajších odmien“, no prvý môže mať pocit, že je len pasívnym vykonávateľom pokynov, zatiaľ čo druhý sa cíti ako aktívny tvorca.

Tento rozdiel potvrdzujú aj výskumy. V jednom experimente sa ukázalo, že na spôsobe zarámcovania finančných odmien záleží. Ak sú prezentované ako nástroj rigidnej kontroly, ktorý vytvára tlak, majú negatívny vplyv na motiváciu. Ak sú však nastavené ako prejav uznania za prácu a ako informácia o kompetencii, dokážu podporovať pocit autonómie a posilňovať vnútornú motiváciu.

Dobre nastavený systém vonkajšej motivácie preto nepoužíva odmeny ako formu nátlaku či podplácania bez možnosti voľby. Naopak, ponecháva čo najviac prvkov v autonómii samotného žiaka: aké úlohy bude riešiť, v akom poradí, koľko odmien chce získať a ktoré si vyberie. V tomto majú finančné odmeny výhodu – deti si za ne môžu kúpiť to, po čom túžia. Dokážu byť teda vysoko personalizované.

Odstavenie

Efektívne využívanie vonkajšej motivácie by malo počítať s utlmujúcou fázou, počas ktorej bude čoraz väčšiu časť „práce“ preberať vnútorná motivácia.

Na začiatku môže byť napríklad užitočné odmeňovať za čítanie kníh deti, ktoré nechcú čítať a nikdy neprečítali celú knihu. Vďaka odmenám zažijú prvé úspechy, prečítajú prvé knihy a postupne môžu objaviť krásu sveta literatúry, užívať si nové poznatky, vytvoriť si návyk pravidelného čítania a zmeniť svoju identitu na „človeka, ktorý dokáže bez problémov prečítať knihu“. Túto transformáciu možno podporiť napríklad vytvorením čitateľského krúžku, v ktorom sa žiaci navzájom povzbudzujú. Z čítania sa tak stane norma – nový spôsob, ako získať uznanie a status v skupine.

Podstata spočíva v tom, že človek by mal postupne zmeniť dôvody, pre ktoré robí dané činnosti: od vonkajších podnetov, ktoré organizuje škola, k vnútorným alebo spoločenským motiváciám, ktoré vznikajú organicky. Psychológovia tento proces nazývajú internalizácia – človek sa začne vnímať ako „čitateľ“ a návyk sa stáva samoudržiavacím.

Vonkajšia motivácia a odmeňovanie by tak mali fungovať ako pomocné kolieska. Na začiatku pomôžu zažiť prvé úspechy a ich včasné odstránenie zabezpečí, aby sa z nich nestal invalidný vozík.

Záver

Tento text neberte ako volanie po tom, aby ministerstvo školstva nariadilo školám platiť žiakom za učenie sa. Berte ho skôr ako podnet na zamyslenie nad tým, ako by mohol vyzerať jeden z mnohých možných prístupov k motivovaniu žiakov.

Platenie za učenie môže fungovať ako vstupná brána do sveta vzdelávania. Ak žiak dostane odmenu za niečo, čo je náročné, v čom zatiaľ nevidí okamžitý zmysel a čo by inak nerobil, zvyšuje sa šanca, že to aspoň vyskúša. Môže zažiť prvé úspechy, začať sa zlepšovať, vytvoriť si zárodky nových návykov a možno v tom napokon nájde aj zaľúbenie. A možno nie. Ale aká je alternatíva? Pre mnohé deti žiadna.

Školy spravidla nemajú premyslenú filozofiu motivovania žiakov, nieto ešte prepracovaný systém ako a čo robiť, aby ich žiaci zvládali každý deň 5-6 hodín prekonávať odpor. Nie je to zvláštne? Všetci dospelí v škole tam chodia (aj) preto, že im každý mesiac cinkne výplata. Ale od všetkých nedospelých ľudí očakávame, že tam budú chodiť a učiť sa preto, lebo... sami musia chcieť... veď to robia pre seba...

Cvičenie pre čitateľov: Skúste sa na základe opísaného výskumu zamyslieť, prečo najrozšírenejší spôsob odmeňovania na našich školách – známky – nefunguje optimálne.

Róbert Chovanculiak, INESS

Podporiť newsletter cez LN môžete tu:

Pre plný zážitok z tohto newslettera sa pridajte k podporovateľom. Podporíte tým moju prácu a získate prístup do súkromnej skupiny. Ďakujem.

Stále častejšie sa stretávam s textami, ktoré upozorňujú na riziká unáhleného zavrhnutia memorovania. Naposledy to bol odborný článok The Memory Paradox: Why Our Brains Need Knowledge in an Age of AI (Paradox pamäti: Prečo naše mozgy potrebujú vedomosti v dobe umelej inteligencie). Autori v ňom ukazujú, že kognitívni psychológovia aj neurovedci dospeli nezávisle od seba k veľmi podobným záverom o úlohe vedomostí pri myslení. Ich hlavné posolstvo je jednoduché: memorovanie – v zmysle presunu vedomostí do dlhodobej pamäti – je pre myslenie kľúčové.

Samozrejme, nie je memorovanie ako memorovanie. Dá sa to robiť hlúpo aj šikovne. A záleží aj od toho, čo sa žiaci učia – či sú to definície slabikotvorných spoluhlások a polpriamok alebo niečo relevantnejšie pre život v 21. storočí. No podľa tohto výskumu určite nie je správne robiť z učenia sa vedomostí naspamäť úhlavného nepriateľa vzdelávania a na tlačových konferenciách pravidelne opakovať, ako s ním tentoraz zatočíme.

LEGO

Moje poučenie je takéto: pamäť si netreba predstavovať ako pasívny sklad faktov, ktorého služby môžeme v dobe internetu a AI jednoducho nahradiť outsourcovaním na externých dodávateľov. Pamäť je skôr ako lego kocky. Je to materiál, ktorého skladaním vzniká naše myslenie – z lego kociek si budujeme niečo, čo sa volá mentálne schémy. Zároveň je to nástroj na interpretáciu a porozumenie novým veciam - lego kocky majú výstupky a dierky, ktoré umožňujú zacvaknúť ďalšie nové kocky. Ak nemáte v pamäti dostatok „lega“, nedokážete sa ani dobre učiť nové veci. Jednoducho ich nemáte na čo prichytiť.

Z toho napríklad vyplýva, že memorovanie izolovaných faktov nedáva veľký zmysel. Také lego kocky visia vo vzduchoprázdne a rýchlo sa stratia – zabudneme všetko. Pri memorovaní je vždy potrebné prepájať nové poznatky s už existujúcimi „lego stavbami“, teda s tým, čo už vieme. Aj táto metafora s legom funguje len vďaka tomu, že máte v dlhodobej pamäti uložené, čo je to lego. Bez tejto vedomosti by sme si veľmi nerozumeli a vy by ste rýchlo zabudli, o čom píšem. A to aj napriek tomu, že by ste si informácie o legu mohli vygoogliť alebo vygenerovať pomocou AI.

Lego metaforu možno rozvíjať ďalej. Jedno z najdôležitejších delení v kognitívnych vedách je delenie na dlhodobú a pracovnú pamäť. Výhodou dlhodobej pamäti je, že nemá výrazné obsahové obmedzenia – je to veľká hala s legom, v ktorej môžete skladať bez limitov. Nevýhodou je, že dostať do nej nový materiál trvá dlho a vyžaduje námahu. Pracovná pamäť je naopak silno limitovaná. Pri vedomom premýšľaní dokážeme pracovať len s malým množstvom informácií a len krátky čas. Je to ako ruka, do ktorej chytíte len pár lego kociek – viac sa vám nezmestí. Ale zasa ich môžete chytiť relatívne rýchlo a jednoducho a môžete s nimi ľahko manipulovať. To je výhoda pracovnej pamäte.

Trik učenia spočíva v tom, že sa snažíte z izolovaných kociek postupne poskladať veľkú a pevnú stavbu – budujete mentálne schémy v dlhodobej pamäti. Vďaka tomu dokážete „udržať v rukách“ oveľa viac kociek naraz a aktívne s nimi pracovať. Každý, kto niekedy staval z lega, vie, že nespojených kociek udrží v ruke len pár. Keď ich však prepojí do nejakej stavby, dokáže udržať rádovo viac. To otvára nové možnosti kreativity a kritického myslenia pre vašu inak limitovanú pracovnú pamäť.

Text, ktorý čítate, je sám o sebe príkladom tohto javu. Poznatky a prirovnania som mohol vytvoriť len vďaka tomu, že som sa dlhodobo, kúsok po kúsku, bolestivo a pravidelne učil niečo o mechanike učenia sa. „Kreatívny“ môžem byť len vďaka predchádzajúcemu memorovaniu. Tento text vznikol ako „aha moment“ pri behu v lese po prečítaní spomínanej štúdie The Memory Paradox. Bez stoviek hodín predchádzajúceho štúdia, by to však nebolo možné. Nemal by som materiál, z ktorého by sa dalo stavať, ani schémy, na ktoré by som nové poznatky napojil. Nemal by som lego.

Reklama

Kniha O pôvode prosperity sa vypredala ešte pred Vianocami. Kto ju nestihol kúpiť, môže si spraviť druhé malé Vianoce vo februári. Už dva týždne je opäť dostupná v kníhkupectvách a medzitým sa prebojovala medzi desať najpredávanejších kníh. Za to vám, čitateľom, veľmi pekne ďakujem.

O knihe som sa rozprával s Vladom Zlatošom TU.

A teraz tradičný prehľad toho, čo mi udrelo do nosa minulý mesiac.

Subscribe now

Share

Spoločnosť

Archimedes vraj povedal: „Dajte mi pevný bod a pohnem zemou.“ V skutočnosti mal radšej chcieť dostatočný počet vodných priehrad.

V posledných dvoch storočiach ľudia zachytili v priehradách toľko vody, že to mierne posunulo zemské póly. Podľa nedávneho výskumu: „Výstavba takmer 7 000 priehrad v rokoch 1835 až 2011 posunula póly celkovo približne o jeden meter a spôsobila pokles globálnej hladiny morí o 21 milimetrov.“

Zdroj: True Polar Wander Driven by Artificial Water Impoundment: 1835–2011 (2025)

Graf: modrá krivka znázorňuje mieru vrážd a červená HDP na obyvateľa vo Veľkej Británii.

Miera vrážd dosiahla nízke úrovne už v 18. storočí, čo ukazuje, že
1. zmena kultúry predchádzala priemyselnej revolúcii a rastu blahobytu,
2. chudoba sama o sebe automaticky nevedie k vysokej miere kriminality.

Využívam samoobslužné pokladne, lebo vidím, že ľudia často platia za prácu pokladníčky dlhším čakaním v rade.
Ja si radšej kúpim kratší čas v rade vlastnoručným naskenovaním tovaru.
Ale ako hovoria ekonómovia:
„De gustibus non est disputandum.“

Graf: komulatívna miera plodnosti podľa roku narodenia ženy na Slovensku

Vo veku 29 rokov mala žena narodená na Slovensku v roku 1935 v priemere 2 detí. V roku 1960 mala 1,8 detí a dnes má 29 ročná žena v priemere menej ako 0,7 detí.

Školstvo

Vo vzdelávacích kruhoch je populárny citát Johna Medinu:

„Ak by ste chceli vytvoriť vzdelávacie prostredie, ktoré by bolo v priamom protiklade s tým, ako funguje mozog, pravdepodobne by ste navrhli niečo ako školskú triedu.“

Ako laikovi v pedagogike mi to dáva zmysel a súhlasím s tým. Ako ekonóm však dodávam:

„Ak by ste chceli vytvoriť inštitucionálne prostredie, ktoré by bolo v priamom protiklade s tým, ako fungujú inovácie, pravdepodobne by ste navrhli niečo ako verejné školstvo.“

Dôvody, prečo má verejné školstvo problémy inovovať, som popísal v staršom texte TU.

Rozdiel medzi Fínskom a Slovenskom vo vzdelávaní učiteľov:

Fínsko: počet obyvateľov: 5,6 mil., počet maturantov: 30 tisíc, počet prihlášok na pedagogické fakulty: 6 000. Počet prijatých uchádzačov: 600. Zoberú 10 % najlepších.

Slovensko: počet obyvateľov: 5,4 mil., počet maturantov: 40 tisíc, počet prihlášok na pedagogické fakulty: 5 500. Počet prijatých uchádzačov: 3 600. Zoberú 65 %.

Pre tých, ktorí vidia zdroj rozdielnej prestíže učiteľov vo finančnom ohodnotení: Priemerná mzda vo Fínsku je približne 4 000 eur. Priemerná mzda učiteľa je 4 000 – 5 000 eur mesačne. To je približne podobný podiel ako u nás.

Slovensko prehráva boj o najvzácnejší zdroj na planéte.

Graf: migračné saldo vysokoškolských študentov

Tento graf zachytáva jeden z najvážnejších problémov Slovenska. Sme jedinou krajinou spomedzi štátov V4 a Rakúska, ktorá má dlhodobo negatívne migračné saldo študentov. To znamená, že zo Slovenska každoročne odchádza viac kvalitného ľudského kapitálu, než k nám prichádza.

Ekonómovia pritom už dnes vedia, že ľudský kapitál je tým najdôležitejším kapitálom – bez neho nie je možný dlhodobý ekonomický rast ani zvyšovanie blahobytu.

Tento problém je o to vážnejší, že späť sa po ukončení štúdia vracia len približne 40 % študentov. Negatívny obraz v posledných rokoch mierne zmierňuje príchod zahraničných študentov, najmä z Ukrajiny.

Zdroj: Správa o produktivite a konkurencieschopnosti Slovenska 2024

Globálny trh s talentom, alebo ako ľudia hlasujú nohami

Kvadrant 1 tvoria krajiny, z ktorých ľudia vo veľkom odchádzajú, no len málo ľudí do nich prichádza. Ide o čistých exportérov ľudského kapitálu.

Kvadrant 3 tvoria krajiny, do ktorých prichádza veľa ľudí, no len málo z nich odchádza. Ide o čistých importérov ľudského kapitálu.

Zdroj: The IMD World Talent Ranking

Sú len dve možnosti a obe sú zlé:
1) Buď deti naozaj potrebujú pokoj od školy, lebo ich vzdelávanie vyčerpáva, ubíja a potrebujú regenerovať. V tom prípade však určite nepomôže jeden deň a máme väčší problém, ktorý by sme asi mali riešiť.
2) Alebo je toto zapínanie a vypínanie „polročných prázdnin“ len ukážkou toho, ako si politici nedokážu sedieť na rukách a neustále majú pocit, že z centra musia mikromanažovať život pre 800-tisíc ľudí v školách. A ešte si z toho musia robiť marketing.
#monokultura #zamrznuteskoly #domestikacia

Ak sa vám niekedy diskusie o tom, „ako AI ovplyvní vzdelávanie“, zdajú zmätočné, je to často z dôvodu, že ľudia, ktorí spolu diskutujú, v skutočnosti hovoria o troch rôznych veciach.

Jeden hovorí o tom, „ako AI môže zmeniť vzdelávanie“ vďaka tomu, že ide o dokonalý nástroj tutoringu a motivovaným žiakom umožní jednoduchšie a efektívnejšie naučiť sa čokoľvek chcú. A preto AI spraví vzdelávanie ľahším.

Druhý hovorí o tom, „ako AI aktuálne mení vzdelávanie“ vďaka tomu, že ide o dokonalý nástroj podvádzania a uľahčovania si štúdia na školách. A preto AI spraví vzdelávanie ťažším.

Tretí hovorí o tom, „ako by AI malo zmeniť vzdelávanie“, pretože umelá inteligencia prinesie zmeny v zamestnaniach aj celej spoločnosti. To znamená, že ľudia budú potrebovať iné vedomosti a zručnosti, než potrebujú dnes. A preto AI spraví dnešné vzdelávanie irelevantným.

AI tak robí vzdelávanie ľahším, ťažším alebo irelevantným zároveň.

Rozvrh na nemeckej základnej škole pre 13-ročné dievčatá v roku 1939.
Zdroj: Ako vychovať nacistu.

Systematický prehľad a metaanalýza (2024): výhody pobytu v prírode pre kognitívne funkcie u detí a dospievajúcich.

Výsledky 34 experimentov: po chôdzi, hraní a učení v parkoch, lesoch alebo pri vode vykazujú deti a tínedžeri mierne zlepšenú pozornosť a exekutívne funkcie.

Nie je pobyt vonku ako pobyt vonku. Zelená je dobrá.

Zdroj: Benefits of nature exposure on cognitive functioning in children and adolescents: A systematic review and meta-analysis

Zo života

Zuzka (2 r.): “Aha, medveďove chlpy.”
#emilych #zuzkach

Róbert Chovanculiak, INESS

Podporiť newsletter cez LN môžete tu:

Pre plný zážitok z tohto newslettera sa pridajte k podporovateľom. Podporíte tým moju prácu a získate prístup do súkromnej skupiny. Ďakujem.

Názov knihy: Anthropological Perspectives on Children as Helpers, Workers, Artisans, and Laborers

Autor: David F. Lancy

Cieľ lovu: ako dospelí ľudia v rôznych kultúrach motivujú deti k častej a náročnej práci.

Malé deti do 6 rokov milujú malé pomocné práce

V etnografických záznamoch je dostatočne zdokumentovaná potreba veľmi malých detí byť užitočné. Medzi obyvateľmi dediny Mayo (Mexiko) si malé dievčatá vyberajú úlohy zo zoznamu prác svojich matiek, ktoré sú v rámci ich schopností, napríklad priniesť vodu z potoka: „malé dievčatá prosia, aby mohli vykonávať nové úlohy“ (Erasmus 1955, s. 331). Počas sezóny zberu ryže sa zapájajú celé rodiny (Taira). „Dokonca aj malé dieťa... stojí smutne, kým mu dospelý so smiechom podá malý zväzok ryžových snopov, aby ich odnieslo do mláťačky“ (Maretzki a Maretzki 1963, s. 510). „Deti z Mixtecu [Mexiko] sú šťastné, keď vykonávajú ‚malé úlohy‘ pre dospelých“ (Romney a Romney 1963, s. 573).

O malých chlapcoch z Talensi (Ghana) sa hovorí, že majú „vášnivú túžbu chovať sliepku“ (Fortes 1938/1970, s. 20). „Túžba detí z kmeňa Bamana podieľať sa na pracovnom živote dospelých je ohromujúca“ (Polak 2012, s. 110). Deti z kmeňa Chaga (východná Afrika) „majú radosť z... čistenia maštalí [a] dožadujú sa povolenia [pomáhať] svojim matkám vynášať hnoj“ (Raum 1940, s. 199). Trojročné deti z kmeňa Gusii (Keňa) sa dobrovoľne prihlásili, že budú okopávať spolu so svojimi matkami, „a zdá sa, že ich to veľmi baví“ (LeVine a LeVine 1963, s. 182). Deti pastierov z Himalájí (Uttarakhand, India) uvádzajú, že cítia „akúsi vnútornú potrebu pracovať“ (Dyson 2014, s. 43).

Krátky film

Jedným z najpôsobivejších príkladov odhodlania detí pomáhať je krátky film s názvom Tiny Katerina. Filmár Ivan Golovnev v ňom zachytáva Katerinu vo veku od dvoch do štyroch rokov. Žije so svojimi rodičmi a starším bratom v severozápadnej Sibíri v tajge. Určite si to pozrite.

Prečo potom dnešné deti nechcú pracovať? Ale chcú! Môžem potvrdiť, že všetky moje tri malé deti sa išli pozabíjať za možnosťou nám pomáhať. Ale len v tom, čo robíme všetci. Nie v tom, čo chceme len od nich.

V štúdii z raných 80. rokov 20. storočia boli americkým deťom vo veku od 18 do 30 mesiacov ukázané naživo situácie, v ktorých pozorovali rodičov a iných dospelých pri vykonávaní bežných domácich prác. Deti následne samé od seba bez výnimky dobrovoľne pomáhali dospelým. Navyše svoju pomoc sprevádzali relevantnými verbálnymi prejavmi a dôkazmi, že chápu ciele úloh, a dokonca pridávali vhodné správanie, ktoré dospelí nemodelovali“ (Rheingold 1982, s. 114).

Táto skorá štúdia bola v roku 2006 replikovaná a rozšírená. Ďalšie zistenia zahŕňajú, že dojčatá sa dobrovoľne ponúkajú na pomoc „ešte skôr, ako sa na ne dospelý pozrie alebo verbalizuje svoj problém... a očný kontakt (ako jemný spôsob žiadania o pomoc) bol tiež zbytočný“. Deti vo veku už 14 mesiacov tiež spontánne ponúkajú pomoc, keď zistia, čo sa dospelý herec snaží dosiahnuť. 18 mesačné deti sa vzdajú možnosti hrať sa s novými hračkami, aby pomohli dospelému, ktorý potrebuje pomoc. Prekonajú aj prekážkovú dráhu, aby sa dostali k osobe v núdzi. Tieto batoľatá sú inštinktívne altruistické a poskytovanie vonkajších odmien za ich pomoc v skutočnosti znižuje ich nadšenie (Warneken et al. 2006).

Ich nadšenie klesá vtedy, keď nemajú možnosť byť užitoční. Rheingoldová urobila rozhovory s rodičmi v USA, ktorí sa zúčastnili výskumu a zistila, že títo rodičia neboli zvlášť vďační za pomáhajúce batoľatá. „Aby sa vyhli tomu, čo považovali za rušenie, snažili sa vykonávať domáce práce, keď deti spali“ (Rheingoldová 1982, s. 122).

Lancy to uzatvára slovami: „Keď rodičia neskôr vo veku siedmich alebo ôsmich rokov ponúkajú deťom príležitosti, aby boli užitočné a pomáhali v domácnosti, je už príliš neskoro. Motivácia detí pomáhať a napodobňovať správanie rodičov, ktorá sa objavuje už vo veku 12 mesiacov, nezostáva v latentnom stave, ale zaniká. Odmietanie malých pomocníkov je však charakteristické len pre neontokraciu; inde sú rodičia radi, že majú malých pomocníkov.“

Zaujímavý citát:

Zhrnutie autobiografie anglického vidieckeho detstva okolo roku 1860:

„William bol poslaný do práce, keď mal šesť rokov a dva mesiace... Jeho úlohy sa menili v závislosti od poľnohospodárskeho roka, ale boli prepojené do nepretržitého zamestnania. Keď dozrel jačmeň, musel sa starať o stádo oviec... Po ovciach nasledovalo žatva spolu s matkou a otcom a po žatve William začal orať a starať sa o 40 ošípaných... (Humphries 2010, s. 194)“

Staršie deti 6 až 12 rokov – čo a ako motivuje ich?

Mňa však zaujímalo predovšetkým, čo motivuje staršie, školopovinné deti. Nie som zďaleka prvý, kto hľadá odpoveď na podobnom mieste. Mnohí výskumníci sa už pokúšali odvodiť princípy vzdelávania a motivácie detí zo štúdia spoločností lovcov a zberačov. Najznámejší je Peter Gray, no existujú aj viacerí ďalší autori. Tí sa vo všeobecnosti zhodujú v zdôrazňovaní významu detskej autonómie, transparentnosti prostredia a voľnej hry vo vekovo zmiešaných kolektívoch.

Moja hypotéza je však odlišná.

Read more

Aj keď si to mnohí ľudia vo vzdelávacích kruhoch pravdepodobne nevšimli, s príchodom nových technológií posledných rokov (počítače, internet a dnes aj AI) tento problém stráca na relevantnosti. Riešiť presun vedomostí z miesta A do miesta B v čase, keď je miesto B doslova zavalené nekonečným množstvom kvalitných vzdelávacích zdrojov, sa stáva čoraz zbytočnejšie. Deväťdesiatdeväť percent tohto problému dnes riešia kvalitné učebnice, Wikipédia, vzdelávacie aplikácie, newslettere, online kurzy z univerzít, YouTube a najnovšie aj správne napromptovaná umelá inteligencia.

To však neznamená, že je vo vzdelávaní všetko vyriešené. Znamená to len, že sa úzke hrdlo presunulo inde. Čím lepšie pedagogické nástroje a obsah máme k dispozícii, tým väčšiu rolu začína zohrávať motivácia žiakov. Práve to je nové úzke hrdlo školstva. Namiesto ďalšieho sústredenia sa na pedagogicko-logistické otázky „prenosu vedomostí“ by sme mali viac pozornosti venovať otázke, ako dokážeme motivovať k vzdelávaniu celé populačné ročníky.

Napriek tomu sa celé školstvo - od ministra, cez jeho úradníkov a odborníkov až po samotné školy a učiteľov - stále do veľkej miery zaoberá skôr rakúsko-uhorským problémom nastavenia kurikula a logistiky. To je však stará bitka. Vojna budúcnosti sa bude viesť o pozornosť detí a ich motiváciu. Zúfalo potrebujeme inovácie v spoločenských technológiách, ktoré dokážu motivovať žiakov k učeniu sa na veľkej škále. Aké sú možnosti?

Bájna motivácia zvnútra

Základné delenie motivácie je na vnútornú a vonkajšiu. Rozdiel medzi nimi je jednoduchý: pri vnútornej motivácii človeka poháňa radosť zo samotného procesu, pri vonkajšej ho motivuje výsledok. Ide o rozdiel medzi „robím to, pretože to robím rád“ a „robím to, pretože to vedie k niečomu, čo mám rád“.

Keď sa vo vzdelávacích kruhoch povie slovo motivácia, diskusia sa takmer automaticky stočí k tej vnútornej. Tá je považovaná za „dobrú“ motiváciu a často sa lamentuje nad jej nedostatkom u žiakov. Zároveň sa jej venuje aj veľká časť výskumu: skúmame, za akých podmienok vzniká a ako ju podporovať.

V reálnom svete je však väčšina činností, ktoré robíme, pravdepodobne výsledkom kombinácie oboch typov motivácie. Skúste si položiť jednoduchú otázku: prečo čítate tento text? Motivuje vás samotný proces čítania, z ktorého máte vnútornú radosť? Alebo je to skôr spôsob, ako sa dozviete niečo zaujímavé a potenciálne užitočné – niečo, čo budete môcť využiť vo svojej práci alebo o tom neskôr niekomu porozprávať pri káve?

Keď sa pozriem na seba, čítam viac, než je bežné. Kolega to v blurbe OPP trochu prehnal, keď napísal: „Nepoznám nikoho, kto by čítal viac ako Chovanculiak. Je posadnutý cestou poznania, každú preflákanú minútu života meria počtom strán, ktoré nestihol prečítať.“ Napriek tomu by som si netrúfol tvrdiť, že ma poháňa vnútorná motivácia. Čítam preto, lebo sa tak dozviem niečo o fungovaní človeka a spoločnosti – a následne o tom môžem písať. V skutočnosti ma motivujete vy, čitatelia. Čítam veľa preto, lebo je to spôsob, ako získavam uznanie a zvyšujem svoju prestíž, svoj spoločenský status. Taká je surová pravda. Nie vnútorná motivácia.

U ľudí hrá spoločenská motivácia v podobe snahy o získanie uznania druhých väčšiu rolu, než sme si ochotní priznať. Je to slon v našej hlave. Často si ju zamieňame s vnútornou motiváciou, pretože impulz na prvý pohľad vychádza zvnútra človeka. Jeho skutočným zdrojom je hodnotenie druhých: ich pozornosť a uznanie.

Mnohé výskumy ukazujú, že ani tí najväčší profesionáli a experti v rôznych oblastiach nemilujú ani tak samotnú činnosť, ktorú vykonávajú, ale tešia ich skôr výsledky, ktoré im prináša. Typickým príkladom je rozdiel medzi veľmi dobrými a absolútne špičkovými violistami. Ten je dôsledkom najmä počtu hodín, ktoré dokážu svedomito a cieľavedomo trénovať (deliberate practice). Tento rozdiel však nemožno vysvetliť vnútornou motiváciou – tým, že by tých lepších tréning bavil viac. Naopak, violisti v oboch skupinách uvádzajú, že dlhé hodiny hrania sú pre nich rovnako náročné a nepríjemné. Všetci musia prekonávať odpor.

Môj hlavný dôvod, prečo nechcem hlbšie rozoberať vnútornú motiváciu je, že sú pri nej nízke nerealizované zisky. Nevidím tu žiadny priestor pre intelektuálnu arbitráž. Píšu o nej všetci, všade a neustále (aj ja som vinný). Nemám k nej povedať čo nové.

Vonkajšia motivácia ako štartér

Vonkajšia motivácia sa vo vzdelávacích kruhoch neteší veľkej obľube. A už vôbec nie, keď má podobu peňazí. V jednom Gallup prieskume z roku 2010 sa pýtali rodičov v USA, či podporujú myšlienku, že by školský dištrikt platil malý obnos peňazí žiakom za to, že napríklad čítajú knihy, chodia do školy alebo dostávajú dobré známky. Podporu vyjadrilo 23 % rodičov, zvyšok bol proti. V inom prieskume z roku 2008 zisťovali, či by rodičia súhlasili s tým, aby mali učitelia na školách dovolené fyzicky trestať žiakov. V tomto prípade súhlasilo 26 %. Pre rodičov je tak prijateľnejšie, aby ich deti v škole dostali bitku, než peniaze.

Myšlienka platenia žiakov za učenie sa v škole je podobne nepopulárna aj medzi veľkou časťou odborníkov na vzdelávanie a zamestnancov školstva. Ekonómovia sú však trocha iní živočíšny druh. Vo všeobecnosti nepociťujeme taký odpor k používaniu peňazí na riešenie rôznych problémov. A medzi nás patrí aj harvardský ekonóm Ronald Fryer, ktorý realizoval rozsiahle experimenty s finančnými odmenami na 200 školách.

V týchto experimentoch testoval vplyv troch typov finančných odmien. Po prvé, platenie žiakom za výsledky – teda za dobré známky a body v testoch. Po druhé, platenie za úsilie, napríklad za prečítané knihy alebo poctivú dochádzku. A po tretie, platenie učiteľom za lepšie výsledky ich žiakov

Výsledky experimentov prekvapili aj samotného Fryera. Ako ekonóm očakával, že najsilnejší efekt prinesie platenie za výsledky, teda za dobré známky a vysoké body z testov, čo malo žiakov motivovať k učeniu sa. Ukázalo sa však, že najväčšie zlepšenie prinieslo platenie za úsilie. Napríklad odmena vo výške dvoch dolárov za prečítanú knihu zvýšila mieru čítania o 40 %, čo sa následne prejavilo aj v lepších výsledkoch v testoch. Podobne platenie za dochádzku zvýšilo jej mieru o 22 % čo tiež prispelo k lepším výsledkom.

Fryer si to vysvetľuje tým, že pre žiakov nemusí byť jednoduché identifikovať, čo presne a ako majú robiť, aby dosiahli lepšie výsledky. A zároveň ich splnenie nemajú v rukách – môžu sa veľmi snažiť, ale nikde nie je zaručené, že sa im podarí zlepšiť si známky. Keď im však platíme za úsilie – za čítanie kníh, pravidelnú dochádzku a podobne – presne vedia, čo majú robiť, aby získali odmenu a majú to plne v rukách. Viac čítať a neflákať sa poza školu.

V rámci výskumu Fryer využil aj štandardné psychologické testy na meranie vplyvu peňazí na vnútornú motiváciu. Práve jej oslabenia sa totiž ľudia zo školstva pri využívaní vonkajšej motivácie obávajú najviac. Fryer však neodhalil žiadny negatívny vplyv. Navyše skúmal aj dlhodobé efekty a ešte rok po experimente nameral signifikantný rozdiel v miere čítania medzi kontrolnou skupinou a tou pôvodne motivovanou peniazmi. Veľkosť rozdielu síce klesla na polovicu, no platby očividne ovplyvnili zvyky žiakov aj dlho po tom, čo finančný doping vysadili. Tento fakt ukazuje, že obavy z vytláčania vnútornej motivácie sa v tomto prípade nielen nenaplnili, ale efekt bol presne opačný. Peniaze pomohli naštartovať vnútornú motiváciu a vytvoriť u žiakov zvyk, ktorý pretrval minimálne rok po intervencii.

Aktualizujte si poznatky

Dnes už ani medzi pedagogickými výskumníkmi a psychológmi nie sú pozitívne efekty vonkajšej motivácie tabu. Najnovšie výskumy odmietajú zjednodušenú logiku, podľa ktorej „vnútorná motivácia = dobré“ a „vonkajšia motivácia = zlé“. Vonkajšia motivácia získala zlú reputáciu najmä vďaka dnes už legendárnym výskumom zo 70. rokov, keď Edward Deci a Mark Lepper realizovali experimenty, v ktorých deti odmeňovali za riešenie hlavolamov a kreslenie obrázkov. Deti následne stratili vnútornú motiváciu tieto aktivity vykonávať. Tento jav dostal názov „overjustification effect“ a stal sa vo vzdelávaní dogmou na celé desaťročia.

Novšie výskumy však spochybňujú predstavu, že využívanie vonkajšej motivácie musí automaticky viesť k oslabeniu vnútornej. Naopak, ukazujú, ako môže k jej vzniku a posilňovaniu prispievať. Jedným z priekopníkov v tejto rehabilitácii je psychológ Kou Murayama (2025), ktorého výskum ukazuje, že správne nastavené externé odmeny môžu byť užitočné najmä na začiatku učenia sa, keď je každý posun náročný. V takej situácii funguje vonkajšia motivácia ako štartér. A zároveň vtedy ani nemá čo výrazne vytláčať, pretože vnútorná motivácia je často na bode mrazu. Nie je náhodou, že Deciho a Lepperove experimenty odhalili vytláčací efekt pri činnostiach, ktoré už mali deti rady – riešenie hlavolamov a kreslenie. Učenie sa je však často spojené s prekonávaním odporu voči mentálne náročným aktivitám, ktoré žiaci nerobia úplne radi.

Takto môže vonkajšie odmeňovanie pomôcť rozbehnúť samo-sa-posilňujúci kolobeh. Začiatočníka postrčí k opakovanému precvičovaniu a učeniu sa, čo mu umožní zažiť prvé úspechy, pocit, že mu to ide, a objaviť nové, zaujímavé vedomosti. Tento úspech potom sám o sebe môže viesť k rozvoju vnútornej motivácie. Už samotné opakovanie činností v spojení s príjemnou spätnou väzbou v podobe vonkajších odmien podporuje vytváranie návykov. Žiak tak môže postupne získať novú identitu: som človek, ktorý sa snaží a dokáže uspieť v škole. Murayama tento moment označuje ako „motivačnú transformáciu“ – bod, v ktorom sa vonkajšia motivácia začína preklápať do vnútornej.

Navyše, samotné delenie na „vonkajšiu“ a „vnútornú“ motiváciu nie je tak ostro ohraničené, ako by sa mohlo zdať. Z neurovedeckého hľadiska je aj vnútorná motivácia len určitý typ odmeny (reward) v podobe príjemných pocitov spojených s vykonávaním činností. Ľudský mozog zároveň nemá oddelené miesta pre rôzne typy odmien. Neurovedecký výskum ukazuje, že všetky odmeny – vnútorné aj vonkajšie – sa spracúvajú v rovnakých častiach mozgu, v takzvaných reward networks v oblasti „ventral striatum“. Záver neurovedcov skúmajúcich motiváciu preto znie, že vnútorné aj vonkajšie odmeny sú súčasťou spoločného „reward-learning system“. Murayama to zhrňuje takto: „V skutočnosti nemá veľký zmysel predpokladať, že ľudia majú v mozgu oddelené systémy na spracovanie vnútorných a vonkajších odmien, pretože v reálnych situáciách učenia sa sú tieto odmeny veľmi často prepojené.“

Róbert Chovanculiak, INESS

Zaujímalo by vás, čo hovorí výskum o správnom nastavení odmien pre fungujúcu vonkajšiu motiváciu?

Bonus

Pre podporovateľov tu mám ešte tri odstavce, ktoré sa do newslettera už nedostali: Môj cynicky pohľad na vnútornú motiváciu. Čo bolo skôr – úspech alebo motivácia? A jedna veľká nevýhoda vysokej vnútornej motivácie.

Podporiť newsletter cez LN môžete tu:

Pre plný zážitok z tohto newslettera sa pridajte k podporovateľom. Podporíte tým moju prácu a získate prístup do súkromnej skupiny. Ďakujem.

Read more

Máte nejaké tipy, ako to spomaliť – ako bojovať proti monotónnosti v živote? Okrem návrhov dať výpoveď v práci, prestať písať newslettere a vydať sa na cestu okolo sveta?

Tu je prehľad tém, ktorým som sa venoval v roku 2025 (tučným písmom je vyznačených 5 najčítanejších):

Kultúra vzdelávania

Hugenoti, kráľ slnko a 1688: boj o ľudský kapitál (1/2)

Na top 5 % mozgov záleží

Triedny boj v triede: Fínsky experiment so socializmom

Školstvo

Mal by ŠUKL zakázať dril v škôlkach? #108

Dosť bolo školy!

Na nulovom scenári záleží

Dodatok škôlky

Slobodná škola na Slovensku

Starý návod Adama Smitha ako správne učiť: UPO #110

O pôvode prosperity

Schizofrénia v ekonómii ako zdroj intelektuálneho dobrodružstva

Neviete, ako funguje záchod? Vitajte v 21. storočí: nová teória ekonomického rastu

Plechovka zo Slovenska ako dôkaz nekonečného ekonomického rastu

A bolo svetlo zo spermacetu vorvaňa

Najdôležitejšia cena v ekonomike

Ako na vyššiu mzdu – pre vás aj pre celé Slovensko

Mokyr – Nobelová cena za ekonómiu

AI vo vzdelávaní

AI v škole ako asistent alebo tréner?

Anatómia odporu ľudí k učeniu sa

Zamrznuté školy

Rodičovská láska nie je klišé ale výsledok evolúcie

Kultúrna fosília v školstve

Tri slony v triede: verejné poskytovanie, regulovanie a financovanie školstva

Plány

V roku 2026 vyjdú ešte minimálne dva texty o AI vo vzdelávaní. Následne sa budem počas prvého polroka venovať dopisovaniu knihy Zamrznuté školy. Cieľ je, aby po letných prázdninách nastúpila do školy 1. septembra.

Okrem toho sa chcem v práci viac sústrediť na tému vysokého školstva. A v regionálnom školstve už dlhšie premýšľam nad aplikovaním tzv. barbell strategy. Verejná politika by mala venovať menej pozornosti snahe meniť celé školstvo pre všetkých žiakov s cieľom optimalizovať systém pre „priemerného“ žiaka. Namiesto toho by sa mala sústrediť na dva extrémy, kde je najväčší potenciál zmeny. Konkrétne ide o vzdelávanie dvoch skupín detí: po prvé tých, ktoré sa dnes nenaučia ani základnú gramotnosť, a po druhé tých, ktoré sú talentované, no nikto sa im systematicky nevenuje. Pri oboch skupinách vidím najväčší priestor na zlepšenie a pri oboch dnešné školstvo zlyháva.

Novinky

Tento newsletter píšem, lebo vy ho čítate. Za to vám veľmi pekne ďakujem. Špeciálna vďaka patrí štyrom desiatkam podporovateľov, ktorí si nekupujú službu, ale rozhodli sa dobrovoľne podporiť tento projekt. O to viac si to vážim a ďakujem vám.

Už dlhšie premýšľam, ako sa vám odvďačiť a konečne mi napadol spôsob, pri ktorom existuje dostatočne veľký rozdiel medzi nákladmi pre mňa a potenciálnym benefitom pre vás. Pracovný názov je Čitateľský občasník. Z času na čas v ňom zverejním poznámky z kníh, ktoré prečítam. Nebude to uhladený text, skôr surová potrava pre mozog. Verím však, že ak nemáte čas čítať veľké množstvo kníh a zaujímajú vás podobné témy ako mňa, oceníte to.

Stále platí, že vaše finančné príspevky automaticky premieňam na výplň knižnice. Toto prišlo nedávno — možno vás niečo zaujme:

Ďakujem vám. A teraz tradičný prehľad postov a postrehov za mesiac december.

Subscribe now

Share

Školstvo

OECD neustále spamuje verejnosť podobnými grafmi a tvrdeniami, ktoré sú zavádzajúce.

Napríklad pri interpretácii tohto grafu normálne tvrdia:

„Dáta ukazujú, že kvalitné predškolské vzdelávanie a starostlivosť posilňujú kognitívne a socio-emocionálne zručnosti detí a prinášajú dlhodobé prínosy.“

Lenže tieto dáta nič také neukazujú. Nehovoria absolútne nič o tom, či predškolské vzdelávanie „posilňuje“ kognitívne schopnosti, a už vôbec nič nehovoria o dlhodobých prínosoch.

A samozrejme, z toho okamžite vyvodia aj „policy“ odporúčania:

„Ak chcú krajiny, aby sa ľudia učili neustále počas celého života, je dôležité začať už v ranom detstve.“

Toto však z prezentovaných dát vôbec nevyplýva. Už vôbec nie to, že deti musia chodiť tri a viac rokov do škôlky, aby sa neskôr „učili neustále počas celého života“.

Najhoršie je, že potom nejaký politik alebo príliš snaživý úradník začne obhajovať svoje návrhy argumentom:

„Ale OECD predsa tvrdí, že…“

Na ministerstve školstva píšu stratégie a vymýšľajú dávky a dotácie, aby najlepší študenti neodchádzali študovať do zahraničia.

Na ministerstve financií potom zvyšujú dane a vymýšľajú nové ako transakčnú daň, aby to všetko zaplatili.

Výsledkom je, že nám popri študentoch vo veľkom začínajú odchádzať aj firmy, ktoré nechcú platiť šialené dane a žiť v neistote.

A to ďalších študentov motivuje odísť do zahraničia, kde je viac príležitostí, a na ministerstve školstva potom prídu s nápadmi na nové stratégie, dávky a dotácie…

Z komentárov:

Samozrejme za tento stav, nemôže jedna dávka na udržanie študentov, ale samotná idea, že všetky problémy vyriešime plošnými dávkami, transfermi, dotáciami, podporou a tak donekonečna… úroveň verejných výdavkov na HDP sa nedostala na úroveň Dánska sama.

Spoločnosť

Už sa teším na progresívnu politiku, ktorá zdaní antikoncepciu.

Graf: Vývoj pôrodnosti vs. výdavky na domácich miláčikov v rokoch 1994 – 2024

Vo všetkých regiónoch USA existuje takmer dokonalá negatívna korelácia medzi výdavkami na domácich miláčikov a pôrodnosťou (r = –0,93). Táto korelácia pretrváva aj po zohľadnení inflácie, HDP, počtu obyvateľov, miery chudoby a priemerného veku. Vo všeobecnosti platí, že regióny s najnižšou pôrodnosťou majú najvyššiu hustotu obchodov so zvieratami, psích kaderníctiev a psích škôlok.

Zdroj: (2025) Pet owners often see dogs as soulmates and value them more than human lives

Odhadovaný počet vnúčat na 100 obyvateľov v krajine
Ak sa miera pôrodnosti nezmení, na sto Juhokórejčanov bude pripadať len 15 vnúčat.

To je dystopický film Potomkovia ľudí (Children of Men, 2006) v realite. Odporúčam pozrieť. IMDb: 7,9/10.

Nový výskum z Taiwanu (2025) skúma, či sú domáce zvieratá substitútmi alebo komplementmi malých detí. Jeho závery sú v rozpore s populárnymi (aj mojimi) príbehmi o tom, že „ľudia majú psy namiesto detí“. Kvázi-experimentálny výskum ukázal opak. Po narodení dieťaťa rastie pravdepodobnosť, že si domácnosť zaobstará psa, a ľudia, ktorí si najprv zaobstarajú psa, majú vyššiu šancu, že neskôr budú mať aj dieťa.

Inými slovami, psy a deti sa správajú skôr ako komplementy než ako substitúty. Pes často neznamená únik od rodičovstva, ale skôr jeho predstupeň alebo sprievodný jav.

Zdroj: (2025) Cats, Dogs, and Babies: Quasi-Experimental Evidence on Substitutes or Complements from Linked Administrative Records

Citát z knihy "On Writing Well". Zdá sa, že autor celkom podcenil, o koľko násobne „jednoduchšie“ a „rýchlejšie“ nové "elektronické zázraky" spravili písanie.

EÚ v roku 2024 vybrala na pokutách od amerických technologických firiem viac, než zaplatili na daniach európske internetové technologické spoločnosti.

Keď už v EÚ nemôže byť daň pokutou za úspech domácich, tak je aspoň pokuta daňou za úspech zahraničných.

Rozumiem, že to môže byť pre mnohých ťažko pochopiteľné, ale pri dlhodobej spolupráci platí nasledujúca logika:
Čím je z dôvodu regulácie ťažšie rozviazať obchodný vzťah, tým nižšia je motivácia vôbec do takýchto vzťahov oficiálne vstupovať.

Možno pomôže príklad:
Ak by sme zmenili rodinné právo tak, že ľudia by sa po treťom rande museli zosobášiť, výsledkom by nebolo viac dlhodobých zväzkov, ale menej ľudí by vôbec chodilo na rande.

Iba manažér v role politika si môže dovoliť prezentovať totálne predražený a oneskorený projekt ako úspech.

A iba spotrebiteľ v role voliča, ktorý to všetko musel zaplatiť a prečkať, mu za to ešte nakoniec zatlieska.

Nastavenie motivácií v systéme ovplyvňuje výsledok aj spätnú väzbu.

Sviatky

Výsmech Donutila vo filme Pelíšky, že by si Polívka z dvoch „naprosto stejných krabiček od sirek“ vybral tie z USA, vychádza z nepochopenia, že:

1) hodnota je subjektívna a objektívne porovnanie nedokáže vysvetliť voľbu ľudí

2) rozhodovanie vždy prebieha v podmienkach neistoty a značka (pôvod) hrá dôležitú rolu ako signál kvality.

Vo filme Pelíšky je postava učiteľa Sašu Mašľaňa (Jaroslav Dušek), ktorý sa po invázii v roku 1968 stane riaditeľom školy. Ide o ukážku Hayekovej tézy z knihy Cesta do nevoľníctva, že v totalitných režimoch sa tí najhorší vždy dostávajú na vrchol politickej moci.

Slušní a zásadoví ľudia sa zdráhajú používať nátlak a donútenie, čo sú prostriedky používané vo všetkých socialistických systémoch. Na vrchol sa tak dostávajú tí, ktorí sú ochotní urobiť čokoľvek – nie preto, že by boli schopnejší, ale preto, že sú bezohľadnejší.

Aka krajina, taky John Travolta a Uma Thurman.
#pelisky vs #pulpfiction

V Sám doma 2: Stratený v New Yorku dokázala Kevinova mama nájsť svojho syna vďaka existencii Schellingovho focal pointu.

Focal point je myšlienka z teórie hier, že ľudia dokážu koordinovať svoje rozhodnutia aj bez komunikácie – stačí, aby existoval jedinečný bod, ku ktorému prirodzene smerujú ich očakávania.

Počas Vianoc je takým bodom napríklad stretnutie pred najväčším vianočným stromčekom v New Yorku, pri Rockefellerovom centre.

Ak hľadáte príčinu inflácie množstva darčekov na Vianoce:

Od roku 1992 klesli ceny hračiek o 76,8 % a zároveň sa na Slovensku viac ako zdvojnásobili reálne zárobky.

Starší newsletter o darčekoch.

Zo života

Podporiť newsletter cez LN môžete tu:

Pre plný zážitok z tohto newslettera sa pridajte k podporovateľom. Podporíte tým moju prácu a získate prístup do súkromnej skupiny. Ďakujem.

Dnes, po rokoch, viem oveľa presnejšie pomenovať, čo sa vtedy dialo. Súvisí to s mojím posledným newsletterom, v ktorom som písal o vzdelávaní pomocou AI. To funguje len vtedy, keď žiaci používajú LLM modely ako trénerov a nie ako asistentov. Lenže ľudia sú z evolučného hľadiska prirodzení vyhľadávači asistentov. Aby boli ochotní trénovať, potrebujú motiváciu.

V dnešnom newsletteri popíšem tri dôvody, prečo je učenie sa pre ľudí takou motivačnou výzvou. A nie, nejde len o to, ako fungujú dnešné školy – koniec koncov, vzdelávanie na základnej, strednej a vysokej škole funguje rôzne. Napriek tomu sa s odporom žiakov stretávame na každom stupni. Prečo?

Učenie bolí

Jedným z najdôležitejších poznatkov vedy o učení (science of learning) je, že učenie vyžaduje aktívne zapájanie sa. Učí sa len ten, kto aktívne myslí, niečo rieši alebo tvorí – vykonáva mentálne úsilie. Pri písaní týchto riadkov sa učím ja, vy ako čitatelia ho len pasívne prijímate. Učí sa ten, kto vydáva energiu, nie ten, kto žne jej plody. Ak si chcete osvojiť poznatky z tohto textu, musíte ho skúsiť aktívne prepísať vlastnými slovami, alebo o ňom porozprávať niekomu doma. To ale pravdepodobne nespravíte. A jeden z dôvodov, prečo to nespravíte je, že mentálne úsilie je namáhavé, sú s tým spojené náklady, negatívne emócie. Bolí to.

Teraz neopisujem len svoje subjektívne pocity, ale vedecky podložené a opakovane replikované poznatky psychológov a kognitívnych vedcov. Vykonávanie mentálneho úsilia si vyžaduje prekonať odpor.

Existujú na to dobré evolučné dôvody. Aktívne vykonávať úsilie, vrátane mentálneho úsilia, stojí organizmus energiu - náklady. A selekčný tlak zvýhodňuje organizmy, ktoré dokážu vyťažiť maximum benefitov z minima nákladov. Nazýva sa to aj „zákon minimálneho úsilia“ (law of minimum effort) alebo „zákon menej práce“ (law of less work).

Evolúcia však nemá diaľkový ovládač, ktorým by v reálnom čase riadila organizmy tak, aby sledovali benefity a vyhýbali sa nákladom. Namiesto toho spravila činnosti, ktoré pre organizmus prinášajú benefity (pohlavný styk, konzumácia sladkého a tučného jedla alebo pochvala od priateľa), príjemnými a odmeňované dopamínom alebo sérotonínom. A naopak, tie, ktoré sú z pohľadu organizmu nákladmi (pokarhanie od priateľa, fyzická či mentálna námaha), urobila nepríjemnými a sú spojené s bolesťou alebo diskomfortom.

Takto evolúcia vyformovala naše pocity, aby nás motivovala k adaptívnemu správaniu – v našom prípade to je minimalizovanie nákladov mentálneho úsilia. A skutočne, celá plejáda výskumu v psychológii a kognitívnych potvrdzuje, že mentálne úsilie je u ľudí spájané s negatívnymi emóciami. A to bez ohľadu na dosiahnuté vzdelanie ľudí, aký typ úloh riešia (teoretické alebo praktické), alebo iné motivačné faktory (vysoká autonómia, pozitívna spätná väzba). Autori meta-analýzy (2024) v závere tvrdia, že: „spojitosť medzi mentálnym úsilím a negatívnymi emóciami sa ukázala ako silná a všeobecne platná v širokej škále úloh a populácie.“

Dokonca existujú experimenty využívajúce fEMG (Facial electromyography), čo je technika merajúca elektrickú aktivitu svalov na tvári na odhalenie mikrovýrazov. Tie zistili, že mentálne úsilie je spojené s napätím v corrugator supercilii – svale na tvári, o ktorom je známe, že súvisí s negatívnymi emóciami. Zasa v inom experimente dali ľudom na výber medzi náročnými kognitívnymi úlohami a fyzickým ubližovaním. Výsledok? Mnohí ľudia radšej znášali bolesť, než by vynakladali mentálne úsilie.

Nie je náhoda, že jeden z najdôležitejších konceptov v pedagogike a kognitívnych vedách nesie názov „desirable dificulties“. Učenie je proces prekonávania „žiaducich ťažkostí“. A celá kognitívna teória ľudského učenia sa nazýva – „cognitive load theory“ – teda teória kognitívnej záťaže.

Z výskumov tak jednoznačne vyplýva, že nie len fyzická, ale aj duševná aktivita je sama osebe náročná a ľudský organizmus ju vyhodnocuje ako nákladnú. A ľudia sú ochotní znášať tieto náklady len v prípade, že sú ospravedlnené dostatočnými benefitmi. A tým sa dostávame k ďalšiemu problému školstva.

Share

Subscribe now

Výsledky učenia sa sú ďaleko

Ľudia prežili väčšinu svojej evolučnej histórie v spoločenstvách, ktoré antropológ James Woodburn nazval ako „immediate-return“ – spoločenstvá s okamžitým výnosom. Lovci a zberači mali minimálne možnosti dlhodobého skladovania potravín, každý deň sa museli vydávať na lov a zber a ich život bol mobilný. Toto všetko prispievalo k tomu, že nemali veľký priestor na hromadenie majetku a dlhodobé investovanie. Proti neistej budúcnosti sa poisťovali zdieľaním, nie kumulovaním. V takýchto podmienkach je prirodzené mať vyššiu časovú preferenciu – preferovať viac súčasnosť. Keď žijete z rúk do úst, oplatí sa mať skôr kratší časový horizont uvažovania. Tomu, kto sa príliš zamýšľal nad ďalekou budúcnosťou, sa mohlo ľahko stať, že podcenil akútne problémy a následne hladoval alebo nemal kde zložiť hlavu.

To sa zmenilo relatívne nedávno s príchodom poľnohospodárskej revolúcie. Človek prešiel od kočovného spôsobu života k usadlému a namiesto lovu a zberu začal domestikovať zvieratá a pestovať plodiny. Woodburn takéto spoločnosti označuje ako „delayed-return“ – spoločenstvá s oneskoreným výnosom. V nich ľudia museli najskôr pravidelne investovať množstvo práce a času a až následne v budúcnosti uvideli ovocie svojej snahy. V takýchto podmienkach je vhodné mať skôr nižšiu časovú preferenciu.

Dnes žijeme v civilizácii, ktorá je už úplne založená na dlhodobom investovaní a bežne plánujeme na roky až dekády dopredu. Lenže ľudia nie sú z plastelíny, naše vrodené adaptácie sa nedajú zmeniť lusknutím prsta. Čelíme tak klasickému problému evolučného nesúladu (evolutionary mismatch) medzi vrodenými predispozíciami a požiadavkami moderného prostredia. Podobne ako ľahko dostupné kalorické jedlá vedú k obezite, sedavý životný štýl k bolestiam chrbta, alebo trhová spolupráca k socialistickým politikám, tak aj civilizačná požiadavka na každodenné znášanie investičných nákladov napríklad vo forme učenia sa, vedie k prokrastinácii a potrebe prekonávať odpor.

V ekonomickom žargóne majú ľudia prirodzene vyššiu časovú preferenciu (viac ich zaujíma prítomnosť) než vyžaduje súčasné prostredie. Nazýva sa to aj „Present Bias“. Tento rozpor je najlepšie vidieť na kultúrnych barličkách, ktoré sme si vytvorili (respektíve kultúra pre nás vytvorila) a majú nás postrčiť správnym smerom. Nízku časovú preferenciu, ktorá vyzýva k šetreniu, si často spájame s pozitívnymi frázami a ustálenými výrazmi ako „trpezlivosť ruže prináša“ alebo „kto šetrí má za tri“. Aristoteles už pred 2000 rokmi písal o tom, že „trpezlivosť je horká, ale jej ovocie je sladké.“ A celá protestantská etika je založená na zdôrazňovaní orientácie na budúcnosť, šetrenie a investovanie. Naopak, životný štýl s vysokou časovou preferenciou označujú slovné spojenia s negatívnymi konotáciami ako „žiť z ruky do úst“, alebo keď sa niekto správa nezodpovedne voči budúcnosti hovoríme, že „po ňom potopa“. Takto nás kultúra už storočia až miléniá postrkuje k nižším časovým preferenciám, než sú tie prirodzené.

A tým sa dostávam k vzdelávaniu, kde spomínaný evolučný nesúlad taktiež vytvára problémy. Stačí si uvedomiť, že vzdelávanie je beh na dlhé trate. Bez ohľadu na to, ako silno sa človek snaží a ako tvrdo pracuje, učenie trvá určitý čas. Stať sa v niečom naozaj dobrý a získať expertízu zaberie tisícky hodín cieľavedomého cvičenia, trénovania a učenia sa. Neexistujú skratky. Nikto učený z neba nespadol, a rovnako sa nikto nestal expertom cez noc. Platí to o odborných zručnostiach, športových alebo muzikálnych výkonoch, ale aj pri takých základných zručnostiach ako je čítanie, písanie, alebo počítanie. Zvládnuť ich trvá žiakom roky.

Jednoducho, učenie sa je pomalý, kumulatívny a dlhodobý proces, ktorý od žiakov vyžaduje neustále znášanie súčasných nákladov (mentálne úsilie) vo vidine budúcich benefitov (získaná zručnosť, expertíza, lepšie zamestnanie). Vzdelávanie je formou dlhodobého investovania. A to je z vyššie popísaných dôvodov problém. Špeciálne je to problém pre mladších žiakov, ktorým sa ešte len vyvíja prefrontálny kortex, ktorý je zodpovedný za sebareguláciu a plánovanie do budúcnosti. Výskumy ukazujú, že deti majú skutočne vyššie časové preferencie, nižšiu trpezlivosť a orientáciu na budúcnosť ako dospelí.

Druhý problém vytvárajúci motivačnú výzvu vo vzdelávaní je tak skutočnosť, že očakávame od potomkov lovcov a zberačov s nedovyvinutým mozgom, že budú každý deň znášať náklady vo forme bolestivého mentálneho úsilia s vidinou nejakých ďalekých vzdialených výnosov v budúcnosti.

Obsah vzdelávania je neprirodzený a často zbytočný, alebo aspoň ako zbytočný vyzerá

Evoluční psychológovia rozlišujú dva druhy vedomostí a zručností, ktoré sa deti učia. Prvé sa nazývajú biologicky primárne. Ide o evolučne staré zručnosti, ktoré sa mozog dieťaťa v správnych podmienkach učí prirodzene a automaticky. V okolí nemusia byť žiadni učitelia. Patrí sem napríklad rozprávanie, čítanie emócií, orientácia v priestore či chodenie. Osvojovanie týchto zručností nevyžaduje formálne učenie. Ide skôr o vývinový proces, ktorý sa spustí vďaka tomu, že máme v mozgu predpripravené „moduly“. V určitom veku dieťaťa a v tých správnych podmienkach sa tieto moduly aktivujú a nakalibrujú - deti začnú rozprávať a chodiť, rovnako ako vtáky začnú lietať a pavúky pliesť pavučiny.

No a potom sú tu biologicky sekundárne vedomosti a zručnosti. Tie sú pre náš mozog evolučnou novinkou a nemáme pre ne predpripravené moduly. Patrí sem napríklad čítanie alebo bicyklovanie. Ich osvojovanie nie je automatické. Naopak, vyžaduje si cieľavedomé úsilie, trvá dlho a ide to ľahšie s inštrukciami. Keďže pre ne nemáme špecializované kognitívne moduly, niektoré existujúce mozgové štruktúry sa musia „recyklovať“ a začať slúžiť na iné účely, než na aké boli pôvodne určené.

Klasickým príkladom je čítanie. Túto civilizačnú novinku sa učíme tak, že na dekódovanie písmen recyklujeme oblasť v ľavej časti mozgu v okcipitálnom laloku, ktorý pôvodne slúžil na rozpoznávanie objektov a ľudských tvárí. Existuje dokonca hypotéza, že skorý rozvoj čítania môže neskôr mierne zhoršovať schopnosť rozpoznávať ľudské tváre.

Moderná škola však stojí takmer výlučne na sekundárnych vedomostiach. Je pre ňu preto náročné spoliehať sa na prirodzené učenie sa bez námahy – hraním sa a napodobňovaním. Situáciu ešte zhoršuje skutočnosť, že relatívne nedávno sa výrazne zmenila štruktúra nášho spoločenského života. Väčšinu evolučnej histórie sme žili v kmeňoch a veľkých rodinách, kde bolo osvojovanie si pre život relevantných zručností a vedomostí vedľajším produktom každodenného žitia. Deti, rodičia a starí rodičia žili v jednom priestore, kde spolu pracovali, a tak sa zároveň aj učili. Dnes je mnoho aspektov nášho života izolovaných a vysoko špecializovaných – rodičia chodia do práce, deti do školy a starí rodičia žijú v domovoch dôchodcov.

Ďalším problémom obsahu vzdelávania, ktorý podkopáva motiváciu, je slabý alebo nejasný kauzálny vzťah medzi „toto sa naučím“ a „takto to využijem v budúcnosti“ prípadne „vďaka tomu budem úspešný“. Tento problém vystihuje otázka, ktorú v triede vždy vykríkne rebel zo zadnej lavice: „Načo mi toto v živote bude?!“

A často má pravdu. Žiaci sa v školách učia veľké množstvo poznatkov, ktoré sú prakticky zbytočné – od slabikotvorných spoluhlások v treťom ročníku až po hydrogénuhličitan sodný v ôsmom. Tento obsah prežíva v štátnom kurikule len zo zotrvačnosti alebo ako výsledok lobistického tlaku predmetárov na Štátnom pedagogickom ústave (dnes NIVAM). A nie, neodstránila ich ani bájna prebiehajúca „kutikulárna reforma“. Naopak, niektoré ešte pridala. Moje deti sa budú napríklad na chémii po novom učiť Avogadrov zákon o počte molekúl v rôznych plynoch pri rôznych teplotách a tlakoch. Načo im toto v živote bude?!

Zároveň sa však tento problém nedá vyriešiť jednoduchým vymazaním všetkého, čo sa na prvý pohľad javí ako zbytočné. Zoberme si malú násobilku. Rebel zo zadnej lavice môže namietať, že načo sa ju má učiť, keď má na stole kalkulačku. Kedysi mu mohla učiteľka odpovedať: „lebo ju nebudeš mať vždy pri sebe...“ Dnes však vieme, že sa mýlila – kalkulačku máme neustále vo vrecku. No napriek tomu je mať malú násobilku v malíčku užitočné. Uľahčuje to život, otvára cestu k ďalšej matematike a rozvíja myseľ. Je to užitočná kognitívna appka, ktorú sa oplatí stiahnuť do internej pamäte a nespoliehať sa len na externý zdroj.

Je to podobné, ako keby niekto tvrdil, že už nemá zmysel trénovať svaly, behať a športovať, pretože máme autá, výťahy a elektrické vozíky. V skutočnosti je to presne naopak. Práve preto, že technológie odstránili prirodzený pohyb z každodenného života, musíme ho dnes cielene nahrádzať tréningom. Športujeme nie preto, lebo by sme sa mohli niekedy ocitnúť bez auta, ale preto, že cvičením rozvíjame svoje fyzické telo a jeho kondíciu a silu.

S príchodom AI sa do podobnej situácie ako malá násobilka dostala aj zručnosť písať. Už počujem toho rebela zo zadnej lavice: „načo sa mám učiť písať, keď mi AI dokáže pomocou niekoľkých promptov vygenerovať celý text?“ Správna odpoveď, ktorú by mala dať učiteľka, nie je, že vedieť písať sa hodí, keď sa mu vybije telefón. Písanie nie je záložný plán pre výpadok technológií, ale užitočný mentálny tréning. Ľudia si myslia, že písanie je o vyjadrovaní hotových myšlienok. V skutočnosti je to skôr o ich tvorení – keď niečo píšeme, musíme si zorganizovať svoje poznatky, utriediť myšlienky, vzájomne ich prepojiť, syntentizovať a následne dať do pochopiteľnej formy. Tým sa učíme. Keď však namiesto písania začneme využívať kalkulačku na písmená menom ChatGPT, nič také sa nedeje.

Ponuka, ktorá sa neodmieta

Zhrňme si to. Deťom, ktoré nastúpia do školy, ponúkame nasledovný obchod:

„Tuto si sadnite a začnite robiť veci, ktoré sú namáhavé a môžu vás bolieť. Robte ich každý pracovný deň 5-6 hodín, bez ohľadu na to, či vidíte nejaký okamžitý výsledok. Ale sľubujeme, že výnosy z vašich každodenných investícií sa niekedy v budúcnosti objavia.

Nezamýšľajte sa príliš nad tým, či vám učivo príde užitočné. Je pravda, že sa často budete učiť zbytočnosti, ktoré nemajú žiadny zmysel, ale niekedy to budú užitočné zbytočnosti. A vtedy je naozaj potrebné, aby ste ich vypracovali vy sami. A to aj v prípade, keď ich za vás dokážu nové technológie ako AI spraviť rýchlejšie, pohodlnejšie a častokrát aj lepšie.

Ak budete svedomito plniť svoje povinnosti najbližších 14 alebo až 18 rokov a dokončíte všetky školy, nájdete si lepšie zamestnanie a budete mať spokojnejší život.

Veľa šťastia.“

Kto z vás dospelých by na niečo podobné kývol? V skutočnosti je to ešte horšie. Deťom žiadny obchod neponúkame, toto všetko vyžadujeme bez diskusie, povinne a plošne.

Optimisti, ktorí vidia za príchodom AI veľkú revolúciu v školstve tento obchod nevidia. Automaticky predpokladajú, že deti začnú samé od seba využívať LLM modely ako trénerov a nie asistentov. Že prekonajú bolesť, časovú vzdialenosť a zbytočnosť.

Róbert Chovanculiak, INESS

...

V závere minulého newslettera som sľúbil, že napíšem svoj pohľad na riešenie. To som však nesplnil. Budete si musieť počkať do budúceho roka. Ale s vašou nízkou časovou preferenciou by to pre vás nemal byť problém. Že?

Budem vám vďačný za zdieľanie newslettera medzi vašími priateľmi.

Subscribe now

Podporiť newsletter cez LN môžete tu:

Pre plný zážitok z tohto newslettera sa pridajte k podporovateľom. Podporíte tým moju prácu a získate prístup do súkromnej skupiny. Ďakujem.

Optimisti

Viaceré kontrolované experimenty ukazujú, že používanie AI na vyučovaní zlepšuje výsledky žiakov. Napríklad Svetová banka (2025) realizovala veľký experiment v Nigérii, pri ktorom 800 žiakov druhého stupňa ZŠ využívalo počas 6 týždňov bezplatnú verziu Chatu GPT pri učení sa anglického jazyka. Výskum zistil, že žiaci využívajúci AI sa zlepšili o 0,23 štandardnej odchýlky, čo je ekvivalent 1,5 až dvoch rokov bežného vyučovania.

Ďalší kvalitný experiment (2025) na Harvardskej univerzite porovnával bežné vyučovanie na hodinách fyziky s učením sa pomocou AI tútora. Obe alternatívy mali identický obsah a používali rovnaké pedagogické princípy. Výsledky však ukázali, že študenti s AI prešli obsahom kurz rýchlejšie (49 namiesto 60 minút) a dosiahli lepšie výsledky v testovaní. Po hodinách s učiteľom získali žiaci o 27 % bodov viac, po hodinách s AI o 64 % viac.

Podobné pozitívne výsledky potvrdzujú aj dve aktuálne meta-štúdie z roku 2025.

Pesimisti

Existujú však rovnako presvedčivé výskumy, ktoré ukazujú na odvrátenú stránku využívania LLM modelov pri vzdelávaní. V jednom výskume (2024) dali študentom I. stupňa vysokej školy možnosť využívať AI pri práci na štyroch projektoch z programovania, na ktoré mali celkovo 9 týždňov. Následne v 10. týždni preskúšali študentov, ako dokážu programovať a odhaľovať bugy v kóde a tieto výsledky porovnali s intenzitou používania AI pri ich práci na projektoch. Záverom bolo, že čím viac študenti využívali AI, tým lepšie dokázali splniť zadania, ale zároveň klesala ich schopnosť programovať v kontrolovanom prostredí bez umelej inteligencie. Táto korelácia bola najsilnejšia pri začiatočníkoch. Výskumníci tento jav pomenovali ako „cognitive offloading“ – teda sa študenti pri využívaní AI odbremeňovali od kognitívnej záťaže, čo viedlo k zhoršeniu ich programátorských zručností.

Najväčšiu pozornosť získal nedávny výskum z MIT (2025), ktorý sledoval mozgovú konektivitu meranú pomocou EEG u študentov, ktorí mali na seminároch písať eseje. Títo študenti boli rozdelení do troch skupín: používajúci AI, bežné vyhľadávače a len vlastnú hlavu. Výsledky výskumu ukazujú, že študenti využívajúci AI pri písaní mali výrazne nižšiu mozgovú konektivitu ako žiaci, ktorí písali esej vlastnou hlavou. Tí, ktorí využívali vyhľadávače boli niekde medzi.

Okrem merania s EEG, výskumníci následne aj zisťovali, čo si študenti zo svojej eseje pamätajú a zistili, že tí, ktorí využívali AI, si pamätali len veľmi málo. Niekedy mali problém spomenúť si na argumenty z eseje pár minút po tom, čo ju dopísali. Úplne na záver dali výskumníci skupine využívajúcej AI napísať esej len použitím vlastnej hlavy a zistili, že sa počas výskumu zhoršili. Tento jav označili ako „cognitive debt“ – kognitívny dlh, ktorý je výsledkom úvodného uľahčovania si práce, za čo študenti následne zaplatili zníženou schopnosťou kriticky myslieť, zapamätávať si a tvoriť nové myšlienky.

Podobne rôzne prehľadové výskumy varujú, že používanie AI pri vzdelávaní môže urýchľovať úpadok zručností, brániť rozvoju nových bez toho, aby si to žiaci uvedomovali, zhoršovať kritické myslenie a volajú po skúmaní „technológiami podmienenom kognitívnom oslabení“.

Kto má teda pravdu? Optimisti alebo pesimisti?

Najbližšie k odpovedi sa podľa mňa dostali výskumnici z University of Pennsylvania, ktorí realizovali rozsiahly experiment využívania AI pri učení sa matematiky na strednej škole v Turecku. Tisícku študentov rozdelili do troch skupín: prvá dostala k počítaniu príkladov bežný ChatGPT model, druhá kontrolná skupina sa učila tradičným spôsobom pomocou poznámok a učebníc. A tretia skupina mala využívať špeciálne napromptovaný ChatGPT, ktorý sa správal ako tútor - mal inštrukcie nedávať žiakom priame odpovede, ale len spätnú väzbu a nápovedy.

Tento experiment mal dve fázy vyhodnotenia. Počas prvej mohli žiaci využívať všetky nástroje a pomôcky, ktoré mala ich skupina k dispozícii. Tu dopadli žiaci v oboch skupinách s AI výrazne lepšie ako kontrolná skupina. Optimisti mali pravdu. V druhej fáze však žiakom zobrali všetky pomôcky a museli počítať len vlastnou hlavou. V tejto fáze dopadla prvá skupina s bežným ChatGPT modelom výrazne horšie ako kontrolná skupina. Tu mali zas pravdu pesimisti.

Rozhodnúť malo porovnanie tretej skupiny s AI tútorom a druhej kontrolnej skupiny. A tu výsledky experimentu ukázali nerozhodný výsledok. Obe tieto skupiny dosiahli porovnateľné body. Takže remíza. Ale aj z remízy sa môžeme veľa naučiť.

Poučenie z výskumu: Asistent vs. Tréner

Moje čítanie všetkých týchto výskumov je, že AI sa dá vo vzdelávaní využívať dvoma spôsobmi: môžeme ju zamestnať ako asistenta alebo trénera.

Asistenta zamestnáte, keď sa vám nechcú robiť veci, ktoré je potrebné spraviť, ale na to, aby ste dosiahli žiadaný výsledok, ich nemusíte robiť vy.

Trénera zamestnáte, keď sa vám nechcú robiť veci, ktoré je potrebné spraviť, ale na to, aby ste dosiahli žiadaný výsledok, ich musíte robiť vy.

Asistent je substitút – náhrada - vašej snahy a vďaka nemu máte menej práce. Napríklad zamestnáte asistenta a nemusíte dvíhať telefóny.

Tréner je komplement – doplnok – vašej snahy a vďaka nemu odmakáte viac. Napríklad dvihnete viac činiek.

Problém s využívaním AI vo vzdelávaní nastáva v momente, keď ju školy zamestnajú na zlej pozícii. Využívať umelú inteligenciu pri vyučovaní na to, aby žiakom pomáhala vyplniť úlohy a prezrádzala správne odpovede, je ako zobrať si na tréning do posilňovne svojho asistenta, ktorý bude za vás dvíhať činky. Tréning to bude ľahší, menej sa pri ňom spotíte a možno vás aj bude viac baviť, ale svalovú hypertrofiu z neho nečakajte.

A podobné je to aj v škole. Škola je v skutočnosti niečo ako mentálna posilňovňa. Jej cieľom nie je, aby žiaci správne vyriešili nejaké úlohy a zistili výsledky. My tie výsledky poznáme, nepotrebujeme ich zisťovať, ani overovať. Cieľom nie sú ani samotné známky alebo vysvedčenia. To sú prinajlepšom len ukazovatele. Cieľom školy je samotná cesta – proces trénovania. To znamená riešenie úloh, písanie esejí, aktívne myslenie – niečo čo sa v psychológii nazýva deliberate practices. A preto je v škole dôležité zamestnávať skôr trénerov ako asistentov.

Lenže tu nastáva problém - dnešné LLM modely sú navrhnuté takým spôsobom, aby nám čím najlepšie pomohli riešiť dané problémy, nie na to, aby nám čím najlepšie pomohli naučiť sa riešiť problémy. Sú to rodení asistenti nie tréneri.

Vyššie popísané výskumy v časti „Optimisti“ však ukazujú, že tento problém je možné riešiť. Pri vzdelávaní žiakov boli použité špeciálne tútorovacie AI aplikácie alebo boli všeobecné LLM modely ako ChatGPT špeciálne napromptované, aby sa správali ako tútori.

Subscribe now

Share

Zlatý grál vzdelávania

Takže stačí školám, učiteľom a žiakom vysvetliť, aby začali AI pri vzdelávaní využívať ako trénerov a nie ako asistentov a máme dokonalý vzdelávací nástroj? Takéto sľuby sme už v histórii vzdelávania zažili nespočetnekrát. Môžeme si otvoriť múzeum histórie budúcnosti vzdelávania. Nájdete tam všetko od prvých vzdelávacích filmov, ktoré propagoval Thomas Edison ako náhradu klasických učebníc, cez rádiové a televízne vysielanie náučných relácií alebo celých špeciálnych staníc, až po osobný počítač, internet, virtuálnu realitu a dnešné AI modely. Všetky tieto (v určitú dobu) nové technológie sľubovali kvalitnejší obsah, individualizovanejšie inštrukcie, lepšiu dostupnosť, zábavnejšie vzdelávanie... Nakoniec to však vždy skončilo rovnako – revolúcia vo vzdelávaní sa nekonala.

Problém nebol na strane ponuky. Rôzni inovátori, podnikatelia a výskumníci dodali kvalitný vzdelávací obsah. Problém bol spravidla na strane dopytu. Zoberte si len predposlednú revolúciu vo vzdelávaní, ktorú sľuboval internet. V čase je ho príchodu sa zdalo, že prichádza doba vzdelanosti – každý človek mal odrazu na pár klikov prístupný prakticky nekonečný zdroj poznatkov a vzdelávacieho obsahu. Wikipédia, YouTube, platformy s prednáškami z najlepších univerzít sveta, voľne stiahnuteľné knihy, učebnice, návody, alebo nekonečné množstvo článkov na všetky možné témy. Nakoniec však ľudia skončili pozeraním fotiek s mačkami a krátkych videí tancujúcich ľudí.

A podobne je to s „revolučnými technológiami v školstve.“ Prišli s veľkou fanfárou, ale žiaci nad nim ohrnuli nosom. Som presvedčený, že to malo a má tri príčiny: motivácia, motivácia a motivácia. Ani ten najlepší vzdelávací obsah nezabezpečí, že deti sa aj budú chcieť vzdelávať – trénovať.

Je to ako keby si výživoví poradcovia alebo fitnes tréneri mysleli, že v momente, keď budú na internete jednoducho prístupné zdravé jedálničky a tréningové plány, tak automaticky vyriešime problém s nadváhou v spoločnosti a ľudia začnú pravidelne cvičiť. Ľudia takto jednoducho nefungujú. Nestačí, že vedia ako a prečo – musia aj naozaj chcieť. A v tom im nepomôže, že si môžu namiesto googlenia jedálničky a tréningy nechať vygenerovať LLM modelom. A rovnako nepomôže žiakom, že si môžu namiesto kvalitnej učebnice, prednášky alebo celého kurzu nechať vygenerovať vzdelávací obsah umelou inteligenciou. Podkladový problém ostáva stále rovnaký: motivácia, motivácia, motivácia. Obsah vzdelávania už dávno nie je vzácny, žijeme v post-obsahovej dobe.

To, čo chýba je motivácia, to je úzke hrdlo vzdelávania. Osobne som zažil nástup a sľuby okolo príchodu MOOC (masívne, online, bezplatné kurzy) a sám som bol ich apoštolom. Mal to byť Neflix-vzdelávania, každý sa môže učiť od tých najlepších profesorov po celom svete svojím tempom a kedy chce. On-demand vzdelávania. Nakoniec revolúcia neprišla. A o dva roky neskôr som sa musel svojim čitateľom ospravedlniť a zamýšľať sa nad tým, prečo to pre väčšinu ľudí nefungovalo.

Hlavným nedostatkom MOOC kurzov bola a je nízka miera dokončenia. Len menej ako 5- 10 % študentov zvykne dokončiť kurzy, ktoré začne. A to si treba uvedomiť, že sa do nich zaregistrovali a začali ich navštevovať predovšetkým tí motivovanejší študenti, ktorí majú záujem naučiť sa niečo navyše. Tento jav dostal aj vlastné pomenovanie ako „problém piatich percent“.

Preto na úspešnú AI revolúciu vo vzdelávaní nebude stačiť povedať školám, učiteľom a žiakom, aby využívali ChatGPT ako trénera a nie ako asistenta. Ľudia sú evolúciou optimalizovaní na to, aby išli cestou najľahšieho odporu – chcú riešiť problémy s čím najnižšími nákladmi. Sme rodení vyhľadávači asistentov, nie trénerov.

Čo s tým? Napíšte mi do komentárov váš pohľad. Ja načrtne môj v nasledujúcom newsletteri.

Róbert Chovanculiak, INESS

Podporiť newsletter cez LN môžete tu:

Pre plný zážitok z tohto newslettera sa pridajte k podporovateľom. Podporíte tým moju prácu a získate prístup do súkromnej skupiny. Ďakujem.

Predobjednať si ju môžete u nás alebo v každom dobrom kníhkupectve.

Nech sa páči, krátky úryvok z knihy:

Tri spôsoby, ako naplniť chladničku

Je piatok večer. Po náročnom týždni sa vrátite domov, otvoríte chladničku a je prázdna. Zajtra je sviatok, obchody v dedine sú zatvorené, no vaše deti už básnia o sobotňajších lievancoch na raňajky. Potrebujete mlieko a vajíčka. Ako ich zoženiete?

Máte tri možnosti:

Prvou je rodina. Zavoláte bratovi: „Hej, brácho, zachráň ma, nemám doma mlieko a vajíčka!“ A on to s vysokou pravdepodobnosťou aj urobí, sadne do auta a dovezie vám, čo treba. Urobí to z čistej príbuzenskej lásky, bez očakávania odmeny. Spoločné gény sú dostatočným motívom na kooperáciu.

Druhou možnosťou sú susedia. Cez plot zakričíte na suseda Štefana, či nemá doma nazvyš pár vajec a škatuľu mlieka. Ak má, veľmi rád vám pomôže, lebo ste priatelia. V tomto prípade už vstupujú do hry normy, reputácia a reciprocita. Ľudia považujú za normálne pomáhať svojim susedom – hlavne keď to vidia ostatní v okolí. A, samozrejme, očakáva sa, že im ich láskavosť raz oplatíte.

Okrem týchto dvoch vekmi overených možností máme dnes k dispozícii aj tretiu evolučnú novinku menom trh. Vytiahnete smartfón, v aplikácii si objednáte nákup a do hodiny máte doma mlieko a vajíčka. Prinesie vám ich kuriér, ktorého nepoznáte, nie ste s ním rodina ani priatelia. On napriek tomu vypočuje vašu prosbu, postaví sa z gauča, nasadne do auta a donesie vám nákup k dverám. Správa sa, akoby bol váš príbuzný alebo dobrý priateľ – no nie je ani jedno. Z pohľadu evolúcie ľudstva ide o pozoruhodnú vec.

Keby ste tento príbeh rozprávali lovcovi či zberačovi, neveril by vám. Nechápal by, prečo vám cudzí človek len tak prinesie jedlo. Bez príbuzenstva. Bez priateľstva. A keby ste mu vysvetlili, že za vajíčkami a mliekom stojí obrovská sieť spolupracujúcich ľudí – od farmárov a potravinárov až po dopravcov, programátorov a vášho kuriéra z aplikácie, úplne by stratil reč. Pravdepodobne by si myslel, že musíte byť veľmi výnimočný náčelník alebo priam poloboh, ktorému z nejakého dôvodu slúži také veľké množstvo cudzích ľudí.

V dnešnom svete sme od tejto tretej formy kooperácie – trhu – úplne závislí a uspokojujeme prostredníctvom nej drvivú väčšinu našich potrieb. Rodinu a priateľov si „hýčkame“ už „len“ na napĺňanie tých najvyšších emočných potrieb na vrchole Maslowovej pyramídy. Pekne to vidieť na vývoji úloh detí v rodine. Kedysi boli hospodárskou jednotkou, ktorá pomáhala s prácou na poli. Dnes sú skôr „výstavnou skriňou“ rodičov. Keby sme sa chceli vrátiť k uspokojovaniu potrieb výlučne cez rodinu a priateľov, museli by sme opustiť svet hlbokej deľby práce – a s ním aj našu prosperitu.

Už pred viac ako dvoma stovkami rokov si Adam Smith všimol paradox moderného sveta: „V civilizovanej spoločnosti človek neustále potrebuje kooperáciu a pomoc celých zástupov ľudí.“ Ale zároveň: „Takmer celý jeho život sotva stačí na to, aby si získal priateľstvo hŕstky osôb.“ Ekonómovia už storočia skúmajú základnú otázku ľudskej spoločnosti: Ako zabezpečiť neosobnú kooperáciu vo veľkej anonymnej spoločnosti plnej cudzincov, pri ktorých sa nemôžeme spoliehať na ich dobrú vôľu? Ide o tie najťažšie podmienky z pohľadu riešenia spoločenskej dilemy, ale zároveň o podmienky, ktoré umožnia deľbe práce vytvoriť najväčšiu prosperitu.

Takže prečo vám ten kuriér doniesol v piatok večer vajíčka a mlieko?

PS: Prosím, ak máte skúsenosti s nahrávaním kníh do nového systému na Goodreads, napíšte mi. Vďaka.

Školstvo

Počuli ste o „growth mindset“ – teda o rastovom nastavení mysle? Je to populárna myšlienka, že keď deťom budeme tvrdiť, že schopnosti ľudí nie sú pevne dané, ale môžu sa rozvíjať prostredníctvom úsilia, tak dokážeme zlepšiť ich vzdelávacie výsledky. Mnohé školy tento prístup zaradili do svojich programov. Občas ešte zachytím, ako niekto zdôrazňuje dôležitosť mať „rastové nastavenie mysle“. Zmienku o tomto koncepte nájdete aj v reformovanom štátnom vzdelávacom programe.

Výskumníci sa však pozreli na stovky experimentov a zistili, že zázrak sa nekoná – výsledky v najlepších štúdiách sa pohybujú medzi „nič“ a „takmer nič“.

Zdroj: (2025) Can growth mindset interventions improve academic achievement? A structured review of the existing evidence.

Nedávna štúdia (2025) sa pozrela na pedagogické vedomosti a metakogníciu učiteľov na rôznych fakultách vysokých škôl. To jest, či poznajú efektívne spôsoby učenia, rozumejú „science of learning“ a nepodliehajú mýtom a legendám vo vzdelávaní.

Autori ich slovami „prekvapivo“ zistili, že učitelia na pedagogických fakultách nedosiahli lepšie výsledky v pedagogických vedomostiach ako učitelia z iných fakúlt, a zároveň prejavili nízku metakognitívnu uvedomelosť.

A dodávajú odporúčanie:
„Univerzity, ktoré pripravujú doktorandov na pozície vysokoškolských pedagógov, by mali zabezpečiť prístup k presným informáciám o vede o učení. Dôsledky pre pedagogické fakulty sú ešte závažnejšie, pretože môžu zlyhávať v príprave kandidátov v najpodstatnejších aspektoch ich odboru.“

Zdroj: (2025) Discerning Myths from Methods: University Faculty’s Understanding of Learning Science and Metacognition on Pedagogy

V celom svete rastie podiel detí s diagnostikovaným ADHD. V niektorých krajinách sa medzi rokmi 2005 – 2020 zvýšil až päťnásobne.

Stále však prebieha debata, či skutočne rastie počet detí s problémami, alebo sa len uvoľňujú kritériá diagnostiky.

Jedným z dôkazov, že ide skôr o druhý prípad, je to, že účinok liekov na ADHD dlhodobo klesá. Pravdepodobne preto, že sa podávajú čoraz väčšiemu počtu detí s miernejšími príznakmi – tie majú menší priestor na zlepšenie, a tým znižujú priemerný efekt liečby.

Zdroj: (2025) Increased Prescribing of Attention-Deficit/Hyperactivity Disorder Medication and Real-World Outcomes Over Time

Keď robí politik populárne, ale škodlivé zmeny, je to populistická politika.

Keď robí politik nepopulárne, ale užitočné zmeny, je to štátnická politika.

Ale ako nazvať politiku, ktorá je nepopulárna a škodlivá?

Spoločnosť

Graf z USA: V prieskume sa pýtali ľudí: “Máte na komunizmus kladný alebo záporný názor?”

Až jedna tretina mladých Američanov (18-29 rokov) má skôr kladný pohľad na komunizmus.

Úryvok z knihy O pôvode prosperity:

“Po páde železnej opony na začiatku 90. rokov sa zdalo, že reputácia socializmu ako funkčného usporiadania spoločnosti definitívne umrela. Na Západe aj Východe. Prešlo však niekoľko dekád a socializmus ako zombie znova ožíva a začína otravovať život v spoločnosti.

Mnohých prekvapilo, že táto zdiskreditovaná ideológia sa vracia na trh s myšlienkami, ale vás by nemalo. Vy už viete, že myšlienka socializmu v skutočnosti nikdy nikam neodišla. Bola tu s nami celý čas v podobe vrodených „paleoinštinktov“ a emócií. Len ju dočasne potlačila akútna spätná väzba v podobe rozpadu režimov východného bloku. Ľudia však vždy budú intuitívne túžiť po kooperácii založenej na sledovaní dobrých úmyslov a koordinácii vedomým plánovaním.”

Včera niektorí vysvetľovali predošlý graf o pozitívnom postoji mladých Američanov ku komunizmu tým, že „u nás“ a „v USA“ vraj chápeme slová inak.

Tu je druhý graf. Otázka tentokrát znela: „Myslíte si, že použitie násilia občanmi proti bohatým je niekedy oprávnené?“

V tomto prípade sa už ťažko vyhovárať na rozdielne významy slov na oboch brehoch Atlantiku.

Násilie je násilie všade.

V posledných troch dekádach sa medzi ľuďmi šíri nebezpečný mém o „probléme vyvážania ziskov zahraničnými investormi“ zo Slovenska. Vyvracať tieto mýty je sizyfovská práca, pretože vyvierajú z hlbín našej paleo-mysle, ktorá vníma spoluprácu s cudzincami ako hru s nulovým súčtom.

Graf: Prílev priamych zahraničných investícií v rokoch 2021 – 2023 (v mil. eur)

Zdá sa, že mnohí ľudia dostanú lekciu z ekonómie tým najhorším možným spôsobom – zažijú jej následky na vlastnej koži. V tomto prípade pôjde o život v stagnujúcej ekonomike.

Pred pár dňami ubehlo 16 rokov od mojej najobľúbenejšej časti Pod lampou ever.

Skoro tri hodiny debatovania o Darwinovi a jeho teórii.

#podcasty #beforeitwascool

Ľudia na Slovensku sú niekedy zmätení a nechápu, za čo Ukrajinci bojujú na Ukrajine.

Toto video je odpoveď. Bojujú za to, aby sa na podobné veci nemuseli pozerať v štátnej televízii.

Tradičný citát k dnešnému sviatočnému dňu (17. november):

“Člověk, který si vybírá mezi tím, jestli vypije sklenici mléka nebo sklenici cyankáli, si nevybírá mezi dvěma nápoji; vybírá si mezi životem a smrtí. Společnost, která si vybírá mezi kapitalismem a socialismem, si nevybírá mezi dvěma společenskými systémy; vybírá si mezi spoluprací ve společnosti a rozpadem společnosti. Socialismus není alternativou ke kapitalismu; je to alternativa ke každému systému, v němž mohou lidé žít jako lidské bytosti. Je úlohou ekonomie zdůrazňovat tuto skutečnost, stejně jako je úkolem biologie a chemie učit, že cyankáli není potrava, ale smrtelný jed.”

Lidské jednání, s. 609, Ludwig von Mises.

Subscribe now

Share

Zo života

Kedy ste naposledy mysleli na slabikotvorné spoluhlásky?

Tretiaci na základnej škole s nimi strávia niekoľko dní, vyplnia pár cvičení a napíšu si z nich písomku.

Ak si myslíte, že stačí počkať na „kurikulárnu reformu“, tak v nových štátnych vzdelávacích programoch sa slabikotvorné spoluhlásky spomínajú na piatich miestach.

V čase, keď gramatiku tohto statusu kontrolovala AI, niet pre žiakov základných škôl úniku pred slabikotvornými spoluhláskami.

#emilych

Už je to 30 rokov.
Pohľad na tento obrázok je ako navštíviť svoju detsku izbu.
Boli ste GDI alebo NOD?

#behnamincol

Róbert Chovanculiak, INESS

Podporiť newsletter cez LN môžete tu:

Pre plný zážitok z tohto newslettera sa pridajte k podporovateľom. Podporíte tým moju prácu a získate prístup do súkromnej skupiny. Ďakujem.

Čítate newsletter Pokrok bez povolenia. Pôvodne bol o tom, ako internet konkuruje politikom. Teraz o tom, ako rozmraziť evolúciu vo vzdelávaní. Pridajte sa k 3400 odberateľom, staňte sa podporovateľom, alebo newsletter zdieľajte. Ďakujem.

V predchádzajúcom newslettri som ukázal, ako ekonómovia vysvetľujú mzdy. Ich horný limit určuje produktivitа práce, pričom tá nezávisí ani tak od úsilia zamestnancov, ale najmä od toho, akým kapitálom a technológiami sú vybavení. Spodný limit zase určujú alternatívne možnosti zamestnancov – teda konkurencia na trhu práce.

V tejto druhej časti sa pozrieme na to, čo z toho vyplýva pre Slovensko a pre vás osobne.

Ako zvýšiť mzdy všetkým?

Z vyššie opísanej teórie vyplýva, že na Slovensku potrebujeme dve veci: zvyšovať produktivitu práce a zlepšovať konkurenciu medzi zamestnávateľmi. To sa u nás v uplynulých desaťročiach dialo predovšetkým lákaním priamych zahraničných investícií. Medzi tie najväčšie patria automobilky.

Niektorí ľudia však začali kritizovať týchto zahraničných podnikateľov, že „vykorisťujú“ Slovákov, pretože neplatia rovnaké mzdy ako vo svojich materských fabrikách. Napríklad Volkswagen na Slovensku platí výrazne nižšie mzdy než v Nemecku. Teraz však už viete, že naše sťažnosti by sme nemali smerovať na vedenie automobilky, ale na slabú konkurenciu miestnych zamestnávateľov. Na Slovensku väčšina zamestnancov pracuje v domácich malých a stredných firmách, ktoré majú nízku produktivitu práce, a teda malý priestor na zvyšovanie miezd. Je preto logické, že zahraničným firmám stačí ponúknuť len o niečo vyššie mzdy, než ponúkajú tie domáce. Mzdový diferenciál je napokon aj hlavný dôvod, prečo sem prišli.

Keď si toto uvedomíme, pochopíme, že zahraniční investori nie sú problém, ale riešenie. Problém nie je, že sem prišli, ale že ich neprišlo viac. Riešením nie je ich vyhnať, ale prilákať ďalších. Áno, popritom sa môžeme snažiť vybudovať aj vlastné úspešné a produktívne firmy, ale na to potrebujeme kapitál, ľudí a čas. To znamená, že potrebujeme:

• vrstvu extrémne bohatých ľudí, schopných investovať veľké zdroje – na tých sa však často u nás pozeráme cez prsty a automaticky ich značkujeme ako „oligarchov“,

• vrstvu extrémne talentovaných a aktívnych ľudí, schopných vymyslieť inovácie – tí však často utekajú do zahraničia.

Preto bohatnutie vlastnými silami nie je otázka mesiacov alebo rokov, ale skôr dekád. Zahraniční investori sú v skutočnosti niečo ako stroj času – posúvajú našu životnú úroveň skokovo dopredu. A to nielen tým, že zvyšujú produktivitu práce, ale rozširujú tiež mieru konkurencie na trhu práce.

Efekt súťaženia o zamestnanca vidíme aj na dátach o prerozdelení koláča v podobe rozdelenia HDP medzi pracujúcich a podnikateľov. V období rokov 2010 – 2013, keď bola na Slovensku vysoká miera nezamestnanosti, tvorili mzdy 36 % HDP. O viac než dekádu neskôr, keď je nezamestnanosť na rekordne nízkych úrovniach, tvoria mzdy 44 % HDP. Výrazne tak vzrástol podiel príjmu, ktorý získavajú zamestnanci na úkor zamestnávateľov. Týmto sme však už vyčerpali veľkú časť prerozdeľovacieho potenciálu rastu miezd. Konkurencia na trhu práce u väčšiny zamestnávateľov vytlačila dolný limit miezd veľmi blízko k tomu hornému. Už nemajú priveľa priestoru na zvyšovanie platov. Preto sa nedá očakávať, že mzdy na Slovensku budú ďalej rásť lepším prerozdelením koláča. Ostáva už len jedna cesta – zväčšovať koláč. To znamená zvyšovať produktivitu práce – bez toho môžeme zabudnúť na dobiehanie Západu.

Subscribe now

Share

Ako zvýšiť vašu mzdu

Ak chcete zarábať vysokú mzdu, tak sú pre vás dôležité dve veci.

Po prvé, pri hľadaní práce si vybrať sektor a zamestnávateľa s vysokým horným limitom – s vysokou produktivitou práce. Áno, ja viem, toto je rada za všetky drobné. Doslova hovorí, že ak chcete vyššiu mzdu, nájdite si zamestnanie, kde platia viac, respektíve existuje dostatočný potenciál platiť viac. Pre túto radu ste pravdepodobne nemuseli čítať túto knihu ani študovať ekonómiu. Je to prirodzené a reflexívne správanie väčšiny ľudí.

Pri druhej rade by ste však už mohli zbystriť pozornosť. Týka sa spodného limitu miezd a znie: pracujte na rozširovaní svojich alternatívnych možností zamestnania, aby sa váš spodný limit približoval k tomu hornému. Na trhu práce platí logika: čím viac a lepších možností zamestnať sa máte, tým vyššiu mzdu vám musia zamestnávatelia platiť.

Tento vzťah ľudia ako-tak chápu, keď si hľadajú prácu, ale okamžite naň zabudnú, keď sa už niekde zamestnajú. Od toho momentu majú pocit, že ich jedinou úlohou je plniť zadania šéfa, a ich kariérny obzor sa zúži na to, čo sa deje v ich práci. To je však chyba. Aj ako zamestnaný človek ste stále na trhu práce. To, že nie ste vo fáze akútneho hľadania práce, neznamená, že máte prestať aktívne manažovať svoju pozíciu na trhu.

Ak chcete celoživotne zarábať vyššie mzdy, musíte neustále pracovať na zlepšovaní alternatívnych možností zamestnania sa mimo vašej aktuálnej práce. To znamená pravidelne sa zamýšľať, po čom je a bude dopyt zo strany zamestnávateľov alebo akú hodnotu dokážete ponúknuť na trhu práce. Zároveň sa musíte aktívne snažiť zvýšiť ju prostredníctvom pravidelného vzdelávania, zvyšovania kvalifikácie a zlepšovania zručností, a to aj nad rámec toho, čo od vás vyžaduje aktuálna práca. Berte to vážne, robíte to pre seba.

Cieľom nie je len vyťažiť maximálny potenciál mzdy vďaka lepším alternatívam u existujúceho zamestnávateľa. Ide aj o zadné vrátka, ktoré chcete mať v prípade zániku aktuálneho pracovného miesta. Kedysi mal človek po doštudovaní školy celý život jednu profesiu, často u jedného a toho istého zamestnávateľa. To je pre väčšinu ľudí história. Môžeme sa nad tým rozčuľovať, môžeme na to nadávať, ale musíme sa tomu prispôsobiť. Dnes je jedinou konštantou zmena, a preto je pre každého človeka životne dôležité pravidelne sa zamýšľať a aktívne pracovať na svojich alternatívnych možnostiach na trhu práce. Tadiaľ vedie cesta k celoživotnej vyššej mzde.

Subscribe now

Róbert Chovanculiak, INESS

Podporiť newsletter cez LN môžete tu:

Pre plný zážitok z tohto newslettera sa pridajte k podporovateľom. Podporíte tým moju prácu a získate prístup do súkromnej skupiny. Ďakujem.

Z troch tohtoročných laureátov najlepšie poznám výskum Joela Mokyra. Nejde o bežného ekonóma. Namiesto skladania abstraktných matematických modelov sa venuje prehrabávaniu starých archívov a namiesto publikovania v najprestižnejších časopisoch píše dlhé knihy plné histórie a kultúrneho vývoja.

Ak by ste si mali od neho prečítať jednu knihu, tak odporúčam A Culture of Growth: The Origins of the Modern Economy, v ktorej popisuje fungovanie “Republiky dopisov” (Republic of letters) ako prvej sociálnej sieti pre vedcov, ktorí si naprieč Európou vymieňali poznatky. Alebo potom jeho najnovšiu, knihu Two Paths to Prosperity: Culture and Institutions in Europe and China, 1000–2000, v ktorej sa so spoluautormi snažia vysvetliť “veľkú divergenciu” - prečo v Európe vznikla priemyselná revolúcia a osvietenstvo a Čina stagnovala.

Jeden konkrétny prínos Mokyra

Podľa Mokyra môžeme užitočné poznatky rozdeliť na dva typy. Prvé nazval „preskriptívne“ a opisujú, ako veci fungujú v praxi. Druhé nazval „propozičné“ a tie vysvetľujú, prečo veci fungujú na teoretickej úrovni. Prvé by sme mohli označiť ako aplikované technológie, ktoré ovládajú zruční remeselníci, technici, majstri a ich učni. Tie druhé predstavujú vedecké poznatky, s ktorými prichádzajú vedci a akademici.

Postupný pokrok v oboch typoch poznatkov nie je ničím novým – dial sa od nepamäti. Zruční inovátori a remeselníci z času na čas prichádzali s novými nápadmi, ako zlepšiť život ľudí. Problém však bol v tom, že často vedeli, ako veci fungujú, no netušili, prečo fungujú. Ľudia už pred priemyselnou revolúciou poznali princípy hnojenia, parného stroja či očkovania, ale nerozumeli ich hlbším princípom.

Existovali síce vedci a filozofi, no týmto praktikom veľmi nepomáhali – venovali sa totiž často abstraktným, od reálneho sveta odtrhnutým problémom. Slovami Mokyra to bol svet „strojárstva bez mechaniky, výroby železa bez metalurgie, poľnohospodárstva bez pôdoznalectva, baníctva bez geológie, vodnej energie bez hydrauliky, výroby farbív bez organickej chémie a lekárskej praxe bez mikrobiológie a imunológie.“

Výsledkom bolo, že sporadické a náhodné inovácie síce dokázali na čas rozbehnúť pokrok, no ten rýchlo zamrzol – nová technológia bola aplikovaná, avšak nenasledoval jej ďalší rozvoj. Ľudia nerozumeli, prečo rôzne inovácie fungujú, a preto ich nedokázali systematicky aplikovať naprieč rôznymi oblasťami ani ich navzájom kombinovať. Každý záblesk rastu bol len dočasný a nikdy neviedol k trvalému zvyšovaniu prosperity.

Podľa Mokyra sa na konci 18. storočia vo Veľkej Británii stretlo niekoľko faktorov, ktoré toto zmenili. Po prvé, výrazne tam vzrástol počet zručných remeselníkov, technikov a majstrov. Bolo to vďaka príchodu Hugenotov a predovšetkým vďaka prepracovanému systému učňovstiev a odborného vzdelávania, ktorý vybavil veľké množstvo ľudí zručnosťami a kompetenciami, nemajúcimi obdobu nikde inde vo svete.

Mokyr vo svojej knihe The Enlightened Economy píše: „Je zrejmé, že [učňovské vzdelávanie] bolo príkladom dobre fungujúcej neformálnej inštitúcie súkromného charakteru, od ktorej závisela veľká časť britského hospodárstva.“

Ďalším dôležitým faktorom bolo, že užitočné poznatky a know-how týchto ľudí sa začali v spoločnosti masovo šíriť, organizovať a vymieňať. Stalo sa tak vďaka vzniku rôznych periodík, encyklopédií a prehľadov, ktoré koncentrovali najnovšie technologické poznatky. Tie sa následne dostali aj do vedeckých inštitúcií a v rámci osvietenstva sa nimi začali zaoberať vedci, ktorí tak zostúpili zo slonovinovej veže, prestali riešiť počet anjelov na špičke ihly a začali skúmať praktické otázky fungovania sveta.

Toto všetko spolu vytvorilo podhubie, v ktorom sa rozbehol proces intenzívneho vzájomného učenia sa a ovplyvňovania. Takto sa poznatky „ako“ stali palivom pre rast poznatkov „prečo“ a naopak. Spustila sa špirála rozvoja poznatkov s pozitívnou spätnou väzbou, v ktorej sa veda a technika navzájom oplodňovali. Výsledkom bolo niečo, čo Mokyr nazýva „Priemyselné osvietenectvo“ – kombinácia vedeckej a priemyselnej revolúcie.

Vedci začali skúmať, prečo funguje parný stroj, a prišli s teóriou termodynamiky; skúmali, prečo fungujú hnojivá a objavili význam dusičnanov; a pri očkovaní sa vyvinula imunológia. Takto boli generalizované a objasnené princípy fungovania konkrétnych praktických inovácií, čo umožnilo ich širšiu aplikáciu a jednoduchšie kombinovanie s ďalšími inováciami. Vznikol podstatný základ pre vynachádzanie a rozširovanie nových nerivalitných užitočných poznatkov.

Toto je len časť komplexného a rozsiahleho vysvetlenia príchodu Priemyselnej revolúcie a dlhodobého ekonomického rastu podľa Mokyra, ktoré rozpracoval vo svojich jedenástich knihách. V nich zdôrazňuje dôležitosť postojov, myšlienok a inštitúcií v spoločnosti – jednoducho povedané, kultúry. Ekonomický rast nie je otázkou dostatku vzácnych zdrojov, konkrétnej technológie ani, nebodaj, fosílnych palív – je to kultúrny fenomén úzko spojený so západnou civilizáciou.

Subscribe now

Share

A teraz prehľad toho, čo ma tento mesiac zaujalo.

Spoločnosť

Včera (1. októbra) zomrela Jane Goodallová (91), biologička, ktorá uskutočnila prvý výskum šimpanzov v divokej prírode. O jej živote je teraz na Disney+ výborný dokument (2017).

„Šimpanzy, viac než akýkoľvek iný živý tvor, nám pomohli pochopiť, že medzi ľuďmi a zvyškom živočíšnej ríše neexistuje ostrá hranica.“

„Šimpanzy dokážu všeličo, o čom sme si mysleli, že to dokážu iba ľudia – napríklad vyrábať nástroje, myslieť abstraktne a zovšeobecňovať.“

Toto (obrázok nižšie) nie je hodina ekonómie, ale skôr hodina evolučnej psychológie. Ľudská myseľ sa evolučne vyvíjala v relatívne malých skupinách lovcov a zberačov. Išlo o podmienky s minimom deľby práce, akumulácie kapitálu, objavených inovácií a vo výsledku s minimom ekonomického rastu. Žili sme vo svete maltuziánskej pasce. V nej „viac pre moju skupinu“ znamená „menej pre tvoju skupinu“ – je to svet interakcií s nulovým súčtom.

To však už dnes neplatí. Dnes dokážu jednotlivci aj celé skupiny zbohatnúť bez toho, aby niekomu inému museli niečo zobrať. Tak funguje trh založený na interakciách s kladným súčtom. A tak zbohatli aj krajiny západného sveta. Náš blahobyt nie je postavený na chudobe druhých. Alebo si niekto myslí, že keby nikdy neexistoval Západ, globálny juh by bol úžasným miestom pre bohatý život, aký dnes môžeme žiť u nás?

Graf: Miera lúpežných prepadnutí na 100-tisíc obyvateľov za poslednych 150 rokov.

Toto je jeden z mála grafov, ktorý ukazuje objektívne zhoršenie v niektorom ukazovateli v krajinách západného sveta.

Kvôli tomu Švajčiarsku som mu spočiatku ani nechcel veriť, ale potom som si všimol, že má vlastnú mierku (×10).

Toto ma celkom prekvapilo: v zoznamovacích aplikáciách (Tinder) je vzhľad 7-20x dôležitejší ako akýkoľvek iný faktor.

Vplyv textu v popise, výšky (!), povolania a inteligencie je v porovnaní so vzhľadom zanedbateľný.

A najviac prekvapivé: ženy si vzhľad cenia rovnako ako muži.

Zdroj: (2025) The relative importance of looks, height, job, bio, intelligence, and homophily in online dating: A conjoint analysis

Graf: Mesačný počet najazdených míľ autonómnymi taxíkmi v Kalifornii

Taxíky bez vodičov zažili tradičný cyklus novej technológie: najskôr veľký hype a prehnané očakávania („autonómne taxíky sú za rohom“), následne sa predpovede nepotvrdili (bublina očakávaní spľasla) a nakoniec sa technológia preliala do reálneho života – ale už to takmer nikoho nezaujíma.

Spoločnosť Waymo najazdí s pasažiermi bez vodičov približne 4 milióny míľ mesačne. Funguje už vo štyroch veľkých mestách v USA a chystá sa expandovať aj do Londýna.

Umenie presťahovať sa predlžuje život

Nový výskum sledoval telefóny dvoch miliónov používateľov, ktorí sa presťahovali v rámci USA. Tento prirodzený experiment umožnil vedcom zistiť, či sa ľudia viac hýbali po presťahovaní do hustejšie osídlených a pre peších prístupnejších miest.

A skutočne – takýmto ľuďom následne vzrástol priemerný počet krokov za deň o 1 100, resp. mali o hodinu viac fyzickej aktivity týždenne. Podľa odhadov to môže každú dekádu pridať približne tri mesiace života navyše.

Zdroj: (2025) Countrywide natural experiment links built environment to physical activity

Ďalšie kolo dronových sankcií proti ruskému exportu. Momentálne je takmer 40 % rafinérskej kapacity mimo prevádzky.
Medzitým na Kryme znížili prídely paliva na čerpacích staniciach z 30 na 20 litrov na osobu.
Nezabúdajte, že všetko ide podľa plánu.

Komparatívna politická ekonómia 101:

Zlyhanie trhu:
nejaká vzájomne výhodná výmena sa neuskutočnila.

Zlyhanie štátu:

Vzdelávanie

Aktualizujte si poznatky o vývoji mentálneho zdravia mladých ľudí.

Vrchol podielu tínedžerov s depresiami bol v USA pred štyrmi rokmi, odvtedy každý rok klesá.

Dáta pochádzajú z National Center for Health Statistics

“Osud dieťaťa nesmie určiť ulica, na ktorej sa narodilo.”
Preto posilníme úlohu obvodov, zavedieme verejných poskytovateľov, obmedzíme možnosť výberu školy a zoberieme deťom v neštátnych školách 20 %.
A nazveme to “odvaha robiť ťažké veci.”

Minister Drucker dnes u Závodského:

„Pokiaľ sa naše tempo práce udrží na [Ministerstve školstva], vypočítali sme, že v priebehu 10 až 15 rokov dokážeme [školstvo] prispieť k rastu našej ekonomiky o 42 % alebo až 50 %, ak budeme naozaj dôrazne implementovať umelú inteligenciu.“

Myslím, že Kazimírov graf dostal celkom silného konkurenta.

Takto nejako si predstavujem, že pred dvoma rokmi vyzeral prvý deň na Ministerstve školstva.

Scéna pochádza z prvej časti seriálu Yes, Minister (1980), kde nový minister zasadne do kresla a stretne sa so svojimi úradníkmi.

VIDEO.

Zo života

Keď sa človek teší na rannú kávu bez detí a s prvými lúčmi vychádzajúceho slnka, sa objaví…

#emilych #robkoch #zuzkach

Róbert Chovanculiak, INESS

Podporiť newsletter cez LN môžete tu:

Pre plný zážitok z tohto newslettera sa pridajte k podporovateľom. Podporíte tým moju prácu a získate prístup do súkromnej skupiny. Ďakujem.

Čo určuje jej výšku? V predstavách mnohých ľudí je to charakterová výbava zamestnávateľa. Ak má dobré srdce a dopraje ľuďom, bude vyplácať vysoké mzdy. Naopak, ak ide o sebca, bude ich zdierať nízkymi mzdami.

Je na prvý pohľad zrejmé, že ide o veľmi naivnú teóriu vzniku mzdových cien. Nedokáže vysvetliť napríklad rozdielne mzdy medzi krajinami: Prečo čašníci v Rakúsku zarábajú viac než tí na Slovensku? Majú tam zamestnávateľov so svätožiarou nad hlavami? A nevysvetlí ani rozdielne mzdy v rámci jednej krajiny: Prečo kuchári zarábajú viac než čašníci? Vedia lepšie obmäkčiť srdcia zamestnávateľov?

Ekonómovia už dávno prišli s teóriou vzniku miezd, ktorá dokáže vysvetliť oba tieto javy. Pomocou nej ľahko pochopíme, prečo máme na Slovensku nižšie mzdy než na Západe. A zároveň si ukážeme, čo je potrebné spraviť, aby naše mzdy vzrástli – nás ako celej spoločnosti, ale aj vás ako konkrétneho človeka. Pozor, nejde nutne o rovnakú vec.

Odkiaľ sa berie mzda – horný limit

Na úvod je kľúčové si uvedomiť, že výška miezd zamestnancov úzko súvisí s ich schopnosťou tvoriť hodnotu. Túto schopnosť ekonómovia nazývajú produktivita práce a určuje horný limit miezd. Zamestnávatelia nie sú ochotní platiť zamestnancovi viac, než je dodatočná hodnota, ktorú im prinesie jeho práca. Výška vašej produktivity práce predstavuje maximum toho, čo si môžete od zamestnávateľa vypýtať na výplatnej páske.

Preto je prvou dôležitou otázkou, čo určuje onú produktivitu práce. Ide o trochu nešťastne zvolený „terminus technicus“. Napriek svojmu názvu nemá produktivita práce až tak veľa spoločného so samotnou prácou a snahou pracovníka. Jeho produktivitu ovplyvňuje množstvo vecí, na ktoré nemá priamy dosah – napríklad aké stroje a technológie v zamestnaní používa, teda ako ho kapitálovo vybavil jeho zamestnávateľ. Preto rozdiel v produktivite práce medzi zamestnancom u nás a v Nemecku nie je ani tak v tom, ako usilovne pracuje, ale skôr v tom, v akej produktívnej firme pracuje.

Napríklad keď v roku 1908 začal Henry Ford vyrábať legendárny automobil Model T, priemernému zamestnancovi trvalo poskladať podvozok 12 hodín a 8 minút. O šesť rokov neskôr však Ford otvoril novú fabriku s novými strojmi, kde priemerný zamestnanec dokázal poskladať podvozok za 93 minút – to je zníženie času o 87,2 %. Ide o skokový nárast produktivity práce, vďaka ktorému mohol Ford začať platiť svojim zamestnancom vysoko nadpriemerné mzdy a dopriať kratší pracovný čas.

Všimnite si, že mzdy Fordových zamestnancov vzrástli bez toho, aby museli vymyslieť niečo nové, viac investovať alebo tvrdšie pracovať. Pri tomto jave sa z nejakého dôvodu nepozastaví žiadny bojovník za „spravodlivosť“ a už vôbec nikomu nenapadne označovať to za „vykorisťovanie“ či volať po náprave vo forme kompenzácií pre zamestnávateľov. To nechcem robiť ani ja, len je zaujímavým mentálnym cvičením uvedomiť si, ako nám emócie ovplyvňujú perspektívu „spravodlivosti“.

V každom prípade už vieme, že hornú hranicu miezd stanovuje produktivita práce zamestnancov. Čo však určuje tú spodnú? Prečo zamestnávatelia, ktorí prišli s nejakou inováciou, nepremenia celú vyššiu produktivitu práce na vyššie zisky? Prečo začal Ford platiť svojim zamestnancom také vysoké mzdy?

Odkiaľ sa berie mzda – spodný limit

Znova by bolo naivné očakávať, že to robil preto, lebo mal dobré srdce. Pravda je skôr taká, že sa snažil prilákať kvalitných zamestnancov, ktorí dovtedy pracovali inde. Alebo sa snažil zabezpečiť, aby mu jeho konkurenti neprebrali existujúcich pracovníkov. Konkurencia totiž nikdy nespí a nové inovácie v produktivite sú na trhu veľmi rýchlo kopírované. Na začiatku 20. storočia vznikli v USA mnohé známe automobilky, ako napríklad General Motors, Dodge či Cadillac, ktoré začali podobne zvyšovať svoju produktivitu práce. A to im umožnilo začať preplácať zamestnancov z iných fabrík, odvetví alebo aj od samotného Forda.

Z toho vyplýva, že spodný limit mzdy zamestnanca je daný jeho alternatívnymi možnosťami zamestnať sa inde. Ak chce zamestnávateľ získať zamestnanca, nemá inú možnosť, len mu ponúknuť lepšie ohodnotenie. Ford teda platil vyššie mzdy svojim zamestnancom preto, že mu to vyššia produktivita umožnila a intenzívna konkurencia ho k tomu prinútila.

To ukazuje, že najlepšia ochrana zamestnancov je prítomnosť množstva zamestnávateľov na trhu práce, ktorí sa musia preťahovať o pracovníkov. Nie hrubý zákonník práce, nie zvyšovanie minimálnej mzdy ani odborárske vyjednávania, ale konkurencia na trhu práce je hlavným a dlhodobo udržateľným spôsobom, ako zvyšovať spodný limit miezd.

Že nejde len o učebnicovú teóriu, ale o reálnu silu na trhu práce, najlepšie vidieť na povolaniach, v ktorých dlhodobo nerastie produktivita práce. Napríklad čašník dokáže za hodinu obslúžiť plus-mínus rovnaký počet ľudí ako pred sto rokmi. Napriek tejto stagnácii v produktivite sú mzdy čašníkov dnes výrazne vyššie, než boli na začiatku 20. storočia. Tento nárast miezd opäť nie je vysvetliteľný dobrotou srdca podnikateľov v gastronómii, ale tým, že musia preplatiť ľudí z iných sektorov v ekonomike. Keby im chceli platiť mzdy ako pred sto rokmi, všetci čašníci by radšej odišli pracovať do automobiliek.

Spodný limit miezd čašníkov je teda daný konkurenciou iných zamestnávateľov, ktorými nie sú len reštaurácie. Preto im podnikatelia v gastronómii musia platiť vyššie mzdy. A tie si môžu dovoliť vďaka tomu, že zvyšujú ceny svojich služieb – čo je možné preto, že majú bohatších zákazníkov. A tí sú bohatší vďaka tomu, že pracujú v iných častiach ekonomiky, kde produktivita práce za posledné storočie výrazne vzrástla, napríklad v automobilkách.

Zároveň však platí, že čašníci majú nižšie mzdy než kuchári a dôvodom je znova dostupnosť alternatív. Kuchári majú viac hodnotnejších zručností, ktoré im zabezpečujú, že majú viac možností sa zamestnať. Minimálne môžu ísť pracovať ako čašníci, ale naopak to neplatí. Čašník si nemôže len tak obliecť zásteru. Preto musia zamestnávatelia platiť vyššie mzdy kuchárom než čašníkom.

Tento princíp vysvetľuje aj rozdielne odmeňovanie napríklad medzi športovými hviezdami typu Messi, Jordan alebo McGregor a bežnými povolaniami, ako sú smetiari, hasiči a sestričky. Keď Messi skončil v FC Barcelona, mal množstvo alternatív, kde hrať, a tie najlepšie kluby sa išli oňho potrhať. Navyše vďaka existencii masových médií a sociálnych sietí dokáže prilákať pozornosť miliónov ľudí po celom svete a to zvyšuje jeho „produktivitu práce“ – teda horný limit jeho mzdy. Na druhej strane keď dá výpoveď smetiar, tak je množstvo jeho alternatív pomerne obmedzené a zároveň ho môže nahradiť veľké množstvo iných ľudí. To tlačí jeho mzdu nižšie.

Tento princíp vysvetľuje napríklad aj to, prečo s príchodom zdieľanej ekonomiky v podobe platforiem ako Uber alebo Bolt poklesli priemerné zárobky medzi taxikármi. V minulosti mohol a chcel robiť taxikára len niekto skúsený a odvážny – niekto, kto poznal mesto a nebál sa piatok večer odviezť partičku podgurážených mladíkov na diskotéku. Dnes môžu robiť vodičov bez strachu aj neskúsení ľudia so slabšou muskulatúrou, lebo existuje GPS navigácia a platformy zabezpečujú ochranu a bezpečnosť pre zákazníkov aj poskytovateľov služieb. Samozrejme, táto ochrana nie je dokonalá, ale je výrazne lepšia, než bola v minulosti, a vďaka tomu môže robiť taxikára oveľa viac ľudí, než mohlo v minulosti. Hocikto s dvoma rukami, autom a vodičským preukazom má odrazu ako alternatívu zamestnania jazdenie pre platformu – čo znamená násobne vyššiu konkurenciu, ktorá tlačí mzdy nižšie.

Róbert Chovanculiak, INESS

Text pokračuje podkapitolami:

Čo z toho vyplýva pre Slovensko – ako zvýšiť mzdy všetkým

Čo z toho vyplýva pre vás – ako zvýšiť vašu mzdu

Podporovatelia tohto newslettera si ich môžu prečítať nižšie. Pre ostatných budú publikované niekedy neskôr.

Podporiť newsletter cez LN môžete tu:

Pre plný zážitok z tohto newslettera sa pridajte k podporovateľom. Podporíte tým moju prácu a získate prístup do súkromnej skupiny. Ďakujem.

Read more

Dôvod? Podľa Juraja sú na Slovensku rodičia, ktorí sa nezaujímajú o vzdelanie svojich detí. Preto musí prísť pán úradník a správne nakresliť obvody, aby sa vytratila výhoda, ktorú majú deti rodičov aktívne sa zaujímajúcich o vzdelávanie.

Teda nemáme ísť cestou zvyšovania záujmu všetkých rodičov o školy a hľadať cesty, ako ich viac vtiahnuť do vzdelávania, ale mali by sme podkopnúť tých, ktorí si dovolili vyskakovať, aby sme vyrovnali podmienky.

V inom texte som písal o tom, že ide o veľmi nešťastné zmýšľanie uzatvorené v predstave sveta ako hry s nulovým súčtom. Aby sme jednému pomohli, musíme druhému zobrať.

Na tomto mieste by som sa však chcel krátko zamyslieť nad Jurajovou predstavou, že úradník kresliaci obvody má väčšiu motiváciu vybrať pre dieťa lepšiu školu ako rodič.

Rodičovská láska a Darwin

Ľudia patria medzi takzvané altricialne živočíchy, čo znamená, že naše mláďatá sa rodia behaviorálne aj morfologicky nevyspelé. Deti prichádzajú na svet ako bezbranné stvorenia, ktoré nemajú žiadnu ochranu voči poveternostným podmienkam, nedokážu sa brániť, ani si zabezpečiť potravu. Sú úplne odkázane na svojich rodičov.

Preto evolúcii nestačilo pre úspešne zachovanie rodu vybaviť psychiku človeka sexuálnym pudom, ale musela pridať aj silné rodičovské inštinkty. Ak by sme mali voči svojim potomkom rovnako chladný vzťah ako korytnačky alebo žaby, ľudstvo by dávno vyhynulo. Deti potrebujú dlhoročnú starostlivosť – v spoločnostiach lovcov a zberačov trvá takmer dvadsať rokov, kým človek vyprodukuje viac kalórií, než spotrebuje. Dovtedy je závislý od pomoci. Preto rodičom prirodzený výber zanechal v psychike množstvo adaptácii, ktoré im pomáhajú v ich rodičovskej úlohe

Jedným príkladom tejto biologickej adaptácie je, že znaky malých detí nám automaticky pripadajú roztomilé. A nejde len o ľudské mláďatá – ak má niečo veľkú hlavu, guľaté oči a malý sploštený nos, mozog homo sapiens tomu nevie odolať. Klaster týchto čŕt je známy ako Kindchenschema a vyvoláva v ľuďoch potrebu chrániť a starať sa. Platí to pre obe pohlavia, hoci u žien je tento efekt silnejší.

Ďalšou evolučnou adaptáciou je citová väzba rodičov k ich biologickým deťom. Pionierov v evolučnej psychológii, Martina Daly a Marga Wilsona, napadlo otestovať jej existenciu porovnaním správania sa biologických a náhradných rodičov. Ich hypotéza bola jednoduchá: ak existuje vrodený mechanizmus rodičovskej lásky, mali by sa tieto dve skupiny rodičov správať k deťom odlišne. Na overenie tejto teórie sa však nemohli spoliehať na dotazníky – nikto sa dobrovoľne neprizná, že miluje nevlastné dieťa menej než by miloval svoje biologické. Preto siahli po objektívnych údajoch z kriminálnych štatistík o zneužívaní, zanedbávaní a usmrcovaní detí.

Výsledky boli šokujúce: biologickí rodičia oveľa menej ubližovali deťom ako tí nevlastní. V niektorých krajinách mali deti v starostlivosti náhradných rodičov stonásobne vyššiu pravdepodobnosť, že budú zavraždené, než deti žijúce s biologickými rodičmi. Nie o 100 %, ale 100-krát, teda 10 000 % vyššia pravdepodobnosť. Absolútne čísla boli síce stále nízke, ale tento výskum jasne ukázal, že biologická väzba medzi rodičmi a deťmi funguje ako prirodzená brzda agresivity.

Tento efekt sa stal známym ako „efekt Popolušky“ a neskôr bol potvrdený ďalšími výskumami aj v iných oblastiach. Napríklad adoptívni rodičia v priemere investujú menej peňazí do výživy nevlastných detí, trávia s nimi menej času pri domácich úlohách a menej často ich berú k lekárom a zubárom. A nejde len o jav západnej civilizácie – rovnaké vzorce správania vedci našli aj v malých kmeňových spoločnostiach, ako sú Aché v Južnej Amerike alebo Hadza v Tanzánii.

Tento výskum tak ukazuje, že biologická evolúcia odviedla pri vytváraní rodičovskej lásky kus dobrej práce. A čo je dôležité, nedokáže ju prekonať ani sebelepšia verejná politika procesu adopcie detí. Pozor, tento výskum netvrdí, že adopcie systematicky zlyhávajú a náhradní rodičia pravidelne ubližujú svojim adoptovaným deťom. Drvivá väčšina náhradných rodičov boli, sú a budú slušní ľudia, ktorí nikdy rukou nesiahli na ich deti. No o to viac tento výskum ukazuje silu prirodzenej rodičovskej lásky, ktorá vzniká bez akejkoľvek regulácie – ľudia si robia deti, kedy chcú a s kým chcú, a napriek tomu sa o ne starajú lepšie ako adoptívni rodičia s úradnou pečiatkou.

Tvrdenie, že „nikomu tak nezáleží na deťoch ako ich vlastným rodičom“, preto nie je klišé, ale vedecký fakt. A určite im na nich záleží oveľa viac ako ostatným stakeholderom v školstve. Rodičia nežiadajú vyššie platy, lepšie pracovné podmienky, viac peňazí pre samosprávu ani nové právomoci pre úrady. Jediné, čo chcú, je lepšia budúcnosť pre svoje deti. Práve preto musia byť kľúčovým prvkom zmeny v školstve – sú jedinou záujmovou skupinou, ktorej jediným cieľom je kvalitnejšie vzdelanie pre svoje deti. A to z úplne základných darvinistických dôvodov.

Share

Reklama:

Už 23. októbra sa uskutoční intelektuálne podujatie tohto roka. V INESS organizujeme Ekonomický Base Camp pre stredoškolských a vysokoškolských študentov. Ak nimi ste, alebo nejakých vhodných poznáte, určite im pošlite tento odkaz.

Ale ponáhľajte sa – prihlasovanie je otvorené len do 5. októbra.

Koniec reklamy.

Nasleduje zoznam vecí, ktoré ma tento mesiac zaujali.

Varovanie:

Substack ma upozornil, že tento newsletter je pre Gmail príliš dlhý. Možno sa vám nezobrazí celý. Ak sa chcete dostať až k sekcii Zo života, budete si musieť newsletter rozkliknúť. Úplne na konci je hlasovanie o tom, či vám vyhovujú takéto dlhšie Resumé, alebo ich skrátiť.

Subscribe now

Spoločnosť

Štatistiky o vývoji objemu výroby obuvi, jej cien a počtu zamestnancov v Baťovej firme do roku 1935.

Na trhu je finančne úspešný človek zároveň aj spoločensky prospešný.

A potom to Beneš v roku 1945 všetko znárodnil jedným dekrétom.

Na Kube sa v roku 1959 dostali k moci socialisti.
Tabuľka nižšie ukazuje zmenu v produkcii potravín štyri roky po tom ako znárodnili 70 % poľnohospodárstva.
Produkcia mlieka klesla o 39 %, vajec o 40 %, zemiakov o 50 %, hovädzieho mäsa o 45 % a bravčového mäsa o 84 %.

Môžete ignorovať ekonómiu, ale ekonomické zákony nebudú ignorovať vás.

Keď sa slabí muži boja starých ľudí.

Ku konsolidácii:

Používanie slov ovplyvňuje a formuje debatu. Preto je dôležité voliť správne pomenovania:
Toto nie je konsolidácia verejných financií.
Toto je konsolidácia súkromných peňaženiek.

K rušeniu sviatkov:

Najlepší čas si pripomenúť, že:

Štátny sviatok je eufemizmus pre neplatenú dovolenku, pri ktorej si nemôžete vybrať deň jej čerpania a zaplatíte za ňu nižšou priemernou mzdou* počas pracovných dní.

*Neveríte? Predstavte si ekonomiku v krajine S, kde štátne sviatky tvoria polovicu pracovných dní. Ľudia tam dostávajú mzdu za celý rok, no reálne odpracujú len polovicu času. Aká bude v tejto krajine priemerná mzda v porovnaní s inou krajinou, ktorá nemá žiadne štátne sviatky, ale je inak úplne rovnaká? Odpoveď je, že približne polovičná. A to napriek tomu, že de jure sú štátne sviatky v krajine S „preplatené“.

Všetci v opozícii teraz kritizujú zvyšovanie už aj tak vysokých daní na Slovensku.

Musia si však uvedomiť jedno: skutočné, dlhodobé a udržateľné znižovanie daňovo-odvodového zaťaženia sa nerobí znižovaním sadzieb či rušením daní.

Ale znižovaním verejných výdavkov. Na to bude treba motorovú pílu.

Graf: Vývoj podielu verejných výdavkov a verejných príjmov na HDP na Slovensku.

Všetko dnes samozrejmé, bolo kedysi geniálny nápad.
Koncept chodby, ako priestoru odkiaľ sa vstupuje do viacerých izieb samostatným vchodom, bol vynájdený v roku 1597.

Takto fungujú efektívne sankcie uvalené na ruské energonosiče ukrajinskými dronmi.

Je populárne vysvetľovať rôzne nerovnosti na trhu práce odkazom na diskrimináciu, napríklad voči ženám alebo menšinám.

Ázijské ženy však ukazujú, že aj v dnešnej spoločnosti (USA) sa dá uspieť a zarábať viac než štandardný benchmark, ktorým sú bieli muži.

Graf: V roku 2025 sa po prvýkrát v histórii stalo, že na celom svete žije viac detí s obezitou než s podváhou.

Graf: Percento vydatých žien v rôznych dekádach 20. storočia podľa veku.

80 % žien narodených v 40. rokoch bolo vo veku 25 rokov vydatých.
20 % žien narodených v 90. rokoch bolo vo veku 25 rokov vydatých.

Celá politická filozofia novoveku v jednom meme.

Školstvo

Minister školstva sa pri obhajobe svojho návrhu na finančnú diskrimináciu detí stiahol za ďalšiu obrannú líniu. Vo viacerých diskusiách v poslednom čase začal poukazovať na problém s dostupnosťou základných škôl.

Tvrdí, že máme rodiny, ktoré nedokážu nájsť základnú školu pre svoje deti. Nespomenul však žiadne dáta, analýzy ani konkrétne dôkazy. Uviedol len anekdotické príklady z Ružinova, kde je školský obvod nevhodne nastavený, hoci aj podľa súčasných pravidiel by ho bolo možné upraviť.

Pokiaľ viem, dáta a analýzy skôr poukazujú na opačný problém – máme rozvetvenú sieť základných škôl, ktorá neprešla konsolidáciou, a dlhodobo sa hovorí o potrebe racionalizácie v malých obciach.

Napriek tomu minister začal raziť túto novú tézu, keď sa argumenty o deťoch zo sociálne znevýhodneného prostredia ukázali ako slabé. Je to o to bizarnejšie, keď vieme, že v najbližších šiestich rokoch klesne počet detí v prvom ročníku základných škôl takmer o pätinu.

Nerozumiem tejto snahe urobiť zo školských obvodov tému číslo jeden vo vzdelávaní na Slovensku. Ešte som tomu rozumel, keď sa riešili deti z generačnej chudoby, ktoré sú v niektorých oblastiach segregované. Minister však spravil z obvodov celoslovenské ťaženie za spravodlivosť a dostupnosť.

Pritom nepredložil žiadne dáta ani analýzy, ktoré by to podporovali. Spomína len anekdotické príklady a to, že „im ľudia píšu“. To je tá odborná politika založená na dátach, alebo krčmová argumentácia typu „jedna teta povedala“? Hlavný dokument ministerstva školstva – Revízia výdavkov – spomína slovo „dostupnosť“ deväťkrát. Z toho päťkrát sa zaoberá potrebou racionalizácie siete škôl z dôvodu prebytočnej kapacity malých škôl v malých obciach, nie nedostatočnou dostupnosťou. Štyrikrát sa rieši dostupnosť stredných škôl, kde obvody nehrajú úlohu.

Robiť zo školských obvodov tému číslo jeden považujem za nesprávne, pretože tým presmerovávame pozornosť na tzv. „hry s nulovým súčtom“. To sú hry, pri ktorých, aby jedna strana získala, musí druhá stratiť. Ministerstvo vyvoláva dojem, že existujú kvalitné a nekvalitné školy a že časť populácie si dnes uzurpuje miesta v kvalitných školách, zatiaľ čo ostatným zostávajú len nekvalitné. Preto príde úradník a prekreslí obvody, aby tomu zabránil. Úradník s perom a pravítkom však nedokáže zlepšiť celkovú úroveň kvality škôl. Dokáže len poprehadzovať deti, čím rozohrá hru s nulovým súčtom.

Na Slovensku by sme mali upriamiť pozornosť na hry s kladným súčtom – hľadať riešenia, ako čo najviac zlepšiť čo najviac škôl. Ako v maximálnej miere rozvinúť potenciál všetkých detí. Keby bol toto problém, ktorý rieši ministerstvo školstva, tak by im ani nenapadlo začať penalizovať neštátne školy. Ale skôr hľadajú spôsoby ako zlepšiť verejné školy – či už tie nekvalitné a zlyhávajúce alebo aj tie kvalitné verejné školy – lebo aj také sú. Namiesto toho sa bude riešiť, kto, kde a ako nakreslí hranicu obvodu.

Kam až môže viesť obsesia so školskými obvodmi, vidíme na príklade z USA. V súčasnosti sú tam veľké rozdiely v (ne)kvalite verejných škôl, čo motivuje ľudí, aby sa sťahovali do oblastí s kvalitnejším vzdelávaním, no žiadnym spôsobom to nepomohlo deťom z generačnej chudoby.

Minister Drucker sa snaží obhájiť finančnú diskrimináciu žiakov neštátnych škôl zaujímavým mentálnym cvičením z výrokovej logiky (viď status nižšie)

Podľa ministra nie je pravda, že napríklad cirkevné školy budú musieť prijímať ateistické deti, pretože ich budú môcť odmietnuť (a ak ich odmietnu príliš veľa, prídu o 20 % zdrojov).

Rovnako podľa neho nie je pravda, že školy prídu o 20 % zdrojov, pretože sa môžu stať verejným poskytovateľom (a prijímať aj ateistické deti z obvodu).

Teda doslova tvrdí, že výroky A a B nie sú pravdivé, pretože existuje voľba medzi A alebo B.

To je skvelý návod na konsolidáciu verejných financií! Napríklad by sme mohli navrhnúť zákon, podľa ktorého by všetci ministri a poslanci Národnej rady prišli o 80 % svojho platu, pričom ušetrené zdroje by sa použili na zníženie deficitu. Alebo by si mohli ponechať svoj plat, no museli by po nociach pracovať ako smetiari, čím by sa ušetrili výdavky na verejné služby. Obe možnosti by pozitívne prispeli ku konsolidácii verejných financií.

Ak by sa politici začali búriť a nepáčili by sa im tento spôsob konsolidácie, ich argumenty by sme mohli jednoducho označiť za klamstvá a šírenie strachu. Veď nie je pravda, že si musia vybrať A a B, ale medzi A alebo B!

Slovenské školstvo má mnohé chronické aj akútne problémy:

• dosahuje nízke a klesajúce výsledky v medzinárodných testovaniach PISA,
• chýbajú nám učitelia a situácia sa bude ďalej zhoršovať,
• najlepší absolventi stredných škôl odchádzajú do zahraničia,
• máme 50 základných škôl, v ktorých 20-tisíc žiakov za 10 rokov nezíska ani základné gramotnosti,
• a tak ďalej.

V tomto stave vyhlási minister školstva vojnu proti neštátnym školám, lebo má pocit, že máme problém s dostupnosťou a že súkromné a cirkevné školy si vyberajú žiakov z lepšieho socioekonomického zázemia.

A pritom toto je jeden z mála aspektov slovenského školstva, ktorý funguje relatívne dobre v porovnaní s ostatnými krajinami. Sme na tom podobne ako Fínsko a lepšie ako ministrom spomínané Belgicko a Švédsko.

Graf nižšie porovnáva krajiny z pohľadu miery verejného financovania neštátnych škôl (zvislá os) a rozdielu v socioekonomickom zázemí žiakov neštátnych a verejných škôl (vodorovná os).

Hlavný problém návrhu, ktorý je momentálne v parlamente, nie je len v tom, že zhorší kvalitu vzdelávania pre mnohé deti, ale aj v tom, že tu venujeme energiu a pozornosť treťotriednym problémom namiesto riešenia tých skutočných, ktoré nás v budúcnosti dobehnú.

Zdroj: OECD, School choice and school vouchers: An OECD perspectiv

Rozhovor o Druckerovej reforme:

Video zo školského výboru:

Zo života

Deti chceli niekoľkokrát za deň zmrzlinu, tak dostali prednášku o vzácnosti a nákladoch obetovaných príležitostí. Nakoniec sa pýtam svojej malej dcéry:

Ja: Chceš zmrzlinu, alebo dve eurá?

Dcéra: Chcem dve eurá.

Ja: Výborne, vidíš, ako uvedomenie si nákladov ovplyvnilo to, čo chceš?

Dcéra: Hej, kúpim si dva nanuky a ešte mi ostane 20 centov.

#emilych

Róbert Chovanculiak, INESS

Subscribe now

Podporiť newsletter cez LN môžete tu:

Pre plný zážitok z tohto newslettera sa pridajte k podporovateľom. Podporíte tým moju prácu a získate prístup do súkromnej skupiny. Ďakujem.